Od 13. septembra do 22. októbra prebiehala už tradičná Škola v prírode na Slovensku, „Poznaj svoje korene“, určená slovenským žiakom z Maďarska. Na piatich turnusoch Školy
v prírode v Hronci pri Brezne sa z Maďarska zúčastnilo 344 žiakov 19 základných škôl, ale aj stredo- a vysokoškoláci, ako aj študenti slovensko-španielskeho gymnázia z Banskej Bystrice.
Projekt financovala Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa, ktorá získala prostriedky od Slovenskej republiky na základe medzištátnej dohody medzi Maďarskom a Slovenskom o vzájomnej podpore národnostných menšín. Na piatich turnusoch Školy v prírode v Hronci pri Brezne sa z Maďarska zúčastnilo 344 žiakov 19 základných škôl, ale aj stredo- a vysokoškoláci, ako aj študenti slovensko-španielskeho gymnázia z Banskej Bystrice. Počas pobytu v Rekreačnom zariadení Poniklec sa žiaci pomocou 25 učiteľov, ktorí ich do tábora odprevadili, a 7 pedagógov zo Slovenska v rámci 288 vyučovacích hodín slovenského jazyka zdokonaľovali v slovenčine. Popri samotnom vyučovaní mali možnosť navštíviť Rozprávkovú krajinu Habakuky na Donovaloch, Lesnícky skanzen Vydrovo, Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, Vlkolínec, jaskyňu Bystrú, ako aj mestá Banskú Bystricu a Brezno. Organizátori im pripravili ďalšie sprievodné programy, ako návštevu Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici a Slovenského rozhlasu. Mohli si vybrať aj také zaujímavé aktivity, ako jazda na koni, škola moderného a ľudového tanca, ukážka výcviku policajných psov, resp. športové súťaže a turistické hry. Deti vydávali táborové noviny a talenty si zmerali sily v súťaži „Kto čo vie?“. Po večeroch prebiehali inšpirujúce diskusie na tému „Slovenská národnosť - ako to cítime a vnímame?“.
V súvislosti s projektom, prípravu a koordináciu ktorého mala na starosti úradujúca predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, odzneli reportáže v slovenskej televízii a v slovenskom rozhlase, kde sa hovorilo aj o Mládežníckom slovenskom klube pri ZSM s názvom Slovenské lipky.
„Rozdávané v živote sa vracia,
ak pridáme srdce na dlani
a možnosti vždy odznova začať,
chápať žiakov - a byť chápaní.“
Slovami básnika sa prihováram Slovákom v Maďarsku, aby som im priblížila projekt tábora „Poznaj svoje korene“, ktorý sa uskutočnil v čase od 13. septembra do 22. októbra tohto roka a ktorého sa zúčastnili deti a mladí ľudia od 9 do 18 rokov.
Áno, rozdávali sme sa, aby sa vaše deti cítili výnimočne, aby milovali Slovensko a slovenskú reč. Aj sme chceli pochopiť, prečo im to nejde až tak dobre, ako by sme očakávali. Vieme, že majú neľahké podmienky v školách, veď mnohí sa učia jazyk len ako predmet. Preto sme sa rozhodli viesť výučbu cez etickú a estetickú výchovu podobou hry. Vieme predsa, že nie všetky deti majú rovnakú chuť učiť sa čokoľvek, nielen slovenský jazyk. Takže sme nevymýšľali zázračné metódy, ale skúsili sme byť na každej hodine tvoriví a tiež vytvárať vzťah učiteľ - žiak. Podporovali sme ich hravosť, deti neplnili rozkazy, skôr neboli poslušné, vykrikovali, pýtali sa - teda tvorili. Neverili by ste, akú fantáziu v nich vyvolalo slovo pohár. Na čo všetko bol zrazu použiteľný. Vznikali nové, neopakovateľné, až výnimočné predstavy.
No a klasické ticho na hodine? Nemožné. Takto sme sa hrali. Vytvárali situačné a inscenačné metódy. A dramatizovali sme. Veľa a radi. Zahrali sme sa na súd, ale aj krádež kompótu z maminej komory. So staršími sme rozmýšľali, kedy a prečo nás hrýzlo svedomie. Kedy nás ovláda hnev, nenávisť a prečo si ubližujeme. Aký je náš súčasný problém a podobne.
