Na prezentácii noviniek vydavateľstva Kalligram v Slovenskom inštitúte predstavili verejnosti aj maďarský preklad diela slovenského historika Romana Holeca o bratislavskej Dynamitke. My vám ponúkame zaujímavú štúdiu autora o tejto téme.
Hoci Slovensko patrilo do roku 1918 k najpriemyselnejším oblastiam Uhorska, v jeho ekonomike stále dominovala agrárna sféra. Podobné protirečenia boli evidentné na každom kroku. Na jednej strane tu vznikol celý rad špičkových priemyselných podnikov, najmä na báze miestnych surovinových zdrojov alebo nerastného bohatstva. Na druhej strane nemala industrializácia plošný charakter a podniky sa nevybudovali v mestách alebo dopravných uzloch, ale izolovane a predovšetkým pri spomínaných zdrojoch. Výnimku predstavovali niektoré moderné elektrotechnické‚ chemické a zbrojárske továrne, ktoré vznikli v mestách na základe potreby doby a bez akýchkoľvek tradícií. Takým príkladom je továreň Dynamit Nobel, ktorej výstavba sa začala v Bratislave roku 1873. Táto akciová spoločnosť patrila do siete tovární Alfreda Nobela, rozosiatych po celej Európe i mimo nej. Sám Nobel kontroloval priebeh výstavby bratislavského podniku, ktorý sa čoskoro stal jedným z najdôležitejších v jeho viedenskom koncerne. Jeho výrobný sortiment predstavovali dynamit, strelná bavlna, nitrocelulóza a ďalšie komodity. Výbušniny sa mali využívať predovšetkým v baníctve a pri stavebných prácach. Podľa niektorých údajov sa napr. aj pri výstavbe povestného Arlberského tunela pod Alpami použil dynamit z Bratislavy. Podnik mal vlastné parné stroje a elektráreň. Elektrinu v nej získanú využil na osvetlenie prevádzok i pohon strojov.
Roku 1895 v súčinnosti s hamburským podnikom Dynamit AG spolurealizovala bratislavská Dynamitka projekt fabriky na výrobu kyanidu sodného v južnej Afrike. Nová továreň vznikla v Transvaale a čoskoro zamestnala 3 850 pracovníkov, z toho 40 odborníkov priamo z Bratislavy a asi 70 % domorodcov. Roku 1898 sa tu už vyrobilo štyrikrát viac dynamitu ako v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Koniec veľkým perspektívam však urobila búrska vojna. S eskaláciou zbrojenia a s približujúcou sa prvou svetovou vojnou nadobudla továreň strategický význam. Stala sa hlavným dodávateľom munície pre pozemné a námorné vojská Rakúsko-Uhorska. Využívali sa v nej najmodernejšie technológie a postupne pribudli prevádzky na plnenie torpédových náplní, na výrobu zariadení na odpaľovanie výbušnín, početné laboratóriá a ďalšie výrobne. Pred vojnou bola Dynamitka najväčším výrobcom výbušnín v monarchii, dosahovala až dve tretiny celoštátnej produkcie. Prvé obdobie veľkého rozmachu uzavrel koniec vojny, počas ktorej továreň zamestnávala okolo 3 000 ľudí. Bratislava bola najväčším mestom na území Slovenska a bolo z nej blízko do hlavných centier monarchie Viedne i Budapešti. Na prelome 19. a 20. storočia v nej žilo 65 000 ľudí, mala prístav na Dunaji a schádzali sa tu železnice z takmer desiatich rôznych smerov. Továreň takéhoto strategického významu preto v Bratislave nevznikla náhodou a jej kapitál začínal postupne vo veľkom expandovať i mimo Uhorska.
