Nedávno sa mi dostalo do rúk 1. číslo 12. ročníka časopisu Lugosi Hírmondó (Lugojský vestník). Sú to obecné noviny jednej maďarskej osady v Rumunsku.

Samotní obyvatelia tejto obce ich priniesli s radosťou na jedno medzinárodné podujatie. S veľkým záujmom som si prelistovala stránky týchto novín, na ktorých sa ich prispievatelia a redaktori vyznávali o svojom menšinovom bytí. Téma sa ma dotkla, veď aj ja sama patrím k jednej menšine, do kolektívu Slovákov v Maďarsku.

Prvé, čo som si všimla, bola veta v hlavičke titulnej strany:

„Snaha o pretrvávanie jedného národa nemôže znamenať zároveň zánik druhého národa!“

Aká pekná myšlienka. Čítajúc ju ma napadlo množstvo vecí. Veľkomoravská ríša, Príchod Maďarov do vlasti, tisícročné spolužitie, neskôr Trianon, ktorý maďarský národ stále oplakáva, lebo stratil určitú časť zo svojich tisícročných území, mnoho Maďarov sa ocitlo za hranicami Maďarska... Slováci sa pritom tešia, lebo po viac než tisícročnej dobe majú svoj vlastný štát.

My Slováci v Maďarsku sme získali materskú krajinu a vtedy sa z nás stali zahraniční Slováci. Neplačeme a neoslavujeme spevom a tancom, ale prispôsobujeme sa situácii, vytvorenej dejinami a politikou. V duchu vyššie citovanej vety dvom národom nezostáva nič iné, iba vytvoriť si a pestovať dobrosusedské vzťahy, ako aj tolerovať snahu o pretrvávanie menšín v dvoch krajinách.

Autorom úvodníka spomínaných maďarských novín v Rumunsku je Zoltán Király, titul tohto článku tiež podnecuje k ďalšiemu uvažovaniu: „Nezáleží na tom, koho si mal za starého otca, ale na tom, kto bude tvojím vnúčaťom!“

V článku sa píše o zákone zjednodušeného postupu pri získavaní maďarského občianstva, o znovuzjednotení maďarského národa, o spomalení zrýchlenej asimilácie, ako aj o tom, že kto je v podstate Maďarom v štátoch, ktorých určitá časť kedysi patrila do Uhorska. Ako sme na tom v týchto otázkach my, Slováci v Maďarsku? Aj my sme mali svoje veľké Maďarsko (my sme ten štát nazývali Uhorskom), v ktorom naši predkovia žili spolu s Maďarmi. So vznikom Slovenska sa veľa Slovákov ocitlo za hranicami nového štátu: na Ukrajine, v Rumunsku, v dnešnom Maďarsku a vo Vojvodine. V rámci „znovuzjednotenia slovenského národa“ aj my si môžeme žiadať a dostať určité občianske práva od našej materskej krajiny. Tieto práva využívajú predovšetkým tí mladí ľudia, ktorí chcú študovať na vysokých školách a univerzitách na Slovensku. Túto možnosť radi využijú Slováci v Rumunsku a v Srbsku. Z radov Slovákov v Maďarsku máloktorí si žiadajú slovenské občianstvo, pretože žijú v blízkosti materskej krajiny. Orientujú sa skôr na Západ. Asimilácia je u nás v najpokročilejšom štádiu. Slovenské deti následkom maďarizačných praktík v 30. rokoch, či chceli alebo nie, sa v škole naučili po maďarsky. V druhej svetovej vojne poslali do bitky v donskom ohybe predovšetkým našich slovenských vojakov, kde ich väčšina zahynula. Aj preto sa potom uzavrelo množstvo miešaných manželstiev. Potom nasledovala propaganda v roku 1947, aby sa Slováci presídlili na Slovensko. Opäť opustil krajinu veľký počet Slovákov, na ich miesto usadili maďarské rodiny, ktoré vyhnali zo Slovenska a takto boli naše komunity oslabené. (V podstate sme mohli zažiť, že týmto spôsobom materská krajina oslabovala slovenskú menšinu v Maďarsku.) Posledným úderom bol zánik tradičného spôsobu sedliackeho života. Paralelne s tým sa slovenčina, predtým používaná v rodinách, z nich vytratila. Ak sa chcem prihovoriť k dnešným potomkom bývalých čabianskych Slovákov, veru musí to byť v maďarčine, aby ma pochopili. Nie náhodou píšem aj tieto riadky po maďarsky. „Spomalenie asimilácie“? U nás už niet čo spomaliť! Prinajlepšom môžeme iba snívať o obrátení tohto procesu! Jednu vec môžeme robiť a robíme do dnešného dňa. Dokumentujeme, zachovávame, pestujeme a rozvíjame kultúru bývalých slovenských sedliackych kolektívov. Počas tejto práce kladieme veľký dôraz na zachovanie verbálnej kultúry našich predkov. Je to ťažká práca a tvrdý boj ísť proti smeru rozvoja spoločnosti! Preto sa na to odhodlajú nie mnohí.

