Pred pár týždňami sa v Senváclave a okolí objavili dvojjazyčné pozvánky, ktoré začínali slovami: „Rudo Fraňo a Jožo Schwarz Vás pozývajú na Slovenský večer“ a končili: „srdečne Vás pozývame na večer plný hudby a dobrej nálady“.
V sobotu 4. júna 2011 popoludní nad Pilíšom poriadne zahrmelo a Senváclav prečistili riadne prúdy dažďa. Okolo šiestej podvečer však prestalo pršať a do kultúrnej sály hotela Pilíš sa začali trúsiť ľudia, pre ktorých je slovenské slovo a najmä dobrá slovenská hudba potešenie.
Dlhoroční čitatelia Ľudových novín poznajú Ruda Fraňa zo Senváclavu. Pokiaľ nie, dajte si jeho meno do vyhľadávača na stránke www.luno.hu. Preto len stručne: staviteľ a podnikateľ v cestovnom ruchu, viacnásobný starosta svojej rodnej obce, v súčasnosti predseda miestnej slovenskej samosprávy. Ale predovšetkým človek zapálený pre poznanie histórie Slovákov v Pilíši (a Pilíšanov vôbec). Ich život v minulosti nielen spoznáva, ale aj sprístupňuje v podobe knižných publikácii, ktoré sám píše. Napísal 15 kníh, ktoré aj sám vydal. Preložil do maďarčiny, a tiež sám vydal, aj štyri romány slovenského spisovateľa Milana Ferka, ktoré sa časťou deja viažu na Pilíš. Tohto roku mu vyšiel preklad románu Jána Domastu: Veľké skúšky, ktorý sa odohráva na Pilíši v čase príchodu starých Maďarov na Veľkú Moravu. Ako sám hovorí, píše o slávnej minulosti pilíšskych Slovákov a sprístupňuje im slovenské diela v maďarčine preto, aby sa o nej, pri súčasnej už pomerne slabej znalosti slovenčiny, čo najviac dozvedeli.
Už šesť rokov mám česť poznať Ruda Fraňa. Ako milovníkovi turistických potuliek sa mi podarilo prechodiť celý Pilíš aj s Vyšehradskými vrchmi. Ďakujúc základnému táboru, ktorý som rozložil u Ruda. A postupne ma Rudo zatiahol aj do svojich spisovateľských sietí. Spolu sme napísali a vydali dva zväzky Sprievodcu slovenským Pilíšom.
Vráťme sa však k sobotnému Slovenskému večeru. Čo si máte pod týmto názvom predstaviť? Večer plný slovenských (a nielen slovenských) piesní a živú ľudovú hudbu. Keďže aj ja pestujem rodinkárstvo, podarilo sa mi dotiahnuť ľudovú hudbu, v ktorej hrá môj svat. Ľudová hudba „Nebantuj“ (všetci tvrdili, že názvu kapely dobre rozumejú aj Maďari) vznikla v roku 1995. V Senváclave hrali v tomto obsadení: Milan Bihari - primáš ľudovej hudby, Vojtech Fajta - husle, Ján Kizek - husle, spev, Peter Paulovič - husle, spev, Vladimír Baláž - viola, Anton Hesek - cimbal, spev, František Pohorelec - kontrabas, spev. A hrali veľmi dobre! Napriek tomu, že do obce zavítali dve hodiny pred začiatkom, s miestnymi nadšencami sa veľmi rýchlo a úspešne „zohrali“. Najmä so speváčkami združenými v miestnom spevokole, slovenskom pávom krúžku, si rozumeli. Ich spevy sa stali plnohodnotnou súčasťou večera. Ľudová hudba sa špeciálne nepripravovala. Až na jednu výnimku, nacvičila si Pilíšsku hymnu. Preto jej „spustenie“ za spolupráce domácich speváčok potešilo všetkých prítomných. A to nehovorím o potešení z tanca, ktoré mali tí, čo mu holdujú. Skromne podotknem: slovenský večer sa vydaril.
Nás, organizátorov, potešila aj prítomnosť starostu obce, ale aj niekoľkých priateľov z Mlynkov a Kestúca. A na záver organizačná informácia. Podujatie sa podarilo usporiadať predovšetkým zásluhou Ruda Fraňa. Jeho nadšenie, čas, priestory a finančné krytie boli rozhodujúce. Moja manželka spolu so mnou sme veľmi radi pri tom pomáhali.
Jozef Schwarz
Pilíšan voľbou