S týmto mottom usporiadala výlet vedúca Slovenského klubu v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová. Členovia klubu 9. augusta navštívili južný chotár župného mesta, Kígyósku (hadovú) pustatinu a obce Szabadkígyós, Újkígyós.
Pustatina a obce boli podľa predpokladov pomenované po plazoch, v prvom rade hadoch, žijúcich na tomto mokrom území. O prítomnosti hadov svedčia aj africké myšiaky (kígyászölyv) objavujúce sa každé leto nad pustatinou. Jedince myšiakov tohto poddruhu lovia v prvom rade hady a obojživelníky nad pastviskami alebo čerstvo pokosenými lúkami. Podľa Krisztiána Turovszkého sa tunajšie názvy vytvorili pomerne skoro, už v 6 - 8. storočí a súvisia s kedysi tu žijúcim avarským rodom, ktorý sa odvodzoval od hada. Tento názor potvrdzuje aj pracka z opasku s motívom hada nájdená v roku 2001 v Újkígyósi medzi avarskými archeologickými nálezmi.
Apropo, Avari! Roku 568 obsadili Avari územie okolo dolného toku Dunaja. Predpokladá sa, že v VII. storočí vznikli ustálené sídliská, obyvatelia ktorých pozostávali z chudobnejších slobodných ľudí a sluhov. Kto boli títo sluhovia? Nezabudnime, že Slovania v 6. storočí boli už vo východnej Európe (od Visly až po Balkán). Avari ich podmanili a nútili ich zúčastňovať sa na stredoeurópskych lúpežníckych ťaženiach. Slovania museli bojovať v prvých radoch, pred ozbrojenými avarskými bojovníkmi. Teda spolu s Avarmi sa v strednej Európe usadila aj časť Slovanov. Môžeme predpokladať, že naši slovanskí predkovia sa na území dnešnej Békešskej župy objavili od druhej polovice VI. storočia ako sluhovia tu žijúcich Avarov.
Neskôr sa Slovania dostali na naše územie v XVIII. storočí, keď nový zemepán, barón Harruckern zaľudnil Turkami spustošenú oblasť slovenskými, nemeckými a maďarskými osídlencami. Znovu osídlený Kígyós stratil svoju samostatnosť, keď v blízkosti založili novú lokalitu, pod názvom Újkígyós (1814). Vtedy bol Kígyós, ktorý mal národnostný ráz, pod názvom Ókígyós (Stará Hadová) administratívne pripojený k novej obci. Obec sa znovu osamostatnila v r. 1950, keď dostala názov Szabadkígyós (Slobodná Hadová).
Hlavnou pamätihodnosťou obce je kaštieľ, postavaný Wenkheimovcami, ktorí zdedili majetok od Harruckernovcov. Na jar 1945 presťahovali do kaštieľa poľnohospodársku a potravinársku školu z Békešskej Čaby, okolo ktorej vytvorili cvičné hospodárstvo a strojovú stanicu. Neskôr dostali v budove miesto aj múzeum školy a pamiatky rodiny Wenkheimovcov. Neoromantická budova kaštieľa a jeho okolie je obľúbeným výletným miestom a každú sobotu sem chodievajú novomanželia, ktorí sa v prekrásnom prostredí fotografujú. V budúcnosti plánujú používať budovu vo funkcii hotela.
Park okolo kaštieľa je od r. 1954 prírodnou rezerváciou, ktorá je sprístupnená pre návštevníkov. Ide o najznámejšiu časť Národného parku Körös-Maros s chránenými rastlinami. Staré duby a platany boli pekne vyvinutými jedincami pôvodného lesa už aj v čase začiatku stavby kaštieľa.
Kígyóska pustatina okolo parku a obce Szabadkígyós je tiež chránené územie. Zaujímavosťami prírodnej rezervácie sú veľký les, nazývaný Nagyerdő, Kígyóska paša, sprašová pusta pod názvom Nagy-gyöp a Hlavný kígyósky kanál. Cez pustatinu vedie 5 km dlhý turistický a náučný chodník, ktorý predstavuje záujemcom pozostatky prastarej vegetácie pustatiny. Chodník sa začína na kraji Nagyerdő (Veľký les). V priebehu dvoch hodín sme videli pozostatky stepi, fľaky lesov, alkalické močiare, lúky a tŕstia. Obdivovali sme rozmanitosť nášho rovinatého kraja.
A to ešte nie je všetko! Charakteristické prvky nášho kraja sú tzv. kurgány, kumánske kopy, postavané v medenej dobe. Török-halom (Turecká kopa) alebo Pap-halom (Kňazská kopa) mala viac funkcií: v tureckom období slúžila pohraničnej stráži, stál na nej skôr kláštor. Druhý spomínania hodný kurgán je Hegyeshalom (Hrotová kopa). Názov Farkas-halom (Vlčia kopa) nás presviedča o tom, že na prastarej pažiti žili okrem bažantov, králikov a srncov - obľúbených úlovkov dnešných poľovníkov – aj mäsožraví vlci.
Na juh od pusty čaká výletníkov aj Sálašské múzeum, ktoré predstavuje život a hospodársku kultúru roľníkov, žijúcich na okolitých sálašoch na začiatku XX. storočia. Okrem roľníckych náradí sme si v múzeu všimli aj staré stroje a rebrináky. Tu sme sa stretli aj s mladšími turistami, ktorí si spomedzi ponúkaných programov zvolili jazdenie na koni a koči.
Na krátky čas sme sa autobusom presunuli aj na Újkígyós. Obec založili r. 1814 záhradníci, ktorí sa zaoberali pestovaním tabaku. 100 rodín z katolíckeho Segedína pozval sem a uzavrel s nimi zmluvu gróf Antal Jozef Wenckheim. Potomkovia bývalých nájomníkov žijú v obci až dodnes. Na okolitých sálašoch (napr. Kereki) však žili a obrábali pôdu Slováci. Hmotné pamiatky týchto sálašov sa v hojnom počte nájdu v zbierke kígyóskeho osvetára Imreho Harangozóa. Hostí víta slovenské domáce požehnanie visiace oproti dverám na stene. Všetci sme obdivovali malú fotografiu, z ktorej na nás pozerali mladomanželia oblečení v prastarom kroji. Žena mala dlhú brokátovú sukňu, na páse vyšívanú stužku, bielu košeľu a na pleci veľkú šatku. Muž nosí ešte široké vybielené plátenné gate. Na výstave medzi Tranosciami dostala miesto aj zbierka slovenských pašií s krásnym obalom. Sálašské večierky pripomína citara, ktorej zaujímavú členenú formu (citara s vnútornou hlavou a s 3 malými hlavami v podobe konskej hlavy) si zachovali Kígyósania.
Výlet sme dokončili v Szabadkígyósi, kde sme sa v Poľovníckom penzióne stretli s členkami miestneho speváckeho zboru Vadvirág (Poľné kvety). Dozvedeli sme sa, že Kígyósanky sa učia hrať na citare, aby oživili spievané zvyky svojich predkov. Vedúca skupiny Anna Tóthová Litauská nám zaspievala jednu slovenskú pesničku, ktorú sa naučila v detstve od svojej matky v Sarvaši. Vďaka nej sme sa stretli nielen s hmotnou ale aj s duchovnou kultúrou Slovákov žijúcich na kígyóskej pustatine. Objavila sa citara – miestni ju nazývajú tambura – a náš obsažný výlet sme ukončili improvizovanou veselicou.
Ildika Očovská
Pramene: Wikipédia, Lexikón slovenských dejín, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1999