Rozpad monarchie a začlenenie Bratislavy do novovzniknutej Československej republiky (ČSR) priniesli podniku Dynamit Nobel značné problémy. Faktory ako konkurencia vyspelého českého priemyslu, prechod na mierový výrobný program, spretŕhanie tradičných obchodných väzieb, povojnová hospodárska kríza komplikovali v nových podmienkach jeho postavenie. Navyše od roku 1923 stratila na 30 rokov licenciu na výrobu výbušnín, ktorá sa sústredila v českom Semtíne. Šestnásť percent akcií tohto nového podniku (rovnaký podiel mal anglický a francúzsky kapitál) však držala v rukách bratislavská továreň. Úlohu pri presune tejto kľúčovej výroby do Semtína zohrali aj strategické dôvody. Bezprostredná blízkosť maďarských hraníc zvyšovala zraniteľnosť Dynamitky, ktorá stále zostávala v rukách rakúskeho a maďarského kapitálu. V duchu nostrifikácie sa jej vedenie síce presunulo z Viedne do Bratislavy, ale rozhodujúci vplyv si udržali rakúski, resp. bratislavskí Nemci. Neskôr sa v obave pred socializačnými tendenciami v Rakúsku dostávali do sféry jej vplyvu všetky rakúske podniky vrátane bývalej viedenskej centrály. Produkcia v Dynamitke stagnovala, a preto sa intenzívne hľadal náhradný výrobný program, ktorý sa týkal najmä potravinárskej výroby, výroby umelých hnojív, komponentov do acetylénu, kyseliny sírovej, kysličníka síričitého, bieliacej hlinky atď. Primerane tomu vznikali nové prevádzky, závody a dcérske spoločnosti. V 30. rokoch 20. storočia už skonsolidovaná továreň založila niekoľko dcérskych akciových spoločností, ktoré sa zaoberali predovšetkým obchodnou činnosťou. Svedectvom konsolidácie sa stal kapitálový prienik mimo územia ČSR. Dynamitka mala rozhodujúci podiel na viacerých chemických podnikoch v Rakúsku, Juhoslávii, Švajčiarsku, Maďarsku, Rumunsku. Z toho pramenila príťažlivosť pre kapitánov nemeckého chemického priemyslu. Medzinárodné väzby boli pre nich oveľa zaujímavejšie ako sortiment výroby alebo momentálne výrobné kapacity, hoci vývojový potenciál v týchto ukazovateľoch tiež nebol na zahodenie. Nemecký kapitál síce zostával dominantným vlastníkom Dynamitky, ale vzhľadom na politickú konšteláciu zaujal v medzivojnovom období vyčkávaciu pozíciu. Už pred Mníchovskou dohodou (30. 9. 1938) mal nemecký chemický koncern I. G. Farbenindustrie (skrátene Farben) z dôvodu rozhodujúceho postavenia vo väčšine medzinárodných kartelových zmlúv významné slovo i na Slovensku, ba cez nemeckú akciovú spoločnosť Dynamit Troisdorf si nepriamo udržiaval významnú kapitálovú účasť aj v bratislavskej Dynamitke. Cez jej nemecké vedenie tak dostávali exponenti I. G. Farben už pred Mníchovom dostatočné informácie o problémoch a trendoch slovenského chemického priemyslu. S približujúcim sa ,,rozuzlením" stredoeurópskych pomerov zostávala Dynamitka v zálohe ako rozhodujúci kľúč k strategickému ovládnutiu chemického priemyslu celej juhovýchodnej Európy.
Koncern I. G. Farben postupoval viacerými smermi. Jeden z nich viedol cez Čechy. V lete 1938 sa uskutočnili v jeho centrále rokovania o prevzatí Spolku pre chemickú a hutnícku výrobu v Ústí nad Labem, kľúčového podniku v oblasti ťažkej chémie. Týždeň pred nemeckým obsadením pohraničných oblastí ČSR, do ktorých spadalo aj sídlo Spolku, už boli dvaja riaditelia nemeckého koncernu ustanovení za komisárov pre podniky Spolku. Cieľom plánu I. G. Farben zo septembra 1940 bolo úplné získanie slovenských chemických podnikov do vlastných rúk. Ďalší postup smeroval priamo na Slovensko. Hermann Göring ako zmocnenec pre štvorročný plán neraz deklaroval cieľ spraviť z Čiech a Moravy nemecké domíniá a Slovensko si priemyselne úplne podrobiť, pričom zdôrazňoval dôležitosť mapovania výskytu nafty a rúd. V dňoch 11. a 12. 10. 