VII. ročník Martinskej poetickej jesene sa konal za účasti predstaviteľov literárnych klubov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska. Podľa podaktorých „novátorov“ vzhľadom na zúčastnené krajiny by sa tieto stretnutia mohli nazývať aj Visegrádskou štvorkou literárnou.
Program sa začal prehliadkou Turčianskej knižnice v Martine. Účastníci sa zoznámili s jej históriou, vytváraním bohatého knižného fondu, ako i úlohou inštitúcie v kultúrnom živote regiónu. V priestoroch knižnice sa konalo literárne popoludnie - stretnutie hostí Martinskej poetickej jesene (MPJ) s martinskou verejnosťou. Podujatie otvorila hlavná organizátorka Táňa Sivová, ktorá s potešením konštatovala, že záujem o MPJ z roka na rok rastie a obohacuje sa aj náplň jej zamestnaní. Stretnutie spestril kultúrny program. Prezentácia tvorby účastníkov pokračovala nasledujúci deň v penzióne Jarabina, v malebnej Jasenskej doline neďaleko Martina, kde sa hostia ubytovali. Bolo to v podstate autorské čítanie veršov a poviedok už skôr v neviazanej forme, podľa výberu autorov a záujmu poslucháčov. Organizátori poskytli priestor i na výmenu názorov či už na tému tvorivej činnosti, alebo pôsobenia literárnych klubov, ich úspechov a problémov. Osobitným „programom“ - najmä pre nových účastníkov - bolo zoznamovanie sa so zborníkom literárnych ukážok MPJ z r. 2009; pritom potenciálni autori posudzovali almanach už v znamení svojich predstáv o príprave zborníka tohoročného podujatia v nádeji stretnutia sa v r. 2011.
MPJ sa neustále omladzuje, každú jeseň prichádzajú noví, mladí záujemcovia, pritom sa vytvára aj „tvrdé“ jadro. Tvoria ho - ako sa sami nazývajú - večne mladí, ktorí sa sem vracajú už viac rokov. Jeden „navrátilec“ svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Moje návraty do Martina sprevádza vždy nemálo vzrušenia - jednak zo spomínania na predchádzajúce prežité bohaté a vzácne skúsenosti i príjemné zážitky, na druhej strane z očakávania na prekvapenia, čo podobného tam na nás čaká.“
Skutočne, aj tohoročná MPJ pripravila pre hostí veľa nečakaných zvratov a prekvapení. I keď naše úvodné slová na túto tému sa netýkajú meritórnej stránky vecí - relatívne ide o vedľajšiu okolnosť -, predsa si zaslúžia, aby sme ich uviedli na prvom mieste (nepísanej) kroniky MPJ, keďže oná okolnosť ovplyvnila celý tunajší pobyt účastníkov, každý o nej hovoril ako o nejakom zázraku. Totiž hostí zo „štyroch dielov sveta“ počas celej cesty až po Martin sprevádzali hnusné mraky, šero a dážď; spoza okien vozidla sa zdalo, že sa živly spojili a vytvorili nepreniknuteľný múr, čím vzbudzovali v človeku pocit beznádeje a priam nechuť do života... Avšak, tak povediac, pri bránach mesta sa stal zázrak: po toľkých dňoch nečasu v celej Karpatskej kotline práve v hodinách príchodu do Martina nad Fatrou prestali „hromy biť“ - akoby na objednávku sa v Martinskej kotline vyjasnilo! Krásne počasie vytrvalo až do konca MPJ 2010. Vykúpaná krajina sa jagala v slnečných lúčoch; po výdatných dažďoch všade vôkol svieža zeleň, takmer ani len stopy po jeseni, ako to býva inokedy v septembri, ba rozvodnenými potokmi rozospievané údolia navodzovali skôr jarnú atmosféru.
