Spisovateľa, verejného činiteľa, novinára Michala Hrivnáka asi nikomu netreba zvlášť predstavovať. Narodil sa v Slovenskom Komlóši, istý čas pôsobil v Novom Meste pod Šiatrom a už vyše štyridsať rokov žije v Budapešti.

Neúnavne organizuje, nabáda slovom a písmom. Je zakladateľom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, ktoré dlhé roky aj viedol. Je spoluautorom mnohých antológií, má tri samostatné zbierky poviedok a jednu o legendách o Ladislavovi Sziklaym.

- Odkiaľ viedla tvoja cesta do Budapešti?

- Z Nového Mesta pod Šiatrom, kde som sa cítil veľmi dobre. Tam som si založil aj rodinu, moji svokrovci mali pekný vinohrad, takže sme mali kde chodievať aj pracovať, aj sa zabávať. Najkrajšie roky som v podstate strávil tam. Začal som tam svoju kariéru hneď po absolvovaní vysokej školy pedagogickej v Segedíne, keď som sa zamestnal ako učiteľ slovenčiny a maďarčiny v miestnej slovenskej škole. Ale vyučoval som okrem týchto dvoch predmetov aj rôzne iné, napríklad techniku a dejepis.

- Aj dejepis?

- Práve vyučovanie dejepisu ma viedlo k pokračovaniu svojich štúdií a ukončil som v Nyíregyháze odbor učiteľ dejepisu pre základné školy. Mal som šťastie bývať v školskom internáte, ktorý som istý čas aj viedol ako zástupca riaditeľa. Po rôznych reorganizáciách totiž zanikol post riaditeľa internátu a inštitúcia (teda škola a kolégium) mali spoločného vedúceho a internát mal iba zástupcu. Nehovoriac o tom, že som bol ešte primladý na vykonávanie postu, na ktorý by som potreboval mať aspoň päťročnú prax a ja som mal iba dvojročnú. Ale okolnosti boli také, že ma vymenovali za zástupcu a ja som vykonával túto funkciu podľa svojich najlepších schopností. Popritom som aj vyučoval v škole, bol som v komisii slovenčinárov, ktorá vypracovala celoštátne učebné osnovy zo slovenčiny, bol som vedúcim pracovnej skupiny slovenčinárov a vyhral som aj celoštátnu súťaž pedagógov so svojou prácou o výučbe slovenčiny v Zemplíne. Neskoršie som post zástupcu odovzdal kolegovi, ale ostal som pracovať v škole. Okrem toho som bol aj dopisovateľom Ľudových novín a písal som články aj do odborných pedagogických časopisov.

- A v roku 1971 si sa dostal do Budapešti.

- Áno, zaujímavým spôsobom. Bolo leto, bol som doma s rodinou, keď naraz zazvonili na našich dverách vtedajší tajomník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Ján Šuch a jeho spolupracovník Kušňár a povedali, že by boli radi, keby som prišiel pracovať do Budapešti. Bolo to veľmi zaujímavé a neváhal som dlho. Zamestnal som sa ako kultúrny referent zväzu a veru mal som dosť práce. So Štefanom Lamim som chodieval na vidiek, kde sme navštevovali kultúrne podujatia a, samozrejme, neprestal som byť dopisovateľom Ľudových novín a Nášho kalendára. Nikdy som sa nebál roboty a dodnes sa len toho bojím, ak nemám čo robiť. Vtedy si ale vždy niečo nájdem.

- Tu sa začala aj tvoja literárna kariéra.

- Ak ju môžeme tak nazvať, áno. Totiž ja som písaval už dávnejšie, ako sa hovorí, pre svoju zásuvku a kamarátil som sa s Alexandrom Kormošom, ktorý mi často ukázal svoje básne. Na začiatku 70. rokov sa očakávalo od zväzu akési prebudenie sa, ktoré bolo aj zo strany Slovákov žiaduce. Napríklad sme organizoval literárne večierky a stretnutia s čitateľmi, ale zväčša pre takých literátov, ktorí mali iba pôvod slovenský, ale písali po maďarsky. Raz som sa rozhodol, že na jeden takýto večierok zavolám aj Šaňa (Kormoša - pozn. red.) a potom som organizoval aj pre neho stretnutia s čitateľmi, lebo bol jediným básnikom, ktorý publikoval svoje slovenské básne. Priznám sa, povzbudili ma tieto večierky a inicioval som vypísanie literárnej súťaže k 25. výročiu založenia zväzu. Do súťaže sa zapojili piati slovenskí autori z Maďarska, medzi nimi aj ja. Naše diela - prózu a poéziu - uverejnili aj na stránkach jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku a rozhodli sme sa, že zostavíme aj prvý zborník.

- Bol to veľký krok v živote slovenskej literatúry v Maďarsku.