Často sme boli my dospelí skritizovaní. Aj za konflikty medzi našimi národmi. Pri ankete, čo sa nám nepáči na Slovákoch, mnohí písali rasizmus. Ale na otázku, či sa s ním stretli na Slovensku, či mali vôbec osobnú skúsenosť, všetci odpovedali záporne. Vraj len počuli - od dospelých, od rodičov, ktorí ich váhali na Slovensko, kde sa tak veľmi dobre cítia, pustiť. Nuž aj o tomto bol náš projekt.
Okrem toho deti veľmi veľa zo Slovenska videli. Navštívili rozprávkovú dedinu Habakuky na Donovaloch, boli v bábkovom divadle v Banskej Bystrici, navštívili skanzeny v Nízkych Tatrách, jaskyne a podobne.
Boli turnusy, ktoré odchádzali s plačom. A slzili sme aj my, slovenskí učitelia. Boli sme spolu s vašimi deťmi nie preto, že musíme, ale chceme s nimi prežívať radosti a starosti tohto sveta. Veríme, že deti na pobyt u nás nezabudnú.
„To pre tú krásnu diaľku čakanú
ako letný dáždik nad poľom,
nesmie nikdy u nás oheň vyhasnúť,
krehká iskra ľahnúť popolom.“
Projektu „Poznaj svoje korene“ som sa v pozícii pedagóga hostiteľskej strany zúčastnila po prvý raz. Vyštudovala som slovenský jazyk a literatúru na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela, no už dlhší čas pôsobím ako novinárka. Možno aj preto, že pri svojom terajšom zamestnaní potrebujem istý nadhľad, isté informačné (emočné) zázemie, aby som sa úspešne zhostila problematiky, ktorú v danej chvíli spracúvam, som sa rozhodla formou jednoduchého minidotazníka zistiť niečo viac, niečo všeobecnejšie o zmýšľaní a preferenciách mladých ľudí. Pomerne pestrej vzorke slovenských študentov stredných škôl (frekventanti gymnázia, strednej odbornej školy, stredného odborného učilišťa i konzervatória) som okrem iného položila aj otázku, aké asociácie im prináša predstava nášho južného suseda, Maďarska. Odpovede ma prekvapili rôznorodosťou. Popri najčastejšie sa vyskytujúcich slovách Budapešť a Balaton sa hojnej frekvencii tešili špeciality povestnej kuchyne, najmä guláš, paprikáš či halászlé, no objavili sa aj také pojmy ako čardáš, Rubikova kocka, Franz Liszt, Béla Bartók, kultúra, kúpele, veterné mlyny, teplo, dovolenka, prázdniny, ohňostroj a podobne. Naopak, pre maďarských študentov sa Slovensko spája predovšetkým s obrazom Tatier, Bratislavy a bryndzových halušiek, ale aj s parenými buchtami, medveďmi, so snehom, s lyžovaním, Ľudovítom Štúrom i Jánošíkom.
Žiaľ, popri týchto ustálených, ale tiež milo prekvapujúcich súvzťažnostiach, ktoré sa zrejme v krátkom okamihu zamyslenia vyplavili na hladinu mora individuálnych poznatkov a zážitkov každého z respondentov, sa v reakciách oboch „národnostných skupín“ s mimoriadnou hojnosťou objavili aj termíny neznášanlivosť, problémy, spory, nepokoje, utláčanie, rozbroje, nezhody, extrémizmus i rasizmus. Som presvedčená, že v drvivej miere nie sú tieto hrozivé postrehy výsledkom osobnej skúsenosti. Názory mladých ľudí skôr, podľa mňa, bolestne odzrkadľujú súčasné politické dianie, pozadie ktorého je pre bežného občana zrejme nepreniknuteľné a ktoré pričasto abstrahuje od snahy poznať sa, pochopiť sa a vnímať spoločnú hranicu ako miesto dotyku, blízkosti. Keď falošné mýty prerastajú do iracionálnych predsudkov, keď podvedomie nebadane prijíma a fixuje chiméry, a to u tých, čo by nemali byť poznačení pokrivenou minulosťou, treba sa zamyslieť a začať konať...
