Slovenský volený zbor I. obvodu Budapešti usporiadal v decembri stretnutie v Tabanskej reštaurácii Gösser, ktorého cieľom bolo utužovať v Slovákoch žijúcich v hradnej štvrti, ale aj v iných mestských častiach Budapešti, národné povedomie formou neviazanej besedy o slovenskej minulosti hlavného mesta.
Predseda zboru Gregor Papuček upútal pozornosť prítomných rozprávaním o významných Slovákoch, ktorí žili a tvorili v I. obvode.
Stretnutie uviedla hymnická pieseň našej Slovače Daj Boh šťastia...
- Naša slovenská samospráva je jedna z tých štyroch, ktoré sa v I. obvode Budapešti ešte držia nad vodou. Bolo tu už aj deväť národnostných volených zborov, dnes sú iba štyri, - konštatoval G. Papuček. - My, Slováci, tu máme hlboko zapustené korene. Na Budínskom hrade, kde sídli Štátny archív i Széchenyiho knižnica, nie je ťažko dozvedieť sa konkrétne fakty o našej minulosti. Ja som to aj využil a rád sa s vami o získané poznatky podelím. Kedysi v stredoveku, tesne pod hradom, medzi Sobotnou (dnes Viedenskou) bránou a Slávičou (Csalogány) ulicou sa rozprestierala veľká slovenská osada. Patrila ku kostolu sv. Magdalény (Budapesti lexikon, zv. 2. s. 537). Ešte aj v roku 1714 žili v Budíne prevažne Nemci a Slováci. V zbore peštianskych a budínskych evanjelikov v roku 1821 bolo 1 394 Slovákov, 1 125 Nemcov a 35 Maďarov. Podľa sčítania ľudu z roku 1910 žilo v Budapešti 20 359 Slovákov, spolu so sezónnymi robotníkmi ich však bolo niekoľkonásobne viac. V roku 2001 nás tu napočítali už len 1 528, ale občanov viažucich sa k slovenskej kultúre bolo 2 362, v I. obvode 50. Okolo slovenskej samosprávy sa činí zo 20 ľudí! Preto musíme naďalej hľadať a zapojiť do nášho kolektívu ďalších Slovákov.
Máme aj slávnych predkov, vzor pre priateľov pera. Okolo r. 1850 to bol mlynár a právnik Juraj Pejko (1816-1893) z obce Predajná. Pracoval na súdnom dvore v Budíne a v Pešti redigoval týždenník Zora Slávie. Chodieval po uličkách, po ktorých chodíme dnes my, rozmýšľal, uvažoval a písal pekné básne... Jeho zbierka Sklad rozličných spevov (1846) je uložená v Széchenyiho knižnici. On je napr. autorom textu piesne Predanské hodiny smutno bijú, známej ako Trenčianske, alebo v Pilíši ako Perbajské hodinky...
Trošku neskôr tu žil Peter Bella - Horal (1842-1919) z Liptovského Mikuláša, kontrolór, úradník v službách uhorských železníc a básnik, - pokračoval G. Papuček. - Spolu s manželkou a dcérkou býval na Ulici Szőnyeg č. 3. Dcérku učil spievať slovenské piesne a písal emocionálne, srdcervúce básne. Túžil po rodnom kraji, nevedel si zvyknúť, cítil sa tu ako spod Tatier s koreňom vytrhnutý, do piesku presadený stromček: „Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje, / v srdci o domove pieseň mi zahraje, / očú obidvoje zájdu mi slzami: / Rodné kraje moje! - čo tesknem za vami!“ Svojimi básňami o materinskej reči mi je blízky, ako by bol mojím starším bratom. Jeho báseň Materinská reč v cudzine je dojímavá a jeho báseň Návrat získala spontánnu obľubu a prešla do povedomia celého národa. Je v repertoári takmer každého slovenského spevokolu ako pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja... Zbierka jeho básní je dokonca v dvoch vydaniach (1920, 1925) uložená v Széchenyiho knižnici, môžete si ju prečítať, oplatí sa.
A ešte niečo. Keď človek vyjde na hrad, prejde sa po uličkách, po námestiach, nájde tam prekrásne sochy a súsošia, mnohé sú dielami našich slovenských sochárov (Jozef Damko, Ladislav Július Dunajský, Alojz Štróbl). Slovák sa tu cíti takmer ako doma. Toto sú tie naše silné kotvy, ktoré nepustia. Máme teda na čo nadväzovať a máme na čo byť hrdí, - povedal predseda Slovenskej samosprávy I. obvodu. Rozdal prítomným k tejto príležitosti zostavené zošity s faktami i fotografiami oboch básnikov.
V príjemnom rozhovore za prestretým stolom inžinier Ján Karkuš, pôvodne Komlóšan, informoval účastníkov stretnutia o nových mostoch na Ipli. G. Papuček, pôvodne Pilíšan, sa ich snažil presvedčiť, že ak sa chcú po smrti dostať do nebeského kráľovstva, musia sa učiť pilíšske pesničky. Dozvedia sa z nich, že „Do pije a karty hrá a muziku platí, / ten pójde do neba, de šeci svatí...“ Zástupkyňa predsedu slovenského zboru Katarína Noszlopyová sa chopila gitary a zahrala najnovšiu zhudobnenú báseň predsedu samosprávy. Vytvorila sa tak ozajstná priateľská atmosféra, dobrá nálada, nikto sa nenáhlil, neutekal domov. Bola to vhodná chvíľa na vyjadrenie vďaky poslankyni pani Alžbete Moravskej za jej oduševnenú prácu v zbore.
Záverom odznelo, kedy a kde sa v tomto roku uskutočnia slovenské podujatia a s príjemnými dojmami z vydareného podujatia sa hostia Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti rozišli. Opäť sa presvedčili, že „Naša reč je pekná, ako príroda sama, / rozvoniava v nej tisíc pestrých kvetov...!“ a že im dobre padne pozhovárať sa tak po našom.
(GP)