Najúspešnejší slovensko-kanadský celovečerný film Modra, režírovaný Ingrid Veningerovou, zožal veľký úspech v kinách v Toronte, Ottawe a Vancouveri. Film je príbeh dvoch 17-ročných tínedžerov, ktorí sú v lete na týždennom výlete na Slovensku. Snažia sa pochopiť jeden druhého a pritom spoznávajú samých seba.
Film mal svetovú premiéru v Toronte, kde bol výborne prijatý kritikmi aj publikom. Režisérka, scenáristka a zároveň producentka filmu Ingrid Veningerová sa narodila v Bratislave, po auguste 1968 s rodičmi emigrovala do Kanady, kde vyštudovala réžiu. Film pomenovala podľa vinohradníckeho mestečka Modra, kde sa nakrúcal v lete 2009. Popri práci na nakrúcaní príbehu o láske a dospievaní mladej Kanaďanky, ktorá príde do Modry navštíviť rodinu, objavovala svoje korene. Režisérka obsadila do filmu vlastnú dcéru a početnú slovenskú rodinu: „Takmer všetci herci vo filme sú moji ujovia, tety, bratranci, sesternice. Pri nakrúcaní som sa viac zblížila s dcérou a znovu objavila svojich slovenských príbuzných. Deliaca čiara medzi realitou a fikciou bola niekedy veľmi tenká. Keď hrubý zostrih Modry videla moja mama, pripomenulo jej to život na Slovensku a rozplakala sa,“ povedala I. Veningerová o okolnostiach vzniku filmu.
Lina má 17 rokov a žije v Toronte so svojou mamou. Na jeden týždeň cez letné prázdniny plánuje navštíviť početnú rodinu v Modre. Keď Linu tesne pred cestou opustí jej priateľ, pozve si na výlet namiesto neho Leca, milého spolužiaka zo školy. Len čo sa Leco a Lina v Modre trochu udomácnia, veľmi skoro prídu na to, že nemajú veľa spoločného. To situáciu komplikuje. Linina rodina si myslí, že tvoria pár a oni sú, ďaleko od domova, vystavení vzájomnej konfrontácii, čo vedie k výbuchu potlačovanej túžby a zmätenosti. Vo filme Modra sa v hlavných úlohách predstavia nováčikovia Hallie Switzerová a Alexander Gammal.
Narodila som sa v Bratislave a na Slovensko som sa prvýkrát vrátila, keď som mala 17 rokov. Bola som jedináčik a preto si veľmi intenzívne pamätám dojmy, ktoré vo mne vyvolala moja početná rodina pri mojej prvej návšteve - ten pocit spolupatričnosti, ich kultúrne korene a identita - ich životy, ktoré ma fascinovali a zároveň mi boli cudzie. Slovensko som vnímala až naivne malebne, ako rozprávku. Mala som len hmlisté vedomosti o tom, ako 21. augusta 1968 moji rodičia opustili bývalé Československo, keď do krajiny vtrhli sovietske tanky. Môj otec bol za komunistického režimu politickým väzňom, tak museli utiecť rýchlo, inak by riskovali, že ho znovu uväznia. Prišli do Kanady, začali si budovať nový život a viac než 22 rokov nemali takmer žiadny kontakt so svojimi rodičmi alebo súrodencami zo strachu, aby komunisti rodinu neprenasledovali. Spomínaní súrodenci, ktorí hrajú vo filme Modra, Imi (hudobník) a Janko (majiteľ ranča), sú mamini bratia. Vyrastala som bez toho, aby som poznala svojich slovenských príbuzných „tam doma”. Práve môj výlet naspäť domov, keď som mala 17, spustil akúsi emocionálnu lavínu, pretože som si začala klásť otázky o svojom živote a o voľbe mojich rodičov. Film Modra som natočila s cieľom zachytiť ten prchavý moment života, kedy už nie sme deťmi, ale ešte nie sme ani úplne dospelí. Chcela som, aby film, v ozvláštnenom kontexte prvého výletu ďaleko od domova, podporil divákov v zápase sebapoznania, v procese hľadania súladu so samým sebou i s inou osobou. Pri písaní scenára som nachádzala inšpiráciu v dielach Johna Cassavetesa, najmä v jeho Minnie and Moskowitz, Woodyho Allena a Wernera Herzoga. Občas bola hranica medzi realitou a fikciou nepatrná - išlo o akúsi dokumentárnu fikciu. Napríklad, „chémia” medzi Hallie a Alexandrom mimo filmovania sa premietala do scén Liny a Leca, zmenila aj záverečné scény filmu. Improvizovali sme veľmi málo, ale keď som po nociach pozerala, čo sa natočilo, reagovala som na to a scény som prepisovala. S filmom som chcela dosiahnuť, aby poznané i nepoznané pri tvorbe filmu odrážalo všetky napätia a túžby nevyhnutné pre životnú skúsenosť 17-ročných, keď pokojné a jasné chvíle sú neoddeliteľné od momentov chaosu a zmätenosti. Chcela som tiež, aby film vyznel úprimne a dôveryhodne aj pre mladého diváka. Práca na filme Modra ešte viac prehĺbila môj vzťah s dcérou a rodičmi a obnovila kontakty s mojimi početnými slovenskými príbuznými.
- Čo vás viedlo k tomu, že ste súhlasili s úlohou v tomto filme?