- Veru bol, ale nebol ľahký. Viacerí ma chceli odhovoriť, ale získal som priazeň a takto mohli vyjsť v knižnej podobe Výhonky. K prvej päťke sa neskoršie pridal aj Gregor Papuček, ktorý sa síce do súťaže nezapojil, ale prispel básňami. Rozvírili sme stojaté vody.

- Ale tvoja cesta viedla ďalej.

- Do Ľudových novín, lebo Šaňo odišiel do vydavateľstva učebníc a potrebovali ďalšieho redaktora, tak ma požiadali, lebo vedeli, že dlhé roky som bol dopisovateľom. Najprv som redigoval ekonomickú rubriku, ale tá mi nejako nepristála a neskoršie som prispieval do kultúrnej rubriky a trošku aj do politiky. Bol som aj zástupcom šéfredaktora a z Ľudových novín som odišiel do dôchodku.

- Ako dôchodca si sa začal angažovať v národnostnom živote budapeštianskych Slovákov. Bol si iniciátorom konferencie o histórii našincov v hlavnom meste a aktivizuješ sa aj ako predseda Slovenskej samosprávy XII. obvodu.

- Je to tak. Naša samospráva si vytýčila za cieľ pátrať po Slovákoch a venovať sa ich pamiatke. Boli sme medzi prvými zbormi, ktoré odhalili pamätnú tabuľu nebohému profesorovi Ladislavovi Sziklaymu, o ktorom som napísal aj jednu knihu, môžeme ju nazvať literatúrou faktu, nakoľko sa v nej zaoberám legendami, ktoré sa vyskytli okolo tohto výborného pedagóga. Okrem toho sa venujeme aj Ondrejovi L. Áchimovi. Pred desiatimi rokmi sme usporiadali konferenciu o jeho živote a minulý rok sme pri príležitosti jeho storočnice uskutočnili ďalšiu konferenciu, tentokrát už spolu s univerzitou v Gödöllő, na stenu ktorej sme pripevnili aj pamätnú tabuľu.

- Ak sa dobre pamätám, boli nejaké problémy okolo tejto tabule.

- My sme ju totiž chceli umiestniť v Budapešti, lebo Áchim pôsobil v hlavnom meste. Ale sme nenašli vhodné miesto, lebo na budove bývalého Poľnohospodárskeho múzea sme nemohli ju dať kvôli zmenám v organizácii Kossuthovho námestia a vo Vajdahunyadovom hrade zas sme nemohli vyvesiť tabuľu kvôli tomu, že je to umelecká pamiatka. Veľmi nám pri organizácii pomohla aj Celoštátna slovenská samospráva, menovite jej predseda Ján Fuzik, ktorý bol nielen aktívnym členom pamätného výboru, ktorý mal na starosti umiestnenie tabule, ale vďaka nemu sme získali podporu aj od CSS na dorobenie busty.

- Busty? Nehovorili sme o tabuli?

- Áno, ale keď riaditeľ Historického múzea zistil, že nemôžeme vyložiť tabuľu, ponúkol nám možnosť umiestnenia busty v rade, kde sa nachádza okrem iného aj busta Samuela Tešedíka. Dali sme sa teda do práce, vyhľadali sme sochára, ktorý pripravil bustu a vo vytržení sme čakali na hodnotenie odbornej poroty. Predseda poroty nám povedal, že sa nestalo ešte, že by porota bez korekcie prijala nejaké dielo a v našom prípade to tak bolo. Avšak sme mali problém, lebo napokon nám predsa nechceli dovoliť, aby sme odhalili bustu v Mestskom parku. Boli sme zarmútení, ale sme sa rozhodli, že aspoň podmienečne ju vystavíme vo Vajdahunyadovom hrade a potom sa uvidí, kedy sa dostane a kde. Odhalili sme teda bustu na provizórnom podstavci na provizórnom mieste pred väčšou výstavnou sieňou a ako som sa dopočul, dodnes tam stojí. Zatiaľ sa nedostala síce von, na svoje miesto, ale ju nezaniesli ani do skladu.

- Koniec koncov váš plán vyšiel. Vráťme sa však k literatúre. Tvoja próza sa zaoberá svetom okolo nás, zaujímaš sa o dianie okolo nás. Píšeš ešte?

- Áno, ale musím sa priznať, že sa mi píše ťažko, lebo sa chcem zahĺbiť do témy. Ale keď jednu poviedku, knižku, novelu mám hotovú, cítim fyzickú úľavu. Veľa som nikdy nepísal. Ak sa predsa zdá, že teraz je toho ešte menej, má to viac príčin. Asi to súvisí aj so súčasnými pomermi nášho literárneho života (ak vôbec existuje niečo také). Človek v mojom veku asi nadobúda viac sebakontroly, stáva sa sám voči sebe kritickejší, menej sa ponáhľa... Zároveň musím dodať, že ak niekto neuverejňuje, to ešte bezpodmienečne neznamená, že nepíše.

Otázky kládla Eva Patayová Fábiánová