Práve na tomto pozadí vnímam projekt „Poznaj svoje korene“ ako svetlo v hmle. Hoci sa týka predovšetkým detí a mládeže zo slovenských národnostných obcí v Maďarsku, nemôžem sa ubrániť širšiemu kontextu zbližovania dvoch geograficky primknutých a historicky spletených kultúr, koexistencia ktorých spoznala už mnoho podôb. Z môjho pohľadu obsahuje niekoľko zaujímavých rovín, hodných pozastavenia.
Približne týždňové táborové pobyty v samotnom srdci Slovenska poskytujú žiakom a študentom vďaka úzkemu kontaktu s autentickým prostredím, a to formou bohatého náučno-relaxačného programu, možnosť hlbšie sa zoznámiť s krajinou predkov v živej a reálnej podobe, ktorú nemôže sprostredkovať žiadna, akokoľvek odborne vypracovaná učebnica. Príval jazyka, čo ešte ich prarodičia považovali za materinský, cez ľudovú i modernú hudbu, cez detskú poéziu, rozprávky, hry, ale aj televízne relácie, napríklad Česko-slovenskú Superstar, filmy, napríklad najnovšiu verziu Jánošíka, či dokonca cez priame komunikačné situácie dokáže postupne regenerovať „akademické“ poznatky a naštartovať chuť použiť ich v hovorovej praxi. Počas spoločne strávených chvíľ som zistila, že deti v prvých dňoch možno pociťovali istú, viac menej psychologickú bariéru, ktorá sa však rýchlo roztápala - aj vďaka neverbálnej reči „rukami, nohami“ (pretože vôbec neviem po maďarsky) ako zábavnému pátraniu po zmysle slov, ktoré sme vždy napokon „dešifrovali“. Vrcholným zážitkom sa v tomto zmysle stali tri dni (a dve noci), ktoré pod jednou strechou strávili v rámci ostatného turnusu maďarskí a slovenskí stredoškoláci. Vzájomné turnaje v stolnom tenise či biliarde, „bilaterálna“ diskotéka, neformálne rozhovory vo foyeri ubytovne Poniklec, raňajky, večere, prechádzky po malebnej jesennej prírode - to všetko spôsobilo, že zmizli rozdiely. Ostala len jedna veselá partia mladých, tak podobných snami, odvahou, zvedavosťou, nespútanosťou...
Podnetnými boli i naše rozhovory s pedagógmi z Maďarska, ktorí sa usilovne snažili načerpať nové poznatky a skúsenosti, aby ich mohli aplikovať do vyučovania slovenského jazyka doma, v národnostných školách.
Najhlbší osobný zážitok však vo mne zanechali slová ľudových piesní, čo odzneli z úst maďarských detí. Ich prostredníctvom sa nieslo posolstvo generácií, ktoré odišli z rodného slovenského kraja a tam, kde hľadali nový domov, spomínali na všetko, čo opustili. Pre mňa, tak ako pre mnohých, ktorí považujeme svoj terajší status ako bežnú prirodzenosť, sa clivé tóny stali podmanivým dokumentom stoviek osudov, niečím, čo ma dojalo, dotklo sa ma. Motto „Spoznaj svoje korene“ v tú chvíľu nadobudlo ďalší rozmer. Bolo úžasné počúvať, ako Slováci v Maďarsku pestujú tradície, ako aj v maličkých dedinách navštevujú obecné domy, organizujú festivaly, ako si ctia svojich predkov. A ako deti vedia o tom všetkom rozprávať. Čo je len číra nostalgia, ktorú pochová čas? Čo je životaschopná ratolesť, prinášajúca kvety a plody? Neviem. Len tuším, že som bola pri niečom výnimočnom. Pri zrode krásnych spomienok, nových priateľstiev a vecí, ktoré nesúvisia s hranicami, s pôvodom, s politikou a krízou. Bola som svedkom toho, že všetci sme jedineční, a pritom rovnakí. Lebo sme ľudia...