Pokračujme seriál o tárnockých Slovákoch. Pred dvoma týždňami sme vás informovali o vítaní jari, krvatačke a predstavili sme vám členku miestnej slovenskej samosprávy Annu Sümegiovú Schummerovú. Dnes sa budeme venovať činnosti miestnej slovenskej samosprávy a Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka.
Obec Tárnok leží dvadsať kilometrov juhozápadne od Budapešti a má približne desaťtisíc obyvateľov. Vďaka vynikajúcim prírodným podmienkam (dobrá pôda, čistá voda v prameňoch a v potoku) je obývaná už od staroveku. V medenej a bronzovej dobe bola husto obývaná. Z tej doby našli stopy ôsmych osád na území dnešného Tárnoku. V 1-3. storočí ju osídlili Rimania. Podľa legiend v roku 381 sa odohrávala pri Tárnokvölgyi krvavá bitka o Panóniu medzi hunskými a rímskymi vojskami. V údolí potoku Zámor našli stopy viacerých avarských osád. Ich cintorín našli v rokoch 1999-2000 počas výstavby mestskej skládky v Pusztazámori, kde na 15 tisíc m2 našli 1233 hrobov. Vykopávky sú vo Ferenczyho múzeu v Senondreji.
Obec podľa archeologických vykopávok bola obývaná aj v dobe Arpádovcov. V listinách z roku 1259 je prvýkrát spomenutá ako Tavarnok. Bola dedinou okolo Budína, kde žili hlavne služobníci. Jej majitelia sa viackrát menili, medzi nimi patrili rodiny Somi, Pelsőczi Bebek, Serkei, Szécsi, Héderváry, Vasdinyei, Vas a Sárkány. Po ústupe Turkov, r. 1696 do spustošenej dediny prichádzali juhoslovanské rodiny pod vedením patriarchu Arzena Černoviča. Väčšina srbských, bosnianskych a dalmátskych rodín sa vrátilo do rodnej zeme, preto sa roku 1720 začalo znovuosídlenie obce. Z horného Uhorska sem prichádzalo množstvo slovenských rodín, okrem nich sa tu usadili aj maďarské a nemecké rodiny. Nad majetkom panovali dynastie Sárkányovcov, Illésházyovcov, neskôr sa majiteľmi stali Péter Szapáry, András Pongrácz Óvári a jeho potomkovia. Roku 1828 sa Tárnok dostal do rúk Fülöpa Batthyányho a r. 1848 sa stal majetkom rodiny Sinovcov a neskôr Wimpffenovcov. Od roku 1911 osadu vlastnili Károlyiovci. Od nich ju odkúpil Sándor Nagy Üszögi, ktorý tu vytvoril hospodárstvo s modernými strojmi, postavil liehovar a prekrásny kaštieľ. Začal budovať dnešný vzhľad obce s parcelovaním území Újtelep (Nová osada) a Liget (Sad). Kvôli ťažkej finančnej situácii majetok a kaštieľ predal a presťahoval sa do zahraničia. Kaštieľ po II. svetovej vojne zbúrali.
Ako sme to už vyššie spomenuli, Slováci tu žijú od 18. storočia. Slávny rodák obce ornitológ Eugen Radetzky píše vo svojich memoároch o slovenskosti osady. Uvádza, že začiatkom 20. storočia v osade nebolo počuť maďarské slovo a aj on ako dieťa maďarského učiteľa sa musel naučiť po slovensky, aby sa dohovoril s miestnymi obyvateľmi, svojimi spolužiakmi. Slovákom bol aj farár a rechtor. Väčšina obyvateľstva sa podľa neho zaoberala poľnohospodárstvom: obrábaním pôdy a na Prezvrchu a Starom vrchu vinárstvom a pestovaním ovocia. Časť obyvateľstva dochádzala za prácou do Budapešti, hlavne na železnicu. Do Starého vrchu sú vyhĺbené vinárske pivnice, typické pre tárnocký kraj, podobne ako Starý a Malý most cez potok Benta. Slovenské slovo sa nadnes vytratilo z bežného života. Pred druhou svetovou vojnou bol počet Slovákov približne 2600, podľa odhadov je ich dnes len 100-150 osôb, väčšinou starších ľudí. Za posledné desaťročia sa niekoľkí obyvatelia osady už párkrát pokúsili o oživenie slovenského ducha. V 70. rokoch minulého storočia tu pôsobil páví krúžok, občas usporiadali výstavy z tradičných slovenských úžitkových predmetov, avšak tieto exponáty nedostali stále miesto. Za posledné roky založením slovenskej samosprávy a Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka sa tárnockí Slováci pokúšajú o oživenie zvykov a tradícií svojich predkov.