1938 rokovali v Berlíne s H. Göringom a Arthurom Seyssom-Inquartom reprezentanti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach. Doslova ponúkali hospodársky potenciál krajiny za ochranu budúcej štátnej samostatnosti. Dňa 14. októbra sa v Budapešti uzavrela zmluva medzi I. G. Farben a Dynamitom Nobel o predaji akcií rakúskych podnikov a ich dcérskych spoločností z rúk bratislavského do rúk nemeckého koncernu. Dynamitka sa vzdala vplyvu na rakúskom trhu. Za rezignáciu na akékoľvek konkurenčné pôsobenie na trhoch Ríše sa I. G. Farben zaväzovala svojmu bratislavskému partnerovi platiť ročne 90 000 mariek. Ďalšie možnosti poskytoval vplyvný Výbor pre juhovýchodnú Európu I. G. Farben (Südosteuropaausschuss). Na jeho prvom zasadaní 26. októbra sa stretli špičkoví predstavitelia nemeckého koncernu, aby vytýčili koncepcie a v duchu záujmov I. G. Farben usmernili jeho kroky na juhovýchode Európy. Nečudo, že medzi členmi výboru nechýbali ani poprední predstavitelia Dynamitky, ktorá mala vďaka väzbám na strednú Európu a Balkán predpoklady na napĺňanie podobných zámerov. Z poverenia Výboru pre juhovýchodnú Európu sa v novembri 1938 uskutočnili v Bratislave pod kuratelou Heinricha Gattineaua rozhovory so štátnym sekretárom a vodcom nemeckej menšiny na Slovensku Franzom Karmasinom, ako aj s poverencom Seyssa-Inquarta a nemeckým konzulom von Truffelom. Gattineau v prísne dôvernom materiáli zhrnul základné tendencie vývoja na Slovensku: slovenská vláda sa pokúša úplne eliminovať z bežného života všetky maďarské vplyvy, rovnako si neželá akýkoľvek český vplyv na ekonomiku Slovenska a prijímajú sa ostré opatrenia aj k eliminácii židovského vplyvu, na druhej strane vláda a nemecká menšina veľmi počítajú s nemeckou hospodárskou pomocou. Na margo Dynamitky sa konštatovalo: “Podnik Dynamit Nobel AG je považovaný za nemecký oporný bod v Bratislave. Vláda a nemecká ,Volksgruppe” očakávajú od I. G. Farben, že ako väčšinový vlastník čo najrýchlejšie uskutoční zmeny v židovskom vedení a správnej rade. Vhodné osobnosti, ktoré sa javia ako prijateľné tak pre vládu, ako aj pre nemecké miesta, sa môžu navrhnúť."
Cesta k zmocneniu sa Dynamitky bola možná až po rozpade ČSR v marci 1939. Uskutočnilo sa zdanlivo legálnou formou - prevodom akcií. Ešte na valnom zhromaždení 28. 7. 1938 držal rozhodujúci balík akcií (vyše 50 %) tejto spoločnosti jej prezident a československý štátny občan Erwin Philipp, o zvyšok akcií sa delili Dynamit Troisdorf, a. s., z Kolína nad Rýnom a budapeštianska Obchodná maďarská banka (Pesti Magyar Kereskedelmi Bank). Nasledovala však horúca jeseň 1938 - mníchovský diktát veľmocí, oklieštenie ČSR, autonómia Slovenska, obdobie tzv. druhej republiky, vyhlásenie Slovenskej republiky, Protektorátu Čiech a Moravy. Na zasadaní správnej rady 21. 6. 1939, na ktorom sa predstavitelia českého a slovenského kapitálu vzdali postov, prišiel rad aj na Philippa. Keď splnil úlohu murína a odstránil árijsky nevhodných ľudí z vedenia podniku, musel vzhľadom na židovský pôvod odísť aj on. Všetko bolo jasnejšie o mesiac neskôr. Na valnom zhromaždení Dynamitu Nobel 28. júla sa už zástupcovia koncernu I. G. Farben preukázali väčšinou jeho akcií (priamo cez akcie E. Philippa a nepriamo cez Troisdorf) a obsadili správnu radu. Je viac ako pravdepodobné, že na Philippa sa vyvíjal nátlak, ktorý v súlade so stupňujúcimi sa prejavmi antisemitizmu v tlači a v prejavoch najvyšších politických predstaviteľov a protižidovskými opatreniami vládnych orgánov dosiahol svoje. Donútil ho odpredať pod cenu väčšinu akcií, aby si zachránil aspoň holý život. Vedenie bratislavského Dynamitu Nobel ovládli popredné osobnosti nemeckých chemických koncernov, najmä I. G. Farben. V dňoch 18. a 19. 12. 1939 sa uskutočnilo v Bratislave zasadanie jeho správnej rady, ktoré sa stalo z viacerých dôvodov pamätným. Zúčastnila sa na ňom elita nemeckého chemického priemyslu a na slávnostnej večeri v hoteli Carlton sa stretla s ministrami hospodárskych rezortov Slovenskej republiky. Štátny záujem na rozvoji najväčšieho chemického podniku na Slovensku sa nedal vyjadriť rukolapnejšie. Správna rada vytýčila smelý investičný program, ktorý demonštroval nielen záujem I. G. Farben o hospodárske využitie Dynamitky, ale i významnú úlohu, ktorú mu pripisovali nemeckí kapitáni priemyslu z hľadiska vedenia vojny.
