Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) plánuje zostaviť a vydať zoznam priezvisk (rodinných mien) v osadách, v ktorých sa usadilo alebo ich založilo slovenské obyvateľstvo počas 17.-18. storočia.
Zoznam bude slúžiť k príprave atlasu priezvisk, cieľom ktorého je na základe mien zmapovať migračné pohyby našich predkov, ako aj pôvod, najrozšírenejšie a najcharakteristickejšie slovenské rodinné mená. Na stranách Ľudových novín boli v minulosti uverejnené články na túto tému, napr. Pohľad na slovenské priezviská na Dolnej zemi od Aladára Králika (4. februára 1983) a O Orave, Chlebniciach a o priezvisku Chlebnický z pera Jána Chlebnického (28. apríla a 5. mája 2011).
Uverejnením štúdie Anny Divičanovej, v ktorej sa pokúsila tematicky triediť priezviská vyskytujúce sa na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku, by sme chceli vzbudiť pozornosť tých, ktorých zaujíma pôvod ich priezviska, ale aj priezvisk v ich rodnej obci a povzbudiť ich, aby v tejto práci vyšli v ústrety VÚSM.
Na území dnešného Maďarska sa slovenské jazykové ostrovy vytvorili v 17.-18. storočí, keď po vyhnaní Turkov prišli na spustošené oblasti vo viacerých vlnách Slováci zo severného Uhorska a usadili sa v 11 župách.
Nemalá časť priezvisk slovenských osadníkov sa vytvorila počas tejto migrácie, teda o niečo neskôr, ako to bolo vo vtedajšom Uhorsku zvykom. Tento fakt nám ponúka možnosť na preskúmanie vzťahu migrácie, ktorá rozhýbala veľké davy, s mechanizmom, praxou udeľovania rodinných mien; ako aj možnosť na poukázanie súvislostí, ktoré sa vzťahujú na etnické vedomie nositeľa priezviska. Z tohto hľadiska musíme priznať, že väčšina Slovákov v Maďarsku napriek tomu, že má silné etnické povedomie, t. j. hlási sa za Slováka, nevie temer nič o tom, z ktorej osady alebo z ktorej časti Slovenska prišli ich predkovia na svoje dnešné bydlisko.
Chýbajúce vedomie zemepisného pôvodu a neevidovanie pôvodného rodiska predkov je očividné preto, lebo prevažná väčšina priezvisk, respektíve zvyk pomenovania rodín zachováva miesto pôvodu, alebo naň odkazuje.
Tesne po osídlení si farári a učitelia vo viacerých osadách tiež všimli zvláštnosť zvyku pomenovania rodín a súpisom priezvisk sa snažili zachovať pamiatku pôvodu obyvateľov tej-ktorej obce. Ich postrehy však zostali v rukopisoch, nestali sa pokladom nasledujúcich generácií, ani súčasťou rodinných a spoločenských tradícií.
Fakt, že na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku sa zabudlo na vedomie zemepisného pôvodu, sa môže čiastočne vysvetľovať tým, že generácie - najmä mladých - , ktoré sa vypravili z rôznych oblastí Slovenska, bývalého Horného Uhorska, a dostali sa na konečné miesta, si najčastejšie práve tu zakladali rodiny. V takomto prípade je otázne, koho pôvodné rodisko si má nová rodina zachovať v pamäti, keďže sa veľmi často stávalo, že spomedzi štyroch starých rodičov pochádzal každý z inej slovenskej oblasti.
V tomto krátkom prehľade by som chcela bez nárokov na hlbšiu a širšiu analýzu poukázať na niektoré typy procesov vzniku rodinných mien - ale aj mien už so sebou prinesených - na jazykových ostrovoch, pričom poukážem aj na hodnoty historických prameňov. (Priezviská uvádzam písané slovenským pravopisom, v zátvorkách i maďarským, ako sa od r. 1895 písali v štátnych matrikách.)