- Keď mi mama prvýkrát hovorila o svojom nápade robiť film na Slovensku a so mnou v hlavnej úlohe, moja reakcia bola: „Neviem, či je to až taký dobrý nápad.” Predtým som nikdy vo filme nehrala a nebola som si istá, či mu dodám ten správny „drajv”. Ale neskôr moju nervozitu premohla zvedavosť a to, že budem robiť niečo nové a vzrušujúce.
- Aké to bolo pre vás pracovať so svojou mamou?
- Nebolo to vždy ľahké. Predstavte si, že vám robí režiséra vlastná mama. Na jednej strane jej dôverujem a ona ma dobre pozná, ale na druhej strane to bolo ťažké. Tak, napríklad, jeden deň som sa cítila naozaj zle, mala som kŕče v žalúdku a čakala som, že mi mama prejaví súcit a bude ma utešovať, ale ona nemala čas na moje ťažkosti. Môj otec bol tiež pri filmovaní. Nahrával všetok zvuk. Najprv som si nevedela predstaviť, ako budem hrať s obidvomi rodičmi „v pätách” celý ten čas. Napokon sa ukázalo, že je dobré mať tatka na „pľaci”. Vždy, keď sme dotočili, bolo s kým ísť si zaplávať alebo sa len tak potúlať. Ohromné plus bolo, že som mohla tráviť čas aj spoznávaním svojej rozvetvenej rodiny. Mama, tato a ja sme boli ubytovaní v dome mojej tety Marty. Bola aj našou šéfkuchárkou a každý deň pripravovala tradičné slovenské obedy a večere pre celý štáb a hercov. Rada som ju spoznala. Prezerali sme si spolu staré rodinné albumy. Nehovorila po anglicky, ale vytvorili sme si náš vlastný jazyk. Moja ďalšia teta, Elenka, učí angličtinu vo svojom rodinnom dome, učí tam už 20 rokov. A moji ujovia (sú to bratia mojej babičky, ale volám ich „ujovia”): môj ujo Janko vlastní ranč a miluje kone a môj ujo Imi spieva na konci filmu so svojou hudobnou skupinou, Bukasový Masív. Imi je ako slovenský Neil Young. Jeho skupina je veľmi známa. Boli sme na jednom jeho koncerte a bolo úplne plno! Ľudia poznali slová všetkých piesní. Mama niečo nakrúcala na jednom z jeho vystúpení, ale napokon nemohla pre to nájsť vo filme miesto.
- Čo si z tejto skúsenosti odnášate?
- Možno to bude znieť čudne, ale voči mojej mame cítim iný rešpekt. Teraz skutočne chápem, čo robí. Rozumiem, čo to znamená robiť film. Je to náročné. Zažili sme spolu niečo úžasné. Myslím, že som to hranie vo filme zdieľala spolu s Alexandrom a bude zaujímavé sledovať, kde sa Alexander nakoniec v živote uplatní. Hrala som aj so svojimi skutočnými bratrancami, tetami, ujami a so sestrou môjho pradedka, tetou Jozefou, ktorá má 96 rokov. Toto všetko v našom filme žije. Je to čosi, čo budem môcť ukázať svojim deťom a bude to pre ne niečo znamenať.
- Ako ste sa stali súčasťou filmu MODRA?
- Na túto tému, o hraní vo filme, som hovoril s našou rodinnou priateľkou, Alexandrou Rockinghamovou. Keď som bol mladší, robil som niekoľko televíznych reklám a vždy som hral v školských divadelných vystúpeniach, ale vždy som túžil po serióznych úlohách. Alex vravela, že mi skúsi vybaviť stretnutie s jednou zo svojich dobrých priateliek od filmu, s Ingrid Veningerovou. Hlavne som chcel vedieť, ako si nájsť agenta. Po niekoľkých týždňoch som sa stretol s Ingrid v Toronte a za ďalších pár týždňov mi volala, že pracuje na scenári a chcela by ma do konkurzu.
- Čo sa vám na hraní páči?
- Mám rád seba samého v inom svete, bezohľadu na to, aký blízky je k tomu môjmu, alebo či mu je úplne vzdialený. Niekedy to robievam počas normálneho dňa, hop, a snívam s otvorenými očami. Ale pri hraní vo filme vydávam zo seba všetko, čo viem a cítim - všetko, čo som zažil, alebo si predstavoval. Vo filme MODRA som, takpovediac, Leca umelecky ovládal, lebo Ingrid bola otvorená voči mojim nápadom, čo by moja postava mala robiť. Niekedy hovorievala: „Prekvap ma.” Ako v momente, keď som Linu preskočil. Len som to skúsil a Ingrid sa to zapáčilo. Tak sa to stalo súčasťou scény a ona vymyslela nový dialóg, ktorý sme tam zakomponovali.
- Čo bolo pre vás pri filmovaní najnáročnejšie?
- Je ťažké vybrať najnáročnejšiu časť nakrúcania, ale pamätám si problémy, ktorým bolo treba čeliť a prekonať ich. Veľmi ťažké bolo pre mňa vstať v jednom týždni dvakrát o 3.00 ráno na nakrúcanie východu slnka. Ale nebolo to až také emotívne, ako keď som opúšťal moju rodinu a prišiel som na neznáme miesto, kde hovorili neznámym jazykom. Hallie mala okolo seba celú rodinu, ale ja som sa často cítil sám a túžil som po domove. Nakrúcanie tohoto filmu prebudilo vo mne túžbu cestovať, vidieť viac z tohto sveta a stretnúť rôznych ľudí.
(int-ef)