Môj prvý výstup na PiIíš sa uskutočnil počas IV. Pešej túry Pilíšanov 12. mája. Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) sa pred štyrmi rokmi rozhodlo usporiadať športové podujatie v prospech vzájomného zbližovania sa.
Na tú prvú vetu vôbec nie som hrdá, lebo ako Santovčanka som mohla absolvovať túto cestu už skôr. Ale musím sa priznať, že túra ako taká ma nikdy nevábila. Nie som športový typ, hoci keď som cez prázdniny bola každé leto u starej mamy na Dolnej zemi, presnejšie povedané na západe Veľkej maďarskej nížiny, tak som prešla mestečko od jedného konca na druhý niekoľkokrát. Avšak na nížine to nie je až taká veľká výzva. Doma sme s rodinou chodievali na menšie prechádzky na Pilíš, ale samotný vrchol sme nikdy nezdolali. Pamätám sa, ako sme sa nabalili s bratom, ktorý je o tri roky starší ako ja a vyšli sme nad dedinu, „na pažiť“, ako sa u nás hovorí čistinke pod Pilíšom, kde sme sa ihneď zložili, zjedli všetko jedlo a vypili pitie. Potom, ako po dobre vykonanej práci, sme sa vrátili domov. Neprešla ani jedna hodina. Mali sme sedem a desať rokov. Ďalej sa pamätám na prechádzky s mamou po hore, keď sme vymýšľali rôzne hry proti nude: pomenovali sme stromy a vymýšľali sme si príbehy. Často sme chodievali pešo aj do Mlynkov, ktoré sú od Santova iba na tri kilometre, ale prvá časť cesty je dosť strmá. Na samotný vrchol, na ten druhý najvyšší v Maďarsku, sme však nikdy nevyšli. Pritom som bola vždy hrdá, že pochádzam z kraja, dominantou ktorého je - pre mňa - majestátny vrch.
Podobné historky som počula aj od iných počas tohoročného výstupu, ktorý usporiadalo ZRKSPS spolu s obecnou a slovenskou samosprávou v Santove. Mne osobne robilo problém dostať sa na miesto stretnutia v záhrade kaštieľa Orosdyovcov, ktorý sa nachádza nad dedinou. Naozaj nie som športový typ, takže som bola dosť červená a spotená počas cesty na miesto zrazu, kde sa ma spýtali, či mám nejaký problém so srdcom, alebo, nebodaj, som sa opálila. Ja som sa musela priznať, že to nie je nič iné, iba absencia kondície. Ale hlavné je, že som sa napokon dostala do záhrady a ani nie posledná. Tými boli účastníci z Čívu a Kestúca, ktorí prišli pešo na miesto stretnutia. Veru, tak je to zvykom, že už na začiatok prídu účastníci na vlastných a potom absolvujú spolu samotný výstup.
Teda boli sme prítomní už všetci. Radostne sme sa zvítali, veď nemáme veľa príležitostí, aby sme sa stretávali. Zistili sme, že na túru prichádza čoraz viac záujemcov zo Slovenska, aj zo spriatelených osád piliíšskych dedín, ale aj repatriantov. Musím poznamenať, že na dvore kaštieľa nás čakali nielen pohodlné lavice, ale aj osvieženie vďaka organizátorom a účastníkom, ktorí priniesli ochutnať domáce koláče a zákusky. Pri príchode každý dostal potvrdenku s logom podujatia (ktoré zhotovili minulý rok Čívania) a vo vnútri s prázdnymi kolónkami, kde sa budú skvieť pečiatky po absolvovaní túr. Prvú kolónku zaplnila santovská pečiatka. Veselú vravu prerušili hlavné organizátorky: starostka Santova Eva Čičmanczaiová a riaditeľka miestnej základnej školy, predsedníčka ZRKSPS a santovskej slovenskej samosprávy Katarína Kormošová. Keď povedali, že zo Santova je Pilíš najkrajší, v radoch obecenstva bolo počuť hundranie, čo svedčí o zdravom lokálpatriotizme. „Roztvárame svoje náruče pred našimi hosťami tak, ako roztvára svoju náruč Pilíš. Dúfame, že sa nám podarí naplniť cieľ, aby sa Slováci žijúci v okolí Pilíša stretávali, mali možnosť sa porozprávať a v dobrej nálade tráviť čas,“ povedali organizátorky. O cieľoch podujatia hovorila K. Kormošová. Podujatie s názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ vzniklo pred štyrmi rokmi s cieľom vzdať poctu pamiatke našich predkov, zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Spoločná pešia túra môže poskytnúť vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami.
Potom sa začal kultúrny program, v ktorom vystúpili skoro všetky zúčastnené osady so spevom. Veľmi vtipní boli Čívania a Kestúčania, ktorí potom, ako Anna Komjáthiová a Martin Hubaček zaspievali prekrásnu ľúbostnú pieseň, predviedli detskú hru Maličká som, húsky pasiem. Ale najvtipnejší boli Pomázania rozšírení o budapeštianskych účastníkov, ktorí na melódiu piesne My sme sestry veselé pripravili nový text, v ktorom sa poďakovali Santovu za usporiadanie podujatia. Potom už neostalo nič iné, iba sa vybrať na Pilíš.