a) Priezviská, ktoré zachovávajú pôvodné rodisko. Priezviská patriace do tejto skupiny môžeme zadeliť do dvoch kategórií. Prvú - do nej patrí väčšina - tvoria priezviská, ktoré sa tvorili z názvu obce formou prídavných mien alebo prísloviek. Takéto sú napr. mená: Babinský (Babinszki), Bartoš (Bartos), Bartošovský (Bartosovszki), Belan (Belan), Belanský (Belanszki), Brezovský (Brezovszki), Bystrický (Bisztriczki), Bobrovský (Bobrovszki), Bukovinský (Bukovinszki), Cerovský (Cerovszki), Čelovský (Cselovszki), Domanovský (Domanovszki), Divičan (Gyivicsán), Hipský (Hipszki), Hrivnák (Hrivnák), Chlebnický (Chlebniczki), Jesenský (Jesenszki), Kralovanský (Kralovanszki), Kulich (Kulich), Lauko (Lauko), Lešťan (Lestyán), Litavský (Litavszki), Mičinský (Micsinszki), Móťovský (Mótyovszki), Moravský (Moravszki), Medzihradský (Medzihradszki), Novotný (Novotny), Ostrolúcky (Osztrolucky), Sásky (Szászky), Senohradský (Szenohradszki), Slavkovský (Szlavkovszki, Szlavko), Suchánsky (Szuchánszki), Záskalický (Zászkaliczki), Záluský (Záluszki). Väčšina obcí, z ktorých sa tieto priezviská vytvorili, je v Oravskej, Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej župe.
Druhý typ priezvisk patriacich do tejto kategórie tvoria priezviská, ktoré poukazujú na tú-ktorú zemepisnú oblasť a zároveň odkazujú na stredoveké administratívne rozčlenenie, na župy: Oravecz, Lipták, Turčan, Spišjak - Spišák atď.
b) Medzi Dunajom a Tisou a v juhovýchodnej časti Dolnej zeme - bývalej Békešskej a Čanádskej stolici - významná časť priezvisk odkazuje na fakt, že ich nositeľ neprišiel priamo zo severných slovenských oblastí, ale na svojej ceste sa už raz (alebo viackrát) usadil v Novohradskej alebo Peštianskej župe a nakoniec sa odtiaľ predsa len pobral ďalej. Určitá časť priezvisk poukazuje na miesto prvého alebo ďalšieho bydliska. Napr. Ačai (Acsai), Boldoczký (Boldog), Bánsky (Bánk), Boťánsky (Botyánszki, Őrbottyán), Čuvársky (Csúvárszki - Csővár), Guťan (Gutyan - Galgaguta), Iršan (Irsan - Irsa, dnes Albertirsa), Legénsky (Legénszki - Legénd), Sirácky (Szirácki - Szirák), Tósecký (Tószecki - Tószeg), Venerčan (Venyercsan - Vanyarc) atď.
Popri priezviskách vytvorených zo zemepisných názvov vo veľkom počte sú zastúpené mená, ktoré poukazujú na rôzne zamestnania. Tieto priezviská nosia kolektívy dolnozemských agrárnych miest alebo osád s takýmto charakterom miest so zložitejšou spoločenskou štruktúrou. Medzi priezviskami, ktoré poukazujú na nejaké zamestnanie, sa od 18. storočia nachádzajú popri slovenských variantoch aj ich maďarské podoby: Čižmár (Csizsmár), Debnár (Gyebnár), Hrnčjar (Hrncsjar), Klobučník (Klobucsnyik), Kolár, Kollár (Kolár), Kolesár (Koleszár), Kostolník (Kosztolnyik), Kušňjar, Kušňár (Kusnyjar, Kusnyár), Kopecz (Kopecz), Škriňár (Skrinyár), Mésároš (Mészáros), Murár (Murár), Varga (Obuvník). Priezviská, ktoré odkazujú na chov dobytka, majú v južných častiach Dolnej zeme maďarskú podobu: Čordáš (Csordás), Juhás (Juhász; v Novohrade sa však zachovali aj slovenské varianty: Bača (Bacsa), Valach (Valach).
Etnický pôvod Slovákov zachovávajú priezviská, ktoré odkazujú na meno národa: Tóth, Slovák (Szlovák), Slovenčák (Szlovencsák), Slovenský (Szlovenszky). Dnes už aj niektoré slovenské rodiny majú priezviská vytvorené z mien národov: Czigáň (Czigány), Horvát, Kašuba (Kasuba), Nemčok (Nyemcsok), Nemec, ale aj podobu Német, alebo Germán, Slezák (Szlezák); v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši sa stretávame aj s priezviskom Ardelán (Argyelán), ktoré poukazuje na poslovenčených Rumunov.
