Martin Vozár ● Profesionál a svetobežník
Koncom minulého roka udelila Slovenská menšinová samospráva v Békešskej Čabe Martinovi Vozárovi cenu Za čabianskych Slovákov. M. Vozára si mnohí pamätajú ako predsedu prvej čabianskej slovenskej samosprávy.
Zaslúžil sa o rozbehnutie Domu slovenskej kultúry a slovenskej reštaurácie, ako aj o rozvoj slovensko-maďarských stykov v meste. Dodnes je aktívnym členom vedenia Čabianskej organizácie Slovákov. V súčasnosti je hlavným riaditeľom najimpozantnejšieho hotela mesta Fiume. Martin Vozár už 37 rokov neúnavne pracuje v oblasti cestovného ruchu. Patrí medzi ľudí, ktorí o sebe právom môžu povedať, že ich práca je zároveň ich koníčkom a povedzme si úprimne, zriedkakedy stretneme človeka, ktorý by o svojom povolaní hovoril s takou úctou, láskou a pokorou, ako pán Vozár. Tento skromný človek vždy pracuje s plným elánom, rád varí, učí kuchárov a čašníkov, obsluhuje hostí, medzi ktorými neraz boli aj prominentní politici.
- Po prvýkrát som sa s turizmom stretol v Balatonföldvári, všímal som si, ako to tam funguje, - začal, keď som sa ho opýtala na jeho životnú dráhu. - V Maďarsku je toľko možností, ako na celom svete. Tie produkty, ktoré chceme predať - počnúc od termálnej vody až po produkty ľudského umu a rúk - sú unikátne a my ich nevieme plne využívať. Viac ako desiatka festivalov v Békešskej župe je spojená s menom Martina Vozára. Sú to hlavne gastronomické festivaly: klobásový, melónový, chlebový, pálenkový, syrový, atď..., ktorých je otcom a hlavným organizátorom. Je predsedom Združenia maďarského turizmu v Békešskej župe.
- Ktoré z festivalov sú už medzinárodné?
- Festival čabianskej klobásy, Pálenkový festival v Gyule a Svadobný festival v Čorváši, ktorý trvá 2-3 dni. Na tieto podujatia prichádzajú hostia z Nemecka, zo Slovenska a Rumunska. Oživujeme na nich staré zvyky a tradície, nielen jedlá, prezentujeme tradičné svadobné kroje.
- Predstavili by ste sa nakrátko tým našim čitateľom, ktorí vás nepoznajú?
- Narodil som sa v roku 1956 v Kétšoproni. Po skončení základnej školy som odišiel z rodnej obce do Békešskej Čaby a v r. 1970 som začal pracovať ako čašník vo vtedajšom Hoteli Čaba. Pozvali ma aj do Bulharska, kde som pracoval v hoteli 1. kategórie, 5 km od Nesebaru. Vtedy som videl po prvýkrát more… Bola to dobrá škola. Keď som sa vrátil do Békešskej Čaby, po vojenčine som sa stal vedúcim reštaurácie Hotela Čaba. Ukončil som strednú hotelovú školu a stal som sa majstrom-kuchárom. Po šiestich rokoch praxe som sa dostal na Kanárske ostrovy. Najprv som tam bol ako turista, ale keď som zistil, že hľadajú kuchára, zostal som. Chýbali mi však rodičia a domovina, po niekoľkých mesiacoch som sa vrátil ku svojim do Kétšoproňu, kde ma čakala mama. Aj za tie mesiace som sa veľa naučil. Od tých čias pracujem ako vedúci hotelov. Pritom už 25 rokov učím na strednej hotelovej škole ILS a prednášam na doškoľovaniach KISOSZ a na Vysokej škole Jánosa Kodolányiho v Orosháze. Okrem toho študujem pedagogiku na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity.
- Čo robievate vo voľnom čase?
- Veľmi rád hrám na harmonike tak ľudovú, ako aj populárnu hudbu. Skôr som sa naučil hrať na harmonike, ako rozprávať, dokonca som sprevádzal aj kétšopronský tanečný súbor. V mladosti som sníval o tom, že budem spevákom.
- Prekvapilo vás vyznamenanie békeščabianskej slovenskej samosprávy?
- Vyznamenanie Za čabianskych Slovákov znamená pre mňa veľa. Vždy som sa snažil robiť z celého srdca všetko, čo bolo v mojich možnostiach. Pracoval som pre tunajších Slovákov a všade po celom svete som sa hrdo hlásil za Slováka. Robil by som tak naďalej aj bez uznania a funkcie, ale som vďačný Čabänom, že na mňa nezabudli.
- Pokladáte sa za Čabäna?
- Som Čabän, ktorý sa narodil v Kétšoproni a táto dedinka pre mňa dodnes znamená detstvo. Békešská Čaba je mestom, ktoré mi ponúklo možnosti, kde môžem viac vykonať pre ľudí. Moja práca je pestrá, zaujímavá, ale zaoberať sa s ľuďmi je najťažšou vedou, pretože každý človek je iný. Musíme vyhovieť jeho vkusu, nájsť veci, ktoré sa mu páčia, čo má rád, aby pociťoval, že všetko sa deje kvôli nemu.