Bála som sa. Nielen toho, že fyzicky nezvládnem túru, ale aj toho, že meteorológovia hlásili na popoludnie búrky a silný vietor. Preto som nezobrala so sebou ani rodinu, hoci môj syn pred dvomi rokmi ako päťročný úspešne absolvoval pochod. Ale v túto májovú sobotu búrky prehrmeli popri Pilíši, ako keby nás príroda chránila. Výstup nebol jednoduchý, ale ani veľmi ťažký. To môžete posúdiť aj z toho, že som ho prežila a teraz čítate moje zážitky. Neponáhľali sme sa, predsa sme za menej ako dve hodiny zvládli cestu. Stromy nás chránili pred silným slnkom a studničky a pramene nás osviežili. Bolo dobré, že až na samý vrch vedie turistický chodník, schodný aj v daždivom počasí, nakoľko je posiaty kamienkami. Niekoľkokrát sme dobehli najstaršieho účastníka, 79-ročného Šárišápana, ktorý rezko vykračoval, ale s viacerými prestávkami. Aj to mi pomohlo. Veď ak on dokáže splniť svoje rozhodnutie, ani ja sa nemôžem vzdať. Ani som sa nevzdala, ba prišla som na chuť prechádzke v prírode a možno zo mňa predsa bude na staré kolená športovec. O tých kolenách musím poznamenať, že kým hore som nemala problémy, cesta dole im dala zabrať, ale vydržali a na druhý deň som necítila ani štipku únavy.
Po výstupe sme sa najedli a napili z dobrôt, ktoré sa ukrývali v našich ruksakoch. Aj tu sme mali chvíľku času na rozhovor. Dozvedela som sa okrem iného aj to, prečo sme už dlho nepočuli o predsedovi slovenského zboru v Senváclave Rudovi Fraňovi, známom miestnom historikovi. Prezradil mi, že sa chystajú na veľkolepé oslavy 300. výročia znovuzaloženia obce a on pripravil „rodokmeň“ dediny. Ako mi povedal, on je podľa dátumu narodenia na vyše štyri tisícom mieste. Zhrnul údaje matriky: rodných, sobášnych a úmrtných listov, poznámok o narodení a úmrtí. Ani sme sa dobre neporozprávali (veď sa k tejto téme čoskoro vrátime!), keď ma zavolal bývalý predseda ZRKSPS Jozef Havelka s otázkou, „Eva, vieš, ako sa vlastne zrodila myšlienka tejto túry?“ Viem, hovorím, z iniciatívy bývalého veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša. Vraj áno, ale treba k tomu niečo dodať. Totiž boli spolu s pánom veľvyslancom, Imrichom Fuhlom a Martou Demjénovou, keď ich ambasádor pveril, aby vymysleli také podujatie, ktoré ich spája a nie rozdeľuje. Vtedy začal J. Havelka hovoriť o tom, ako Pilíšania - vápenkári a drevorubači - chodievali do hory za prácou, pri ktorej sa stretli z rôznych dedín a zastavili sa nielen na kus reči, ale si založili aj ohne a pripravili si obed. Spoločne, bez ohľadu na to, kto z ktorej dediny prišiel, veď všetci boli Pilíšania. Tu sa načrtol nápad usporiadať spoločnú pešiu túru zo všetkých pilíšskych slovenských, ale aj maďarských a nemeckých osád.
Na čistinke som sa stretla so študentkou budapeštianskej univerzity ELTE, ktorá ako etnografka si zvolila tzv. minor odbor slovenčinu a rozhodla sa zúčastniť na našej túre. Eszter pochádza z Nagykanizse a nemá slovenských predkov ani známych, ale sa rozhodla, že keď je Maďarsko obklopené slovanskými štátmi, naučí sa jazyk jedného z nich a tak sa lepšie dorozumie v ostatných. Rada chodí na pochody, so známymi bola už veľakrát v Tatrách a zapáčila sa jej slovenčina.
Pred zostupom sme podišli k jasenu, zasadenému pred štyrmi rokmi - dôkazu spolupatričnosti a odhodlanosti chodiť spoločnými chodníkmi. Oznamujem, že stromček sa má výborne, hoci minulý rok ho nenavštívili účastníci (kvôli zlému počasiu a pomerne veľkej vzdialenosti z Čívu), hrdo hlása naplnenie spoločných cieľov. V tomto roku zase ozdobený slovenskou a maďarskou trikolórou a zase zvečnený na spoločných fotografiách.
Cestou dole som sa pridala k santovskej starostke, ktorá mi hovorila o svojich plánoch, ako sa im v rámci brigádnickej práce podarilo vyčistiť bývalú farskú záhradu, kde našli v dobrom stave pomerne veľkú pivnicu, ktorú by chceli obnoviť a vytvoriť v nej ďalšie spoločenské priestory v strede obce. Pri rozhovore som nevnímala strasti pochodu, hoci, ako som už povedala, cesta dole je náročnejšia pre kolená. Jedno je však isté: keď sa uskutoční túra o rok - a prečo by sa neuskutočnila - zúčastním sa na nej aj ja a dovtedy budem trénovať, aby som nemala červenú tvár už pri príchode.
Eva Patayová Fábiánová