Slovenská samospráva v Tárnoku funguje od roku 2002 pod vedením bývalého hlavného účtovníka, dôchodcu Jána Lepňáka. Členmi voleného zboru sú bývalá asistentka nápravnej pedagogiky Anna Sümegiová, mechanik Štefan Nogula a administrátorka, dnes domáca Mária Muškovičová. S miestnou samosprávou majú vynikajúce vzťahy. Starosta obce Gábor Szolnoki sa pravidelne zúčastňuje na slovenských podujatiach a bezplatne im zabezpečuje miestnosti obecného úradu. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu. Tárnocká slovenská samospráva je členom regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, úzky vzťah pestuje so šóškútskymi Slovákmi.
Potomkovia pôvodných osídlencov dodnes oduševnene pestujú miestne slovenské tradície a zvyky. Jedným z nich je krvatačka, ktorú usporadúvajú vždy začiatkom jari. Nezvyčajné pomenovanie odôvodňujú „občerstvením krvi“, prebúdzaním sa prírody. Kedysi v deň Zvestovania Pána obyvatelia Tárnoku vychádzali k pivniciam na Starom vrchu, kde sa pri speve a priateľských rozhovoroch tešili jari. Koncom minulého storočia tento zvyk upadol do zabudnutia, ale pred piatimi rokmi sa miestni Slováci a Maďari spojili a oživili ho. Ďalšou akciou je ples pred Veľkou nocou, kde prítomných zabáva autentická slovenská dychová hudba. Šibanie oživili členovia voleného zboru pred štyrmi rokmi. Na veľkonočný pondelok chlapci a muži vyšibú dievčatá. Musia sa však na to pripraviť a vopred si upliesť korbáč z vŕbových prútov. Dievčatá šibú korbáčmi preto, aby sa do nich preniesla nová jarná sila z vŕbového prútia a dievčatá boli nabité životodarnou silou. Odmenou za vyšibanie a koledovanie sú pre chlapcov pestré stužky a maľované vajíčka. Deň sv. Urbana oslavujú na Starom vrchu, v kultúrnom programe figurujú zvyčajne slovenské piesne a tance. V deň sviatku Božieho tela a krvi procesiu do kroja oblečených miestnych ľudí sprevádza dychová hudba. Koncom septembra je oberačková zábava, v kultúrnom programe vystúpia hlavne slovenské telesá. Zaujímavým programom tárnockých Slovákov je Oktoberfest na slovenský spôsob, v rámci ktorého pohostia každého tradičnou pečenou klobásou a čapovaným pivom.
Zbor úzko spolupracuje so Spolkom pre zachovávanie tradícií Hajtóka, ktorý pôsobí od roku 2008 pod vedením Gyulu Rádóa a v rámci ktorého pôsobí spevácky zbor a tanečný súbor. Spolok bol založený za pomoci slovenskej samosprávy, ktorá ich podporuje dodnes finančne a morálne. Tohto roku budú mať k dispozícií približne osemstotisíc forintov, z čoho financujú hlavne cestovanie, nacvičenie nových choreografií a opravu krojov. Skúšky sa uskutočňujú týždenne raz buď v bývalej budove škôlky, alebo v kultúrnom dome. Členovia týchto kultúrnych telies zachovávajú tradície svojich predkov, tancujú tárnocké slovenské a maďarské tance a spievajú hlavne slovenské ľudové piesne. Podľa slov podpredsedníčky spolku Alízy Szoloszkovej Lepňákovej choreografie si členovia osvojujú podľa starých videozáznamov, nacvičia si ich pod vedením choreografa Tibora Hájasa. Tanečníci ovládajú päť slovenských a maďarských choreografií. Kroje sú buď zo zbierky miestneho kultúrneho domu, alebo si ich ušijú sami. Spolok má dvadsaťdva stálych členov a viacerých podporujúcich, ktorí platia mesačný členský poplatok tisíc forintov. Z nich desať párov tancuje a pätnásti spievajú. Tanečníci sú zo strednej vekovej kategórie, speváci sú väčšinou dôchodcovia. Sú stálymi vystupujúcimi miestnych akcií, zvyčajne na jeseň a na jar majú mesačne dve-tri vystúpenia v Tárnoku a na okolí. Na niektorých podujatiach obsadzujú javisko spolu s tanečným súborom miestnej základnej školy.
Veríme, že Slovenská samospráva v Tárnoku a členovia Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka dobre zasiali semienko, z ktorého v tejto osade v Peštianskej župe znovu vyklíči slovenská kultúra.
Andrea Szabová Mataiszová