Divadlo, konkrétne Slovenské divadlo Vertigo, to nie sú iba aktivity divadelného charakteru, resp. príprava divadelných predstavení, ale aj organizácia ďalších kultúrnych podujatí celoštátneho charakteru. O tomto, ako aj o tom, ako sa rodí divadelné predstavenie a ako sa dostane k divákom, sme sa porozprávali s riaditeľkou divadla Vertigo Danielou Onodiovou.
- Prečo je dobré divadlo pre Slovákov v Maďarsku?
- Mohli by sme sa skôr opýtať, prečo je divadlo „dobré“ vôbec. Prečo majú ľudia radi divadlo, prečo ho navštevujú? Pretože sa chcú zabaviť, vzdelať, chcú byť v dobrej spoločnosti, možno sa pokúšajú na niečo zabudnúť, alebo túžia po nových informáciách. Myslím si, že keď ide navyše o divadlo v slovenčine, do popredia vystúpi aj jeho jazyková stránka a možno istá citová väzba na slovenčinu, na históriu a možno aj na materskú krajinu. Pred temer pätnástimi rokmi, keď som sa lepšie rozhliadla a spoznala situáciu Slovákov v Maďarsku aj na poli kultúrnom a mala som informácie o tom, že tu dávnejšie pôsobili silné ochotnícke divadelné súbory, naraz som pocítila akési nutkanie, možno potrebu založiť divadelný súbor. Vyštudovala som síce televíznu a filmovú dramaturgiu, ale divadlo mi bolo a je blízke, preto som to skúsila... Bola to možno túžba odovzdať niečo, čo sa človek naučil a zužitkovať to pre dobro a blaho všetkých. Znie to síce ako fráza, ale bolo to naozaj tak. Oslovila som niekoľkých známych a kamarátov, ktorí prikývli. Myslím, že náš cieľ splnil očakávania - aj na poli jazykovom. Vidíme to napríklad vtedy, keď niekto po predstavení povie, že bolo úžasné zase počuť slovenčinu. Spisovnú slovenčinu.
- Diváci ovplyvňujú výber hry?
- Výber hry je veľmi ťažký, možno najťažší krok v procese prípravy nového predstavenia. Determinuje ho jednak zloženie potenciálneho publika, celkový počet Slovákov, žijúcich v Maďarsku, a, samozrejme, financie. V priemere naštudujeme dve hry ročne: profesionáli majú jednu premiéru ročne a ochotníci jednu za rok alebo jednu za dva roky. Takže: akú hru si vybrať? Niektoré žánre musím a priori odmietnuť. Napríklad naštudovať absurdnú drámu, ktorú mám mimochodom veľmi rada, by nebolo najšťastnejším riešením, pretože by nemala toľko divákov, ako napríklad veselohra, resp. hocaké „klasicky“ ponímané predstavenie. Samozrejme si uvedomujem, že jednoducho nie je možné, aby sa všetky predstavenia páčili všetkým, treba sa snažiť o akýsi kompromis, ale celkove si dovoľujem tvrdiť, že v dramaturgii Vertiga sú uprednostňované vážnejšie témy, hoc aj podávané formou veselohry... Možno by logika diktovala, že diváci majú radšej veselohru, ale nie je to tak... Dodnes si spomínam, keď sme v jednej malej dedinke hrali Dvoch J. Barča-Ivana a v kultúrnom dome, kde sa predstavenie hralo, bolo ticho ako v kostole. Bol to priam nadpozemský pocit. Výber hry je teda ťažký a zodpovedný krok, pretože danú hru máme „na tanieri“ aspoň poldruha roka, možno aj dva roky - kým sa naštuduje a potom kým sa hrá... Čo sa týka amatérov, doteraz (a vlastne aj v tejto chvíli) som musela brať do ohľadu aj to, aby vo vybranej hre bolo veľa žien... Neviem prečo, ale od počiatku je ich vo Vertigu značná prevaha...
- Ako sa pracuje s amatérmi?
- Amatéri tvoria jadro divadla. Väčšina z nich je v ňom prítomná už od založenia súboru. Dovolím si tvrdiť, že som ich za tie roky naozaj spoznala - mám teraz na mysli ich herecké a charakterové danosti - a tak si ich už pri čítaní vybavujem, priam počujem, ako tú-ktorú repliku hovoria. To isté sa týka aj profesionálov. Hlásia sa noví záujemcovia, čo je potešiteľné a myslím si, že naozaj nastal čas, aby sme súbor rozšírili. Dotyčný si však musí uvedomiť, že bude musieť obetovať nemálo voľného času - či už na prípravu predstavení, alebo na zájazdy. Napokon, toto vedia dobre všetci, ktorí sa venujú nejakej ochotníckej činnosti, nielen divadelnej. Herecký prejav ochotníkov sa za tie roky veľmi zdokonalil, dokonca na poslednom Arcusfeste sa ma niekto spýtal, či „dievčatá“, ktoré v scénke hrali, sú profesionálky alebo amatérky. Som na to - na nich - samozrejme pyšná.
