Keď Mária Terézia poslala Slovákov do Rumunska ako drevorubačov, bol to pre týchto ľudí nový začiatok.
Možno si mysleli, že to bude začiatok nového a krajšieho života, ale nebolo to tak, ako si želali. Slováci rúbali stromy, spracovávali drevo vysoko v horách, na kopcoch, a tam je život ťažký.
V Rumunsku sú známe slovenské komunity v horách. Slováci z Novej a Starej Huty, z Gemelčičky, Šarian. Samozrejme sú to veľké dediny, lenže Slováci sú aj v Bihore a v Salaji, ktorých ľudia doteraz nepoznali. Žijú práve na Vagašoch.
Miesto, na ktorom sa rozprestiera táto malá dedinka, je nie náhodou rovnako vzdialené od okolitých mestečiek. Z Vagašov je 8 km do Borodu, 8 km do Negreni a 8 km do Tuša. Asi preto niekto povedal, že je to „vrch sveta”.
Večer, keď je dobré počasie, vidíme z tohto vrchu celé okolie ako na dlani, tisíce svetiel, ktoré sa nám zdajú malinké, a máme pocit, že ich môžeme zhrnúť na kopu. Myslíme si, že sme víťazi nad vrchmi aj dolinami, lenže sme iba na kopci a pozeráme sa do diaľky.
Dnes v tejto malej dedinke žije asi 30 rodín a veľká časť obyvateľov sú starší ľudia. Naši dedovia rozprávajú, že Slováci prišli rúbať drevo na kopec, ktorý Rumuni volali „Dealul corbului“, a keď stromy na kopci vyrúbali, spravili tam „vagaš-ta“, čistinku, ktorá ostane po vyrúbaní a na nej si začali robiť najprv koliby z dreva. Napokon si tam vystavali aj domy a založili si malú osadu, ktorú nazvali Vagaše. Táto dedinka ostala, rástla, Rumuni ju nazvali „Dealul corbului“ a tak existuje aj dnes.
Ľudia na Vagašoch žili ťažko. Nezabúdajme, že je to kopec v nadmorskej výške 850 metrov, sú tu veľmi kruté zimy, lebo sneh nafučí aj 2-3 metrové záveje a vtedy sú ľudia odrezaní od sveta. Lenže oni si na ten život zvykli a neodišli z Vagašov. Naučili sa bojovať s prírodou a so zlým počasím. Na začiatku 20. storočia ešte nemali školy a ich deti chodili do prvej triedy asi 10 kilometrov. Pretože učiteľov bolo vtedy málo, museli nosiť učiteľovi do „borodského jarku“ jedlo, aby tam mohol žiť a učiť ich.
V polovici 20. storočia dostali Vagašania učiteľa. Vyučoval v jednej izbe, ktorú mu poskytol niekto vo svojom dome. Detí však bolo stále viac a podľa zákona sa museli vzdelávať aj dospelí, ktorí nechodili nikdy do školy a mali sa naučiť čítať a písať. Bola to situácia, keď išli do prvej triedy matka alebo otec spolu s dieťaťom a boli spolužiaci. Stávalo sa, že učiteľ išiel za svojou žiačkou na zálety, alebo sa do nej zaľúbil, pretože to bola krásna 20-ročná dievčina.
Túto kritickú situáciu - chýbajúca škola a potreba vzdelávania sa v materinskom jazyku - riešili aj na príslušných úradoch na Slovensku. Úspešne. Prišli Slováci a postavili Vagašanom školu, ktorá fungovala až do roku 2007, kedy ju rumunský štát zmodernizoval a opravil. V súčasnosti do nej chodí 9 žiakov od prvej po štvrtú triedu.
Život na Vagašoch bol vždy ťažký. Ľudia boli chudobní, nemali sa kde zamestnať. Chlapi, ktorí chodili robiť do bane museli prejsť pešo 10 -15 km denne. Jesť bolo málo, pretože pôda je tu neúrodná, pestujú sa prevažne zemiaky. Do mesta chodili zriedka, lebo museli ísť peši. Cesty neboli a dobytok, ktorý mali doma, šetrili na oranie a na iné využitie. Takže nákup nosili na chrbte. Jedávali najskôr žitný chlieb a zemiaky. Hydinu a svine si ťažko dochovali, lebo nemali zrno. A najhoršie to bolo v zime, keď bol sneh. Ľudia si stavali domy tak, aby v nečase nemuseli vyjsť von. Drevo mali pod strechou, jamu so zemiakmi pod posteľou, slaninu a múku na povale a k statku si čistili chodník, alebo išli na lyžiach, tak isto aj po vodu, alebo si topili sneh. Varili z toho, čo mali doma, pretože na nákup mohli ísť až keď sa sneh roztopil. Ťažko im bolo aj preto, lebo nemali peniaze. Robili to, čo ich naučili ich dedovia: rúbali a pílili drevo a potom ho predávali.
Čas prešiel a civilizácia sa začala dotýkať aj Vagašanov. V roku 2005 sa zaviedla elektrina, ktorú im financoval rumunský štát a v roku 2007 im Európska únia vyasfaltovala cestu. Bola to radosť, ale zároveň aj šok pre týchto ľudí. Zrazu mali v dome svetlo, televízor, počítač. Teraz si už môžu kúpiť autá a nemusia chodiť pešo. Ich deti chodia do škôl mikrobusmi, samozrejme majú aj internet a rozprávajú sa so svojimi blízkymi a známymi, ktorí odišli do zahraničia alebo do väčších miest. Mnohí aj teraz radi navštívia dedinu, v ktorej vyrástli a ukazujú svojim deťom: „Tam som chodil husi pásť, tam som pásol kravy....”
Takže Vagaše sú akoby dve civilizácie. Alebo možno dva svety: ten starý, ktorý ešte existuje, lebo tam ešte stoja tie staré domy s jamami na zemiaky, vystavané z dreva, v ktorých ešte žijú staré babky a dedkovia, pamätajúci sa ako za Ceaušesca nosili nákup na chrbtoch alebo na vozoch, keď už mali kone. Pamätajú si, ako im založili obchod, ale aj tam museli ísť na vozoch s koňmi. Dnes sa dožili nového: vidia novú civilizáciu, nový svet, v ktorom im vnukovia vozia na autách všetko, čo potrebujú, alebo sanitka príde po nich a nie tak ako vtedy, keď ženy rodili doma, alebo ľudia zomierali z prechladnutia alebo na zápal pľúc.
A takisto im vnukovia rozprávajú, že mládež sa prišla pozrieť k prameňu rieky Barcau, k miestu, kde oni kedysi napájali statok a ovce. Alebo ako mládež obdivuje „piatra ciutii’’ - tú veľkú skalu, kde sa oni skrývali v lete pred dažďom, lebo je tam malá jaskyňa a krásne miesto na vychádzky a turistiku. Dedovia dnes tvrdia, že dakedy to bolo miesto pre zbojníkov a valachov.
Vagaše majú krásne miesta hodné obdivu pre návštevníkov, ale naša ťažoba sú aj podnes zimy, pretože sa musíme doprosovať, aby nám prišli cestu odhrnúť a vyčistiť a veľmi sa im páči, keď ich prosíme. Na autách musíme mať vždy reťaze. Lenže my sme trpezliví ľudia a či sa nám to páči alebo nie, musíme všetko znášať tak, ako to bolo vždy.
Danka Farkašová
učiteľka na Vagašoch