Existuje niekoľko etnicky pomerne uzavretých slovenských osád, v ktorých je 40-50 % alebo až 70 % priezvisk nemeckého pôvodu. Nemecké priezviská v takomto veľkom počte sa nachádzajú v dvoch osadách. V dedinách okolo Pilíša, najmä v Mlynkoch, kde ku katolíckym Slovákom, pochádzajúcim zo západného Slovenska a z južnej Moravy, ktorí sa tu usadili v r. 1720, usadili okolo roku 1750 aj katolíckych Nemcov. Pôvodne dve oddelené časti dediny dodnes zachovávajú názvy dvoch ulíc: Slovácku a Švábsku. Slováci nazývali dedinu Mlynky, Nemci Hailigi Krajcz. Najčastejšie priezviská poslovenčených Nemcov na prelome 19. a 20. storočia sú: Czirkelbach, Fuhl, Glück, Hoffner, Holczer, Klaus, Lechner, Lampert, Marlok, Peller, Roob, Spiegelhalter. Najčastejšie slovenské priezviská: Papuček (Papucsek), Dušanek (Dusanek), Havelka, Hudeček (Hugyecsek), Mikušík (Mikusik), Ličík (Licsík), Minárik.
Druhý typ osád, v ktorých sa často vyskytujú nemecké priezviská, tvoria bývalé matranské a bukové osady - huty. V Répašskej Hute v Bukových horách, kde medzi Slovákov, ktorí sa zaoberali ťažbou dreva, priviedli kvalifikovaných robotníkov, Čechov a Nemcov zo severných Čiech a Moravy, panujú popri priezviskách, ktoré odkazujú na český pôvod, ako sú Novák a Orlický, nemecké mená: Fridel, Ofertáler, Sir (Shir), Stuller.
Okrem týchto dvoch typov osád sa môžeme skoro v každej slovenskej dedine stretnúť s nemeckými priezviskami, ako sú napr. Englóner, Klenk, Müllner (Čuvár), Pauer, Pauman, Pezempacher, Trikkel (Pišpek).
V slovenských osadách existujú, samozrejme, už od 18. storočia aj maďarské priezviská. Ich pôvod je rôzny: a) počas 18. a 19. storočia sa medzi Slovákmi usadili aj Maďari, ktorí sa jazykovo a kultúrne asimilovali; b) Slováci usadení na novom mieste dostávali priezviská s “maďarským” znením; c) od polovice 19. storočia (napríklad pri udeľovaní titulu šľachtica, alebo keď sa niekto stal inteligentom) sa vyskytuje už aj pomaďarčovanie priezvisk, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami zastihlo aj niektoré remeselnícke a niekde aj roľnícke rodiny. Existujú aj celkom nápadné pomaďarčené priezviská. Napr. v slovenských osadách Bukových hôr popri priezviskách Mátrai, Sívóš (Szívós), Fekete najmä v Novej Hute (Bükkszentkereszt) žijú Csokonaiovci, Hunyadiovci, Kinizsiovci, Petőfiovci, Verbőcziovci, ktorí sa stali nositeľmi historických uhorských mien alebo významných osobností.
Samozrejme, že okrem priezvisk, ktoré majú historické pozadie, sú aj medzi domácimi Slovákmi celkom každodenné mená, ktoré poukazujú na všeobecne známy zvyk pomenovania rodín. Na území Novohradskej župy sú napr. veľmi rozšírené priezviská vytvorené z krstných mien, napr.: Adam, Achim, Beňo (Benyo), Beňuš (Benyus), Franko, Gažo (Gazso), Gregor, Greguš (Gregus), Klement, Markuš (Markus), Urban atď. Veľmi pestré sú priezviská, ktoré poukazujú na vonkajšie a vnútorné ľudské vlastnosti: Malý (Malí), Veľký (Velki), Červeňák (Cservenyák), Holecz, Pupík, Pupo, Bohatý (Bohatí), Gambár, Buhtička (Buhticska) atď.
Veľmi zaujímavú tému by mohli predstavovať priezviská ako Husár (Huszár), Kuruc, Árendáš, Sabadoš (Szabados) atď., alebo dosť rozšírené priezviská nie celkom vyjasneného pôvodu, ako je Ivanič (Ivanics), Markovič (Markovics), Palovič, Paulovič (Palovics, Paulovics), Petrovič (Petrovics); taktiež mená, ktoré sa nachádzajú iba v jednej osade, ale tam sú časté, ako je napr. Kossuth v Ďurke (župa Novohrad) alebo Divičan (Gyivicsán) v Slovenskom Komlóši.
(1994)
Anna Divičanová