Nečakaná zmena počasia bola iba úvodom k ďalším prekvapeniam. Prezentáciu tvorby autorov zo štyroch krajín sprevádzal značný záujem martinskej verejnosti, literárne ukážky odzneli v prednese profesionálnych interpretov z martinského Recitačného spolku 3P Milandy Záthureckej a Martina Kleina. Príjemnú atmosféru popoludnia stupňovali hudobno-spevácke zložky programu; predstavili sa spevácky zbor Priekopčanka a gitaristka Nikola Koželuhová. Účastníkov tohoročnej MPJ poctili svojou prítomnosťou významní slovenskí literáti tohto regiónu Ondrej Nagaj a Milan Gonda a prišlo ich zabaviť aj široko-ďaleko známe muzikantské duo Daniel Zemančík a Marián Blažej.
Tu pripomenieme, že pre nás, z Maďarska (Imricha Fuhla a autora tohto príspevku), boli zvlášť zaujímavé a poučné besedy v Jasenskej doline - o činnosti niektorých klubov, ich úspechoch a ťažkostiach, s ktorými sa počas svojho pôsobenia stretávajú. Občas nám pripomínali naše problémy, s ktorými sme kedysi my zápasili... Snáď najdôležitejším ponaučením z týchto rozhovorov pre nás môže byť, že jednou zo základných podmienok existencie literárneho života popri milovníkoch literatúry (tvorcoch i záujemcoch) je spoločenské prostredie, ktorému záleží na existencii (lokálneho) literárneho života. Tento jav duchovného života daného kolektívu sa ako inštitúcia sotva dokáže udržať bez vonkajšej podpory...
V rámci MPJ 2010 sa zato naskytli aj chvíle na rozptýlenie a zábavu, ktoré boli občas plné mystiky, tajomstiev, neraz podfarbené figliarstvo. Obľúbená bola najmä turistika do turčianskej prírody a hry. Hádam najviac dobrodružstiev zažili tí, ktorí sa opovážili hlbšie do divých hôr. Lákali ich huby, podaktorých aj medvede. „Hubári“ síce nachádzali huby, „aké ľudské oči nevideli“, boli však nútení uznať, že to nič nie je oproti zážitkom tých, ktorí chodili na postriežku na zver, najmä na medvede. V podstate vraj nemuseli ani striehnuť, medvede stretávali na každom kroku, nie iba v horách, ba predovšetkým nie tam... Napodiv sa to najčastejšie stávalo s dievčatami; mrmloši boli k nim takí krotkí, až dobrí (asi v nádeji medoviny, ktorú im „záletnice“ sľubovali...), že sa dali viazať o duby, kam potom chodili ich „dobyvateľky“ každú noc na opáčky. Dohadom, ako je to možné, nebolo konca - kraja. Iba tie „skúsenejšie“ dámy a páni si pošepkávali, ba boli si istí v tom, že tie dievčatá za mesačného svitu - bol práve spln na jasnej oblohe - sa menia na čertice, mrmlošov omamujú, tancujú s nimi a kto vie, čo všeličo ešte vystrájajú. Či ich skutočne napájali medovinou, o tom fáma nehovorí.
Kronika MPJ 2010 prináša najhodnovernejšie správy z oblasti športu o zápase v petangu (hod železnými guľami).... Napodiv najväčší úspech mali aj tu oné čertice, pardon: poetky, ale tentoraz predsa vždy vyhrali „mrmloši“ (im sa medoviny určite neušlo!) - tím Moravanov na čele s „virtuózom“ Jiřim Figurom, ktorý túto hru udomácnil na stretnutiach MPJ, zdá sa, že na večné časy. Po víťaznom zápase sme sa ho opýtali, odkiaľ má ten vášnivý vzťah ku guľkám. Kapitán so skromnosťou jemu príznačnou odmietal všetky gratulácie: on za nič nemôže, má to už z detstva, dokonca sa vraj tak narodil, s guľkami... - v rukách, povedal s huncútskym úsmevom.