Vstup mamutieho nemeckého koncernu do bratislavskej spoločnosti znamenal okrem jej podriadenia aj rozsiahle investičné možnosti do rozvojových výrobných programov. Rovnako významné zostali medzinárodné aktivity. Aj preto správna rada na každom zasadaní bez problémov schvaľovala obrovské finančné prostriedky na investičné programy v rámci podniku i mimo Slovenska, predovšetkým na Balkáne. Aj preto malo každé zasadanie správnej rady reprezentatívnu podobu účasťou nemeckých expertov a priemyselníkov, ale aj významnú spoločensko-politickú časť, v rámci ktorej sa s predstaviteľmi spoločnosti stretávala slovenská hospodárska elita, predstavitelia štátu, vedenie nemeckého zastupiteľského úradu a vojenskej misie na Slovensku. S pribúdajúcimi rokmi vzrastala “popularita“ týchto zasadaní aj vďaka sprievodným programom (poľovačky) a bohatým darčekovým košom s artiklami, o ktorých v Nemecku v tom čase už nechyrovali. Roku 1941 dosiahol akciový kapitál Dynamitky hodnotu 150 miliónov korún, čím sa stala najväčšou akciovou spoločnosťou na Slovensku. Aj ukazovatele jej obratu z nej robili “výkladnú skriňu” slovenskej ekonomiky, hoci z jej prosperity profitovalo Slovensko len nepriamo. Rozšírila aktivity v Maďarsku, v Protektoráte Čechy a Morava, v Rumunsku, ale aj na samotnom Slovensku. Kontrolovala napríklad rafinériu Apollo spracúvajúcu ropu z Kaukazu, Haliče, Rumunska, Slovenska. Zachovala si silné pozície v Chorvátsku, menšie v Srbsku. Rokovala s bulharskou a chorvátskou vládou, čo svedčilo o jej vplyve a možnostiach, devízy získavala obchodom s neutrálnymi štátmi. V prípade výroby kyseliny sírovej využila fakt, že práve obchodného riaditeľa Dynamitky H. Gattineaua poverila Ríšska ústredňa chémie skoordinovať výrobné a odbytové pomery v juhovýchodnej Európe. Zástupcovia Bulharska, Rumunska, Maďarska, Srbska a Chorvátska museli predložiť podklady na riaditeľstve Dynamitky. Výrobňa výbušnín patrila v čase vojny, pochopiteľne, k najziskovejším prevádzkam a mala rozhodujúci podiel na tom, že rok 1941 sa skončil s hrubým ziskom 18-19 miliónov korún, oproti 16,3 milióna za rok 1940. V novembri 1941 tvorila výroba výbušnín pätinu celkového obratu fabriky. Vo februári 1941 naplánovala správna rada spoločnosti investície vo výške 99,1 milióna Sk. Táto obrovská suma sa kryla obligáciami, navýšením kapitálu a pôžičkami. V októbri 1942 začal v Bratislave prevádzku závod Vistra, najmodernejší podnik na výrobu umelého hodvábu vo vtedajšej Európe, ktorý mal vyrábať 7 000 ton viskózových vláken ročne. Vojnová konjunktúra a rozsiahle investičné aktivity však netrvali dlho. Udalosti na frontoch a ekonomické problémy v jednotlivých štátoch, problémy so surovinami a neplatenie za dodávky výrobkov spôsobili, že od roku 1943 sa dostával bratislavský Dynamit Nobel do čoraz vážnejších problémov. A na konci roka 1944 už možno hovoriť o jeho agónii.
