Bolo to dávno, keď naše Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus… (Radujme sa teda, pokiaľ sme mladí ...) sa zaskvelo plnou aktualitou. Písal sa rok 1958 a na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe 7 dievčat a 6 chlapcov sa tešilo, že je po úspešných maturitných skúškach.
Na našom dvoma trojfarebnými stužkami lemovanom maturitnom table je 9 pedagógov a 13 študentov s aktívnym, do práce volajúcim citátom: „Ó, práci všetka česť, / česť práci všetka!“ (Hviezdoslav). Hore na stužkách nápis: VŠEOB. SLOVENSKÉ GYMNÁZIUM V B. ČABE. Na spodnej časti vľavo je nápis: STRETNEME SA, vpravo: r. 1964. Teda vtedy sa začali naše stretávania.
Najprv len sporadicky. V Békešskej Čabe, v Budapešti... Brali sme dlho za prirodzené, že - bez jediného spolužiaka - sme na stretnutí v plnom počte. Ten jeden, Ďurko Maczák, nám kamsi ušiel, nikto nevie kam. Možno až niekam za veľkú mláku, ku svojim príbuzným. Ostatní sme pravidelne udržiavali kontakty. Rok za rokom sa míňali, až raz sme dostali kruté upozornenie, že veru to môže byť aj inak. Naveky nás opustila spolužiačka Marienka Ruzsová . Postupne sme sa začali častejšie stretávať a v posledné roky sa schádzame už každý rok. V Sarvaši (2010) chýbal Ďurko Hudák, jediný lekár spomedzi nás - lebo bol chorý! Veru, stáva sa aj také, že šuster chodí bosý. Pravda je taká, že aj lekár je len človek. Potom sme sa zišli v Kumánskom Sv. Martine (Kunszentmárton - 2011), kam sa nedostavil Miško Divičan. Zavolali sme mu, povedal nám, že je chorý, nemôže prísť, ale na budúci rok bude určite s nami. Zaželali sme mu skoré uzdravenie. Len čo sme sa vrátili zo stretnutia do svojich domovov, čakala nás bolestná správa, že Miško odišiel do večnosti. Musel som skúsiť, ako trpko sa píše nekrológ za bývalým spolužiakom a vzácnym priateľom!
Bolo nás jedenásť - už nás je len desať. V tomto roku (2012) nás zmobilizoval Ďurko Hudák do Békešskej Čaby. Konkrétne do Hotela Fiume. Keďže v Budíne bývame dvaja, cestovali sme spolu vlakom. Na čabianskej stanici sme sa stretli so spolužiačkami. Anička Divičanová išla ďalej s nimi, ja som sa rozhodol pozrieť si bývalý chlapčenský žiacky domov na Ulici Pála Lepénya, niekdajší dievčenský žiacky domov na Námestí slobody a školu, do ktorej sme denne chodievali. Veľmi ma prekvapilo, že len sotva čo som našiel z tej Čaby, ktorú som spoznal ako gymnazista pred viac než pol storočím. Na Ulici P. Lepénya som našiel len samé nové vysoké budovy a po našom internáte ani stopy. Po kraji Bartókovej ulice premával toho času starobylý vláčik, dnes ho už nič nepripomína. Dievčenský žiacky domov, kde sme mali aj jedáleň, som našiel v chátrajúcom stave, a budova niekdajšej školy je na nepoznanie prerobená, vynovená. Podobne ako celé mesto. Prekvapila ma aj skutočnosť, že počas celej mojej potulky v tomto pred 100 rokmi ešte 28-tisícovom slovenskom meste som nepočul ani jediné slovenské slovíčko. Nuž, vybral som sa na miesto stretnutia, do najimpozantnejšieho miestneho hotela Fiume, generálnym riaditeľom ktorého je Martin Vozár, aktívny člen vedenia Čabianskej organizácie Slovákov.
Ďurko Hudák má dobrý vkus, vie, prečo nás zvolal práve sem. S radosťou sme sa zvítali. Potom nás zaviedol do útulnej miestnosti, usadil nás k prestretému stolu. V týchto slávnostných chvíľach sme zistili, že deviati sme len preto, lebo je s nami aj Ďurkova manželka a Juraj Krett , manžel Katky Tőkésovej. Z desiatich traja chýbali. Presnú príčinu nepoznáme, len dúfame, že ňou nie je choroba. Medzitým čašník začal nosiť jedlá a rozprúdil sa čulý rozhovor. Z ruky do ruky kolovali fotografie detí, vnukov. Už aj oni sú starší ako sme boli my na maturitnom table. Pravda je neúprosná, všetci sme už dedkovia a babičky, aj keď sa tým nevystatujeme. Jednoducho sme a pre nás je to radosť.
Kiež by sme boli ešte dlho takto. Kto čo všetko tu povedal a kto čo všetko tu počul, to by stačilo na celý román. Mne Katka Krettová podáva pár strán z Ľudových novín, na ktorých vidno fotografiu, nad ňou nápis: „Gaudeamus igitur. Slávnostná promócia v aule Univerzity Komenského v Bratislave,” a pod ním náš syn s rodičmi. Aj ďalším pripravila podobné milé prekvapenie. Keďže aj všetko dobré musí mať svoj koniec, rozlúčili sme sa. Stretneme sa o rok, bude to jubilejné stretnutie po 55 rokoch - opäť v Békešskej Čabe.
Gregor Papuček