Riaditeľkou nového Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Jači je mladá agilná učiteľka Erika Zemenová Palecsková, ktorá vyučuje slovenčinu na Základnej škole Gézu Gárdonyiho v Ďurke. Vychováva tri deti a je aktívna aj v slovenskom živote.

- Pochádzaš zo Slovenského Komlóša. Ako si sa dostala do tohto kraja?

- Do Jače som sa prvýkrát dostala pred dvadsiatimi rokmi, keďže na okolí žili moje kamarátky zo strednej školy. Neskôr som odišla študovať slovenčinu a národopis na Univerzitu Konštantína filozofa v Nitre, odkiaľ som sa po štyroch rokoch z osobných dôvodov vrátila. Neskôr som svoje štúdiá dokončila na odbore slovenčiny a osvety na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Počas vysokoškolských rokov ma vyhľadali z regionálneho štúdia Maďarského rozhlasu v Segedíne, kam ma prijali pre moju mäkkú, dolnozemskú výslovnosť. Pred deviatimi rokmi ale prišiel čas, keď sa aj v rozhlase začalo hovoriť o prepúšťaní pracovníkov. Vtedy mala redakcia piatich členov, mali zostať traja. Začala som rozmýšľať nad odchodom. Ďalším dôvodom bolo to, že som mala pocit, že som ako rozhlasáčka už dosiahla všetko. Redigovala som dva vlastné programy, ženský magazín a magazín pre dôchodcov. Boli úspešné, ženský magazín dokonca dodnes znie z éteru. Tretí dôvod bola láska, ktorá uľahčila moje rozhodnutie. Spoznala som v Jači svojho terajšieho manžela, Gábora, za ktorého som sa vydala pred deviatimi rokmi. Rad-radom sa nám narodili deti, Bálint, Virág a Réka. Keďže je pre mňa veľmi dôležité, aby moje deti spoznali kultúru a jazyk našich predkov, svojho syna som zapísala do Základnej školy v Ďurke, kde sa v rámci školskej výučby učí po slovensky. Dievčatá sú piliermi jačianskej materskej školy. Deti používajú slovenčinu nielen v domácom prostredí, ale aj v každodennom živote.

- Okrem výučby slovenčiny v Ďurke máš aj iné povinnosti. Pripravuješ napr. mladých a starších na štátnu jazykovú skúšku zo slovenského jazyka. Ako to stíhaš? Kto ti pomáha v domácnosti? Ako sa ti darí zosúladiť rodinné a pracovné povinnosti?

- Na povinnosti okolo rodiny nemáme pomoc. Moja mama žije od nás približne tristo kilometrov, v Slovenskom Komlóši a svokra už dávno zomrela. Môžem sa opierať jedine o svojho manžela Gábora, ktorý je aj mojim najlepším priateľom a pomocníkom. Bez jeho podpory a ochoty by som sa nemohla venovať svojim povinnostiam.

- Ako sa cítiš v Jači, ako Dolnozemčanka? Ako si si zvykla na nové prostredie?

- Moje srdce je rozdelené na dve časti. Jedna patrí rodisku - Dolnej zemi a Slovenskému Komlóšu -, druhá novému domovu Jači a okoliu.

Za rozhovor ďakuje: Andrea Szabová Mataiszová