Na začiatku apríla 1945 sa začali boje o Bratislavu, ktoré poškodili viaceré administratívne i výrobné objekty Dynamitky. Podnik obsadila Červená armáda, čím vstúpil do úplne novej etapy existencie. Transformácia na nové podmienky sa spájala s veľkými problémami povojnového hospodárstva a politickej situácie obnoveného Československa. Namiesto starého vedenia, ktorého najväčšie “ryby“ čakal norimberský proces, sa dostal do správy nových majiteľov. Tým bol anonymný “ľud“. Vojnová výroba prestala mať po nastolení mieru opodstatnenie. Ľudia verili, že natrvalo. Aj bratislavská Dynamitka zúfalo hľadala nové produkty a odvetvia výroby. Jej pohľadávky na klíringových účtoch sa ukázali napriek úpornej snahe nového vedenia nedobytné. Pritom dosahovali hodnotu desiatok miliónov korún: “Náš finančný stav následkom zamrznutia našich pohľadávok nielen v clearingu, ale aj u odberateľov v cudzine, sa do takej miery zhoršil, že od doby oslobodenia zápasíme stále s finančnými ťažkosťami“, konštatovali noví kapitáni podniku. Už roku 1946 sa predstavitelia podniku snažili dokázať, že Dynamit Nobel bol pred vojnou vždy v rukách čs. štátnych príslušníkov a nemecký kapitál v ňom nehral žiadnu úlohu. Najväčším argumentom o absencii podielu “na nacistickej rozpínavosti" bola skutočnosť, že najväčšími akcionármi boli Židia. Až po ich odstránení Nemcami (“zo Slovákov nikto tento nátlak nevykonal, v podniku, naopak, oni sami boli Nemcami utláčaní“) sa údajne vo vedení bratislavského podniku presadil koncern I. G. Farben. Ďalším akútnym problémom bolo zachovanie väzieb s juhovýchodnou Európou a tým i multinacionálnosti koncernu. Očakávania vedenia podniku prešli v tomto smere protirečivým vývojom. Najprv vládla skepsa - veď po prechode frontov prešli továrne do nútenej správy ako nepriateľský majetok. Potom sa však, v súvislosti s ľudovodemokratickou orientáciou štátov obsadených Sovietmi, začalo špekulovať. Napríklad podniky Dynamitky v Rumunsku vojna prakticky nepoškodila, boli vo veľmi dobrom stave a len hodnota jedného z nich bola väčšia ako hodnota všetkých ostatných československých podielov v Rumunsku. Až v lete 1946 sa podarilo vstúpiť do rokovaní s rumunskými orgánmi a so sovietskymi vojenskými predstaviteľmi. Od nich sa dozvedeli, že akcie rumunských chemických podnikov “patrili vraj v rozhodujúcej dobe Nemcom a preto má mať nárok na ne ZSSR“. Predstaviteľ Červenej armády však pripustil, že práve prebiehajúce medzivládne československo-sovietske rozhovory v Moskve môžu východiskovú situáciu zmeniť v prospech Dynamitky. Napriek uisteniu, že do oficiálneho rozhodnutia sa nebude na štatúte uvedených podnikov nič meniť, už 31. 7. 1946 sa všetky akcie Dynamitu Nobel v Rumunsku protokolárne previedli na sovietsky podnik Ukrneft. Nič na tom nezmenil ani oficiálny protest bratislavského podniku, ani diplomatické aktivity Ministerstva zahraničných vecí ČSR v Prahe. Keď v jednotlivých štátoch začali víťaziť ľavicové ľudovodemokratické režimy s čoraz silnejším podielom komunistov na moci, nádeje na hospodársku spoluprácu, ktorá by nadviazala na staré väzby medzi materským podnikom a jeho dcérami, resp. závislými továrňami, znovu ožili. Avšak aj tieto nádeje sa ukázali márnymi a koncern bratislavskej Dynamitky sa už nikdy nepodarilo obnoviť.