Čabianska luteránska kongregácia vydala publikáciu predstavujúcu život čabianskeho evanjelického zboru. Základ knihy tvoria cirkevné matriky z prvej polovice 18. storočia. Informácie o ich digitalizácii v župnej knižnici s podporou Slovenskej samosprávy Békešskej župy sme vám priniesli v decembri 2013.
Novodobá história Békešskej Čaby sa datuje od začiatku 18. storočia. Z tohto obdobia majú záujemcovia o fakty jej znovuosídlenia a prvých desaťročiach k dispozícii jediný súvislý dokument, matriku vedenú evanjelickými kňazmi v rokoch 1722 – 1752. Autor zbierky Ádám Mekis spracoval najmä tieto krstné (rodné), sobášne a pohrebné (úmrtné) údaje.
Takmer 95 % textov matriky je v latinčine, zvyšných 5 % tvoria slovenské, latinsko-slovenské a maďarské texty. Dominantnosť latinčiny sa v matrikách uplatňovala do 1. januára 1838, keď nariadili používanie maďarčiny. Zaujímavosťou je, že väčšinu čabianskeho textu písali dobovým atramentom, ale našli sa farári, ktorí zhotovovali zápisky grafitkou. Zápisky viedli od roku 1722 a až do roku 1727 obsahujú informácie výlučne o sobášoch.
Počas skúmania krstov vysvitlo veľa zaujímavých informácií. Napríklad to, že najobľúbenejšími chlapčenskými menami boli v tej dobe Ján, Juraj a Pavol. Dievčatám s obľubou dávali krstné mená Helena, Mária a Dorota.
Zo skúmania sobášov vysvitlo, že vo fašiangovom období prisahali opätovne vernosť svojmu novému partnerovi v prvom rade vdovy. Manželská prísaha pred všemohúcim sa konala najčastejšie počas jesene – kňazi mali najviac práce v októbri a v novembri. Bolo obdobie, keď počas jediného jesenného víkendu sa zobralo 15-20 párov, a tento zvyk pretrval v čabianskom zbore celé storočia.
Kňaz Samuel Burján evidoval v matrike aj to, či boli manželia čestní, poctiví. Jeho kolegovia naznačovali ich „mravnú čistotu“ iba slovne. Nájdu sa však v záznamoch aj takí, ktorých označili prívlastkom nehanebný resp. nečestný, zrejme preto, lebo žili spolu skôr ako sa zobrali: „Zobrali sa nečestní a verejní hriešnici, nečistý mladík Gregor s partnerkou svojho hriechu Annou, dcérou Pavla Červeného.“
Dôležité informácie o dobových zvykoch prezrádzajú aj dokumenty o pohreboch. Napríklad malé deti pochovávali cirkevní učitelia a samovrahov nepochovávali na posvätenom mieste, ale v tzv. jarku. Takéto miesto bolo aj v Békešskej Čabe, pozdĺž Sarvašskej ulici, neskôr vedľa súčasného horného cintorína, mimo oplotenia cintorína.
Tzv. „somársky pohreb“ sa ušiel tým, ktorí zomreli v dôsledku opitosti, alebo inej vlastnej chyby a podobná procedúra čakala po smrti aj na tých, ktorí boli bezbožní: „popri Sarvašskej ulici bol bez akéhokoľvek cirkevného obradu pochovaný pôvodom Maďar alebo Rusín 3 roky žijúci v Čabe, ktorý zomrel náhle na poli, ktorý však kým žil, otvorene tvrdil, že nepatrí k žiadnej cirkvi alebo sekte.“
Kňazmi svedomite zaznamenané údaje prezrádzajú aj to, kedy udreli na Čabänov epidémie, nákazlivé choroby, hlavne mor a kiahne. Jeden záznam z roku 1748: „... osýpky a úplavica silno šaleli. Zomrelo na ne 113 nemluvniat, tak veľa, že takmer nezostalo maloletých, ktorých by mor nebol uchopil.“
Smilstvo pani Šipošovej a 135 ročný ujo Valentín
Kňazi zaevidovali v matrike nejedno z pohľadu dnešného človeka ťažko uveriteľné, sem-tam úsmevné údaje. Dobrým príkladom je záznam Samuela Tešedíka z roku 1746: Valentinus Galisz, ann. 135, t. j. Valentín Galisz, ktorý zomrel vo veku 135 rokov. Zrejme bol mimoriadne starostlivý ten ďalší čabiansky muž, ktorý bol krstným otcom 59 detí.
Zaujímavosti obsahujú aj nie klasické matričné zápisky. Napr. kňaz Ľudovít Haan obšírnejšie píše o smilstve pani Šipošovej: „Necudná žena zvalila vinu za svoje tehotenstvo na istého miestneho muža, Jána Bottu. Keď muž popieral svoju vinu, bol zbitý. Keďže však naďalej trval na svojej nevine, prepustili ho a vec ďalej nevyšetrovali.“
Taktiež Haan zaznamenal „zrušenie zvyku oblievania žien“: ... prísne sa zakazovalo; to však predsa neprekážalo niektorým jednotlivcom, aby zákaz porušili, ktorých zato zatvorili do klady a ušlo sa im prísnejšieho trestu.
(beol.hu/Pál Márton Molnár – zp)
Foto: hir6.hu