Čo by som mohla napísať v súvislosti so spomínaným článkom na otázku „Kto je Slovákom v Maďarsku?“. Podľa príspevku príslušníci jednej národnosti sú tí, ktorí si zachovali národnosť a jazyk a boli vytrvalí v zachovaní národnostných škôl, národnostnej kultúry, historických cirkví a národnosti, ako aj tradícií a dali to aj najavo napríklad počas sčítania ľudu. Nuž, milí moji rodáci so slovenskými predkami! Môžeme sa zamyslieť! Necháme sa úplne vytrieť z palety národností v Maďarsku, alebo dokážeme našu existenciu, čo v najväčšom počte – aspoň v štatistikách! Počas sčítania ľudu v októbri sa budeme mať možnosť zviditeľniť. Poskytnutie údajov v súvislosti s národnostnou príslušnosťou nie je povinné, ale nám, Slovákom v Maďarsku práve táto otázka je najdôležitejšia. Nemusíme robiť nič iné, než povedať pravdu!

Tu by som snáď aj mohla dokončiť môj príspevok, ale v spomínaných novinách Lugosi Hírmondó som našla ďalší článok, ktorý rozoberá vzrušujúcu otázku. Na piatej strane novín sa nachádza rozsiahly príspevok učiteľa na dôchodku Jánosa Pétera o tom, „Na čo je potrebná národnostná škola? V akom jazyku sa má učiť dieťa? V jazyku národnosti, alebo väčšiny?“ Oslovil rodičov a argumentoval za štúdium v národnostnom jazyku. Svoje argumenty adresoval predovšetkým tým rodičom, ktorí doma, v rodine používajú jazyk menšiny a aj svojím deťom naučili tento jazyk. Nájde sa však niekoľko z jeho argumentov, ktoré sú zaujímavé aj pre nás, ktorí už doma nehovoríme rečou svojej menšiny:

1.          Národnostný jazyk nie je menej hodnotný než jazyk väčšiny.

2.          Mnohí patríme k jednej národnosti a že či v budúcnosti nás bude viac alebo menej, záleží na rozhodnutiach rodičov.

3.          K tomu, aby si dieťa osvojilo jazyk väčšiny, nie je nevyhnutné, aby navštevovalo triedy, resp. školy s vyučovacím jazykom väčšiny.

(Pokračujúc v myšlienke: Keďže naše deti si už v rodinách neosvoja národnostný jazyk, tento nedostatok majú odstrániť národnostné školy, kde pritom aj jazyk a literatúra väčšinového národa je vyučovacím predmetom.- I.O.)

4.          Ak si vyberiete pre svoje dieťa štúdium v jazyku väčšiny, ono sa oddiali od jazyku a kultúry svojej národnosti, takto aj vaše dieťa, alebo jeho deti v budúcnosti si skôr zvolia kultúru väčšiny namiesto národnostnej.

Chráňte si teda dieťa, teraz sa rozhodujete namiesto neho! Rozhodnite sa rozvážne a zodpovedne!

 

A na záver argument, ktorý je pre nás, Slovákov v Maďarsku, najdôležitejší:

 

5.          Jazyk menšiny treba mať v láske!

 

Jazyk našich predkov teda treba mať rád a treba ho pestovať! Je našou povinnosťou voči našim predkom osvojiť si ich jazyk a kultúru a odovzdať ich ďalej našim deťom a vnúčatám!

Hľa, tu v Karpatskej kotline žije veľa národov vedľa seba – v menšinovom alebo vo väčšinovom postavení v jednotlivých štátoch, pritom zápasia s podobnými starosťami. Iba si musíme dávať pozor jeden na druhého navzájom a ihneď môžeme byť obohatení o nové skúsenosti a dobré rady!

Maďari v Rumunsku si sebavedome chránia národnostnú kultúru. Nadišiel čas, keď by aj Slováci v Maďarsku mali mať silnejšie povedomie a sebadôveru! V malých dedinách a vo väčších mestách, aj mimo okruhov národnostných organizácií a menšinových samospráv! Zachovajme si našu národnostnú príslušnosť, zachráňme kultúru našich prastarých rodičov! K tomuto nás podnecuje Lugosi Hírmondó.

Békešská Čaba, júl 2011

Ildika Očovská

(Preklad: - csl-)