Na svete je množstvo významných osobností, ktoré sú všeobecne známe, no poniektorí ľudia ani len nevedia o ich pôvode. Príkladom sú George Bernard Shaw a Oscar Wilde, ktorých mnohí považujú za Angličanov, ale v skutočnosti to boli Íri.
Podobne tak známy maďarský básnik Sándor Petőfi bol po matke Slovák. Ono na Slovensku, a to najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bolo prakticky nemysliteľné hlásiť sa otvorene k slovenskej národnosti alebo sa dokonca angažovať v slovenskom národnom hnutí a pritom uvažovať o kariére a postupe, i keby sa jednalo o najlepšieho odborníka vo svojom odbore. Ten mal iba jednu možnosť a to vysťahovať sa. A tak nebolo divu, že mnohé významné slovenské osobnosti z prelomu 19. a 20. storočia – ako Štefan Banič, Jozef Murgaš, Aurel Stodola, rodina Holánikovcov a ďalší – sa preslávili vo svete.
Aká bola v tej dobe situácia doma? Boli tu mnohé slovenské významné osobnosti, ale keď sa rozhodli uprednostniť svoju kariéru, tak sa aspoň na verejnosti nemohli hlásiť k svojmu slovenskému pôvodu. Takým príkladom je Ľudovít Markušovský – lekár, vynálezca nosného zrkadielka, aplikátor Pasteurových objavov, univerzitný profesor, autor mnohých lekárskych publikácií, vládny radca pre zdravotníctvo pri uhorskej vláde, iniciátor rozšírenia lekárskej fakulty budapeštianskej univerzity a zriadenia jej pobočky v Satu Mare, v dnešnom Rumunsku. Zaslúžil sa o pozdvihnutie uhorského zdravotníctva na európsku úroveň a zároveň o jeho popularizáciu, aby zdravotnícke poznatky prenikli medzi ľudí, podobne ako bol iniciátorom založenia rôznych pokladníc pre chudobných študentov, do ktorých pravidelne prispieval.
Ale začnime pekne od začiatku. Ľudovít Markušovský sa narodil 25. apríla 1815 v Štrbe, v rodine evanjelického farára, medicínu študoval v Pešti a pôsobil tiež vo Viedni. Potom prišiel revolučný rok 1848. Markušovský sa nezapojil medzi štúrovcov, ani neinklinoval k tej časti politickej reprezentácie, ktorá dávala prednosť vyjednávaniu. Naopak, pôsobil na opačnej strane barikády a to ako štábny lekár maďarského vojska v rokoch 1848-1849. Ako si to vysvetliť? Bol oným poturčencom horším Turka? Rešpektoval zásady Hippokratovej prísahy a rozhodol sa pomáhať vojnovým raneným bez ohľadu na to, o ktorú stranu sa jednalo? Javili sa mu reformy ako zrušenie roboty, zrovnoprávnenie všetkých občanov, likvidácia šľachty či vydanie konštitúcie ako dostatočné a preto chcel dať svoje sily za obhájenie samostatnosti Uhorska? Bolo viac Slovákov, ktorí podporovali snahy Kossutha. Čo si od toho sľubovali, najmä ak vedeli, že Kossuth je maďarský nacionalista, ktorý nejavil ochotu rešpektovať práva nemaďarských národov v Uhorsku? Predpokladali, že národnostná otázka príde na program neskôr, ale zatiaľ že je nutné obhájiť predovšetkým uhorskú samostatnosť? Na toto už asi odpoveď nenájdeme!
Revolučná vlna opadla a Markušovský sa vrátil k medicíne ako súkromný lekár. Nie sú správy, že by sa angažoval v slovenskom národnom hnutí, že by bol členom Matice slovenskej alebo že by prispieval do slovenskej tlače. V roku 1865 založil lekárske vydavateľstvo, o rok neskôr krajinskú zdravotnícku spoločnosť. Stal sa univerzitným profesorom, ale vrchol jeho kariéry nastal až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, keď vznikla uhorská vláda a bol menovaný vládnym radcom pre zdravotníctvo. Sú pramene, ktoré uvádzajú, že vystupoval proti maďarizácii a najmä proti likvidácii Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Ako si to vysvetliť, keď sa na tomto poli verejne neangažoval? Možno intervenoval z titulu svojej funkcie vo vysokých vládnych kruhoch a k vyjadreniu svojich názorov využil okruh svojich priateľov a akademickej pôdy univerzity.
Ako ho teda hodnotiť? Najpravdepodobnejšia teória bude tá, že celý svoj život zasvätil povolaniu lekára a tomu zostal verný. Chcel sa mu venovať za každú cenu a keď mal možnosť ovplyvniť uhorské zdravotníctvo, využil to. Stál na opačnej strane barikády, ale nedá sa povedať, že by slovenskému národnému hnutiu vyložene škodil. Okolnosti si žiadali slovenský pôvod na verejnosti nezdôrazňovať, tak to rešpektoval. Zomrel 21. apríla 1893 v Opatiji.
Slovenské dotyky