- Ako skúšajú profesionáli? Aký je vlastne medzi dvoma zložkami rozdiel?
- Je tu veľký rozdiel. Profesionáli skúšajú jednu hru v priemere 5-7 týždňov 4-5 hodín denne, ak netreba robiť dlhšie pauzy, lebo aj to sa stáva. Amatéri si to, samozrejme, nemôžu dovoliť, lebo majú svoje zamestnanie, ktoré rozhoduje o ich voľnom čase. S nimi sa stretávame pri skúšaní novej hry raz do týždňa, niekedy raz za dva týždne, pri finiši je to častejšie, vtedy aj cez víkend. Predstavenie je hotové v priemere za rok. Skúša sa podľa potreby: niekedy so všetkými hercami, inokedy musia prísť iba niektorí, podľa toho, v akom štádiu je práve naštudovaná hra. Spôsob skúšania je iný a výsledok je tiež iný. Nehovorím, že jedno je lepšie, či druhé, lebo je to iná kvalita. Za posledné roky tieto zložky kráčajú paralelne vedľa seba a veľmi ma teší, že počiatočné, akési „podozrievanie“ zo strany amatérov zaniklo a dnes sú z nich, aj keď nie kamaráti na život a smrť, tak aspoň dobrí „kolegovia“. Dokonca si pomáhajú, veď napr. záskok v ochotníckom predstavení urobili Ági Gubíková a András Nagy, ktorý ochotníkov aj režíroval. Nadnes ich už diváci - a teraz myslím na divákov v Maďarsku - spoznali. Tí, ktorí sú našimi stálymi divákmi, vedia, kde kto hrá a v poslednom čase sa stále častejšie stáva, že organizátori si žiadajú titul, bez ohľadu na to, či ide o „amatérske“ alebo „profesionálne“ predstavenie.
- Odkedy vlastne ste riaditeľkou divadla?
- Vymenovaná som bola v roku 2003, popri práci kultúrnej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), nuž a 1. januára 2008 som sa stala „výsostne“ riaditeľkou divadla, keďže v roku 2007 vstúpilo do platnosti vládne nariadenie, na základe ktorého sa tieto dve zaradenia, resp. funkcie vylučovali. Už v konkurznej práci som napísala, že budem túto prácu robiť len za tých podmienok a okolností, ak budem môcť naďalej organizovať podujatia, ktoré som rozbehla ešte ako referentka, teda ak prejdú do kompetencie Vertiga. Sama som sa rozhodla, že budem mať viac práce, ale jednoducho som si nevedela predstaviť, že by som tie podujatia viac neorganizovala... Samozrejme, súviselo to aj so zvýšením financií pre Vertigo. Ide o divadelnú prehliadku Deti deťom, ktorá sa dožila už 17 ročníkov, divadelný tábor pre žiakov základných škôl a posledné tri roky aj pre gymnazistov, filmový seminár, ktorý o dva roky dovŕši dvadsiatku, a nové podujatie - medzinárodné stretnutie slovenských ochotníckych divadelných súborov Spolu na javisku. Okrem toho v náplni činnosti SDV okrem príprav divadelných predstavení a ich propagácie sú aj vysielania pozorovateľov na rôzne divadelné festivaly, prijímanie komorných divadiel, spolupráca s rôznymi inštitúciami, organizáciami... Plánovala som tiež ďalší ročník akreditovaného školenia dramatickej výchovy, žiaľ, toto sa mi nepodarilo… jednoducho som to nestihla.
- Aké boli začiatky?
- Divadlo začalo pôsobiť oficiálne 1. januára 1997, ale schádzať sme sa začali už na jeseň 1996, teda pomaly tomu bude 15 rokov... Boli sme vlastne taká skupinka neskúsených nadšencov. Finančné prostriedky sme získavali cez CSS, kde som bola kultúrnou referentkou, a to predovšetkým z Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, ale aj zo Slovenska, predovšetkým na kulisy, kostýmy a cestovné. V roku 2003 sme sa stali inštitúciou CSS, čo znamenalo zmenu aj vo financovaní. Síce ešte stále píšem žiadosti o podporu (a budem ich písať), našťastie, zväčša úspešné, dôležité je to, že dostávame podporu zo štátneho rozpočtu. Od roku 2003 spolupracujeme s profesionálnymi hercami a od roku 2004 sa datuje aj naša spolupráca so sarvašským slovenským divadlom, teraz Cervinus Teátrom, s ktorým okrem prvého profesionálneho predstavenia (Lavička) vytvárame predstavenia v koprodukcii. Sme takpovediac zájazdové divadlo bez stáleho súboru, nemáme vlastné priestory, myslím tu na priestory na skúšanie a hranie. V roku 2006 sme vďaka štátnej podpore získali kanceláriu v ulici Ulászló. Je pri nej aj malý sklad na rekvizity, kostýmy a techniku. Mimochodom, niektorí, ktorí sú v horšej situácii, nám (v dobrom) „závidia“ ešte aj toto... Skúšame v zasadačke CSS, resp. v Slovenskom inštitúte. Momentálne sa črtá spolupráca s budapeštianskym divadlom Merlin, cez Maďarský národnostný divadelný zväz, viac sa dozviem onedlho.