- Ako vyzerá váš deň?
- Vstávam o štvrť na päť a o šiestej som už v práci. Pracujem denne 10-12 hodín.
- Kde oddychujete najradšej?
- Mám rád dedinský turizmus a jednoduché prostredie, napr. v župe Zala, kde sa nemusím správať, nemusím byť oblečený podľa protokolu. Medzi mojimi ďalšími plánmi figuruje obnovenie Hotela Fiume, aby bol ešte krajší zvonka, a moderný aj zvnútra, s klimatizovanými izbami. Je to najimpozantnejší hotel v celom čabianskom regióne, chcel by som v ňom vytvoriť wellness-centrum, aby sa tu hostia zastavili aj na dlhší čas. A, samozrejme, chcel by som tráviť čím viac času s rodinou. Mám dospelého syna, ktorý hrá na klavíri a vyučuje v Poľnom Berinčoku, a 14-ročnú dcéru.
- Z ktorých krajín k vám chodieva najviac hostí?
- Najviac zahraničných hostí máme z Nemecka, ale aj zo Slovenska. Som rád, keď k nám zavítajú Slováci, už pri raňajkách ich zdravím po slovensky, obyčajne ich príjemne prekvapím. Máme aj knihu návštevníkov, viackrát boli našimi hosťami Otto Habsburg, Árpád Göncz, Vladimír Mečiar, alebo pán Čarnogurský. Sám som ich obsluhoval, bol som čašníkom, kuchárom, celú noc som nespal a dával som pozor, aby boli spokojní.
- Na jedálnom lístku reštaurácie nájdeme aj tradičné jedlá: čabiansku klobásu, husacinu, kyseľovú polievku, atď... Aké jedlá varíte najradšej?
- Rôzne polievky s údeným mäsom a klobásou. Svoje originálne recepty som publikoval aj v učebniciach. Na Kanárskych ostrovoch sme najčastejšie pripravovali grilované baranie mäso, týždeň sme ho ochucovali. Ale už po piatich dňoch ma jedna maďarská skupina poprosila, aby som im uvaril dobrý domáci perkelt. Zavolali hneď domov a vybavili, aby nám poslali lietadlom červenú papriku. Odvtedy som perkelt musel variť každý deň.
- Ktoré sú vaše najobľúbenejšie jedlá?
- Kyslá vajcová polievka a dolnozemské bryndzové rezance. Starších ľudí, prechádzajúcich pred hotelom, vždy zdravím v slovenčine: „Pochválen buď Ježiš Kristus”! a často ich pozývam na kávu, aby som mohol s nimi hovoriť v jazyku našich predkov. Hovorím síce nárečím, ale veľmi rád rozprávam po slovensky.
- Čo vám dala slovenčina?
- Narodil som sa v slovenskej dedine a rodine, kde sme sa rozprávali po slovensky. Vychovávali nás tak, aby sme vždy pracovali, aby sme verili v Boha, žeby sme sa nesťažovali, aby sme statočne žili. Viete, to bola pre mňa najlepšia škola, čo som dostal tam na samote, po našom na sálaši, kde som sa narodil, v rodine, v dedine a v tejto slovenskej komunite. Počas svojho pôsobenia všade vo svete som sa stretol so Slovákmi.
- Čo by potrebovala Békešská Čaba, aby v meste ožil cudzinecký ruch?
- Na celom svete funguje tam, kde je pokoj. Pokoj máme. Kde je čistota a kde sú organizované programy, uverejňované v dvoch-troch jazykoch… Podmienky sú najdôležitejšie a my všetci, ktorým záleží na rozvoji cestovného ruchu v tomto regióne, musíme spolupracovať. U nás je veľmi málo ubytovacích možnosti, to znamená, že máme málo hostí. Myslím si, že aj na rôznych výstavách dosiahneme iba vtedy úspech, ak sa prezentujeme s našou originálnou tradičnou kultúrou. Informačné materiály, katalógy o okolí nám poskytuje turistická kancelária.
- Ako by sa dalo podľa vás ešte lepšie zviditeľniť Békešskú Čabu, tento hotel a región?
- Najlepšou reklamou je internetová stránka. Prostredníctvom nej máme kontakty aj so slovenskou priemyselnou komorou v Žiline, ako aj s mestom Košice. Nové informácie na našej webovej stránke budú aj v slovenčine, na tom si dám záležať.
Čo dodať na záver? O zásluhách M. Vozára hovoria ocenenia: Združenie maďarského turizmu MATUR v roku 2004 udelilo M. Vozárovi vyznamenanie Za rozvoj ekoturizmu, v roku 2002 dostal cenu Za turizmus Dolnej zeme a v roku 1983 vtedajší Celoštátny úrad pre cestovný ruch mu udelil Hlavnú cenu manažérov.