Katastrofa s červeným bahnom priťahovala pozornosť celej Európy, ba čo viac, polovičky sveta. Všade sa naučili názov obce Kolontár, ktorá leží najbližšie k prameňu ekologickej katastrofy - k hlinikárni. Mohli sa zoznámiť aj s miestnymi ľuďmi, ktorí sú skromní, no odhodlaní, miestami už aj vtipní, dokonca s vrúcnym vzťahom k Slovensku...
Toľkých znamenitých predstaviteľov svetovej tlače som videl naposledy v polovičke 90. rokov, keď na budapeštiansky summit OBSE prišiel ruský i americký prezident a, samozrejme, mnohí ďalší. Tu v Kolontári už nie sú ani tak zaujímavé chvíle tragédie, ako sa udiala, prebiehala. Každý si hľadá svoj príbeh, a musím povedať, že Kolontárčania sú mimoriadne ochotní. Až profesionáli, veď tu poskytujú rozhovor francúzskej televízii, tam CNN, obďaleč kolegovi z fínskeho rádia, a vôbec im nevadí, keď ich sníma fotograf zo Záhrebu. My zasa sme zvedaví, ako to vyzerá vo štvrti, ktorá je doslova vyholená.
So skupinou novinárov čakáme pri azda najznámejšej „krčme“ sveta v týchto dňoch - Pod orechom (Diófa), aby nás tam pustili a mohli by sme fotografovať. Ináč, od rána je to uzavretý priestor, práve preto, aby záchranné jednotky mohli plniť svoje úlohy, najmä čistiť terén. Keď sme už vnútri, v uzavretej zóne, sledujeme dobrovoľníkov, ako vynášajú z dvorov bahno. Oslovujem jedného z nich, prišiel zo susednej dediny, či vôbec má zmysel to, čo robia.
- Ani nie, ale niečo robiť treba, viem si predstaviť, že ľudia, ktorí tu bývali, sa sem už nechcú, najmä však nemôžu vrátiť. Tu lopaty v podstate nemajú čo robiť, bude to práca pre stroje.
Starší muž uprostred ruín v totálne zničenej časti obce Kolontár si to predstavuje tak, že Černobyľ musel byť podobný. Jeden z veliteľov a hovorca hlavného štábu záchranárov na mieste plukovník Tibor Dobson naznačuje niečo podobné.
- Myslím si, že takáto nehoda sa ešte v Európe nestala a preto chápem obrovský záujem svetovej tlače.
Tento záujem využíva aj hovorca známeho ekologického hnutia Balázs Tömöri, ktorého sa pýtam, čo tu robí Greenpeace?
- Berieme vzorky z blata pri ceste, z kaluží v priekope a vyhodnocujeme ich v nezávislom laboratóriu. Výsledky sú hrozivé. Bolo by povinnosťou vlády informovať o tom ľudí, miestnych obyvateľov, aby sa mohli na základe týchto informácií rozhodnúť, či tu chcú žiť.
Vojenský vrtuľník nad našimi hlavami našťastie potlačí moju otázku, ktorú kladiem tridsiatničke pri jej zničenom dome: zostane tu s rodinou, či odídu? A hneď viem, že je to najhlúpejšia otázka, akú som mohol vymyslieť.
- Už vyše 40 rokov tu stojí nádrž s červeným bahnom nad našimi hlavami, vtedy sa našich rodičov nikto nepýtal, či ju môžu postaviť. A my sme sa tu narodili, vyrástli... aj deti sme tu porodili... nemáme kam inam ísť... kam by sme išli?
Bahnové cunami spustošilo všetko, no humor odtiaľto celkom nevymizol. Však by sa tu mohli bez toho zblázniť! Starší pán - ako si želá, aby som ho nazýval: anonymus - nachádza paralelu medzi červenou farbou bahna a istým politickým smerom, s ktorým evidentne nesympatizuje.
- Bol tu aj Viktor, včera, a ja som mu pošepol do ucha, nikto to nepočul, a on sa potom len usmieval, že od pondelka je v Kolontári ešte aj Boh komunista.
Keď mu poviem, že som zo Slovenska, rozjasní sa mu tvár a dozviem sa, že onoho času pracoval na stavbe Liptovskej Mary i diaľnice medzi Prahou a Bratislavou. A teda sa niečo na neho aj zo slovenčiny nalepilo, povedal by som, že základné slová.
- Ďakujem pekne, na zdravie, výborne...
A na záver vzdych, ktorý sa tu, v Kolontári, uprostred ruín, hodí azda najviac.
- Bože môj!
- Za koľko sekúnd sa to tu odohralo? - pýtam sa mladých manželov Takácsovcov pri ich zničenom dome.
- Za toľko, čo vám to teraz rozprávame, približne. Oveľa väčšia by bola tragédia, keby sa bola stala v noci, ľudí by bol kal zaplavil v spánku - hovorí muž a žena dodáva, že sa pozornosti sveta tešia, lebo toto musia vidieť všetci.
- Dalo sa tu žiť predtým? - pýtam sa asi štyridsiatnika pri zvalenom plote jeho domu.
- Samozrejme, jasné, práve sme si so ženou hovorili, aký je tu krásny pokoj, ticho, mier v tomto Kolontári, Pánubohu za chrbtom. A veru, mohlo to tak zostať, bodaj by sa svet o nás nikdy nedopočul, bodaj by nevedel, že táto dedina vôbec existuje!