- Toto všetko vykonávate sama, nemáte asistenta?
- Mala som jeden a pol roka asistenta, ktorý ale musel odísť. Odvtedy vlastne robím všetko sama: počnúc písaním súbehov, cez administratívnu a organizačnú prácu, realizáciu podujatí a predstavení, zároveň je tu aj moja práca dramaturga... Moja aktuálna prosba adresovaná Valnému zhromaždeniu CSS bola práve preto zriadiť post asistenta pre SDV, s čím súvisí aj navýšenie rozpočtu Vertiga. Inak všetci: herci, technický personál a ostatní, ktorí spolupracujú s Vertigom, pracujú na dohodu.
- Ste na každom predstavení osobne?
- Za tých skoro 15 rokov bolo možno 4-5 predstavení, na ktoré som nemohla ísť, ale na ostatných som sa zúčastnila. Divadlo má aj mikrobus, ktorý CSS dostal pre potreby Vertiga, bez neho by som si náš život jednoducho nevedela predstaviť. V priemere máme 30 predstavení za rok: domácich a zahraničných. Vyše dve tretiny sa hrajú v Maďarsku a probližne jedna tretina v zahraničí, predovšetkým na Slovensku. Posledné dva roky pribudla Vojvodina a Rumunsko. Veľmi dobré kontakty sa nám podarilo vybudovať aj vďaka stretnutiu Spolu na javisku.
- Je ešte taká lokalita, ktorá sa historicky považuje za slovenskú, kde by nevystúpilo Vertigo?
- Takých lokalít je ešte dosť. Čo sa týka zviditeľňovania predstavení, sú tu isté rezervy. Určite je to aj tým, že sama robím marketing a všetko okolo predstavení. Veľmi by som sa však tešila, keby som nie ja musela telefonovať, že: máme novú hru, nechcete, aby sme k vám prišli? Samozrejme, a je to potešiteľné, sú také lokality, kde už tradične hosťujeme, resp. ktoré za nami prichádzajú do Budapešti (napr. Tardoš, Mlynky, Santov, Čív, Kestúc, Síleš, Čerňa, Dabaš, Sarvaš, Békešská Čaba, Pišpek, Slovenský Komlóš, Segedín, Šóškút, Malá Tarča). Ešte stále by sa však našli osady, kde sme ešte nehrali a pritom sa o nich vie, že tam žije veľa Slovákov. Premiéru mávame vždy v Slovenskom inštitúte (len hru Azyl sme premiérovali vo Fészek klube). Po premiére hru vždy zahráme ešte 2-3-krát v Budapešti, práve preto, aby si ju mohli pozrieť aj záujemcovia z okolia Budapešti. Mrzí ma, že sme málo v Zemplíne alebo v Báčsko-Kiškunskej oblasti a v poslednom čase aj v Novohrade.
- Čo vám osobne dáva divadlo? Konkrétne Slovenské divadlo Vertigo?
- V úvode nášho minibulletinu, ktorý sme vydali pri príležitosti 10. výročia založenia Vertiga hovorím, že je to moje tretie dieťa. Týmto som vlastne na otázku odpovedala... Dodávam: Prednedávnom sme hrali v Bratislave veselohru Umy si rúčky. Na javisku Malej scény, ktorá bola jednou z hracích miest Slovenského národného divadla a ktorú som dávnejšie, buď ako gymnazistka (už vtedy som bola kultúrna referentka triedy!), alebo ako vysokoškoláčka hojne navštevovala a obdivovala herecké osobnosti. Vtedy som netušila, že raz budú na tomto javisku hrať herci nášho divadla a že dole, v hľadisku, im budú tlieskať Bratislavčania, ktorí zase netušia, že pri zrode tohto hosťujúceho divadla stála jedna z nich, Bratislavčanka. Osud ma zavial do Budapešti, kde som sa takpovediac náhodou dostala do komunity tunajších Slovákov, stala som sa ich pevnou súčasťou a vlastne vďaka nim som sa rozhodla ísť cestou divadla, cestou, ktorá vedie aj do môjho rodného mesta - a odtiaľ zase späť do môjho nového domova. Je to úžasný pocit
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.....................................................................................................................................