Prednedávnom sme priniesli rozhovor so zakladajúcimi členmi Slovenského divadla Vertigo (SDV), dnes si môžete prečítať jeho pokračovanie.

Minule sa vyjadrili tí, ktorí hrali v prvom predstavení SDV, v Okasenovi a Nikolete (premiéra 1997) a v divadle sú viac-menej aktívni dodnes. Sme presvedčení, že naši čitatelia sú zvedaví aj na ďalších aktérov slovenského divadelného života v Maďarsku, hoci, pripomíname, že vzhľadom na obmedzený rozsah týždenníka ich vymenovanie, resp. spovedanie zďaleka nekončí...

 

Oľga Pauliková - Sinčoková síce nehrala v prvom predstavení SDV, bola našou, takpovediac, „hudobnou spolupracovníčkou“, potom sa však - už ako herečka - predstavila vo veselohre História o stratených hodinkách, v Tajovského Matke a v obľúbenej Šestke pre šťastie.

- Oľga, teba divadlo, budem konkrétna, Vertigo, zjavne priťahuje, občas sa od neho vzďaľuješ, je v tom akási neistota, „zapojiť sa, či nie?“, ktorá súvisí predovšetkým s pomerom voľného a pracovného času. To je napokon všeobecný problém ochotníckych hercov. Tak ako je to? Čo ťa v divadle láka? Čím ťa vábi Vertigo?

- Ako sme sa o tom už viackrát rozprávali, Vertigo je pre mňa hra. Zaujímavá, pekná, poučujúca, ale hra. Nie som herečka, som hráčka. Keď človek hrá, tak hrá ako dieťa, ktoré nepozerá na priestor a čas, ale kráča ďalej. To nemá nič spoločné s voľným časom a zaneprázdnením. Je to pre mňa HRA.

Mária Tóthová hrala v Okasenovi a Nikolete Šaša - Rozprávača, potom ju rodinné-materské povinnosti z divadla odvolali. Hajnalka Avarová hrala v prvých troch predstaveniach, žiaľ, pracovné zaneprázdnenie jej natoľko skrížilo cestu, že už z nej ťažko vedela zabočiť opäť do divadla.

- Marika, Hajnalka, vy nám dodnes chýbate a spomíname na vás, ale ako si vy spomínate na čas, strávený vo Vertigu? V prípade Mariky to bolo jediné, ale z hľadiska „histórie“ divadla snáď naše najvýznamnejšie predstavenie, Hajnalka si zahrala v troch. Čo by ste poradili Vertigu a vo všeobecnosti slovenskému divadlu v Maďarsku, akou cestou sa vybrať ďalej? Sem-tam sa ozývajú hlasy, že by sa malo istou mierou integrovať do prúdu maďarského divadla. Súhlasíte s tým?

H. A.: - Na čas strávený vo Vertigu mám pekné spomienky: jednak sme boli o čosi mladší (práve o tých „jubilejných“ 15) , jednak sme uverili, že nadšením a energiou, ktoré sme vkladali do spustenia divadla a prvej inscenácie, zmeníme svet, alebo aspoň ten kúsok z neho okolo nás. Verili sme si a pevne sme dúfali, že sa k nám časom pridajú aj iní - budú s nami hrať alebo budú naším skvelým obecenstvom. Na to, že po rokoch z našich priateľských stretnutí vzíde celoštátna inštitúcia, z nás tuším nikto ani len nepomyslel. Je úžasné, čo všetko už Vertigo zažilo a prežilo a ja (i keď už len v hľadisku) držím palce, aby jeho dnešní členovia - vytrvalci nachádzali ešte dlho v sebe elán, kreativitu i odhodlanie, ktoré ich a ich produkcie budú posúvať dopredu, aby im divadlo prinášalo radosť a pohodu. Lebo si myslím, že iba inscenácia, ktorú jej aktéri vytvorili s radosťou, môže ozaj potešiť divákov, a to bez ohľadu na jej formu, alebo prípadnú mieru integrácie do maďarského divadla.

M. T.: - Nerozumiem presne, čo sa myslí pod integráciou do maďarského prúdu. Že by Vertigo hralo pravidelne aj na maďarských javiskách? Povedzme s titulkami? Neviem, neviem, či by to malo zmysel. Úprimne poviem, ja už neverím v klasické divadlo. Verím iba v to, keď divadlo reaguje presne na to, čo sa deje okolo nás. Môže to byť komédia, smutnohra, hocičo, len nech obsahuje aktuálnu odpoveď alebo aktuálne otázky. A najradšej mám, keď ma divadlo nečakane nájde, na uliciach, po ceste, na internete, hocikde a všade. Viem si predstaviť miniaktovky v ĽUNO, viem si predstaviť improvizačné hry počas národnostných podujatí atď. Ako som sa cítila ako zakladateľka Vertiga? Vtedy som ešte nerozumela, čo teraz už rozumiem - nakoľko je dôležité, aby národnostné divadlo existovalo.

Inak, vo Vertigu som ešte pracovala ako zodpovedná za niektoré technické veci a aj ako asistentka/šepkárka - napríklad v divadelnej hre Azyl, čo bolo podľa mňa super predstavenie. Pracovať počas skúšok je mi bližšie ako vystupovať.

 

Eva Patayová Fábiánová sa zapojila do druhého predstavenia, Histórie o stratených hodinkách a v Spálenej morke nám pomáhala ako technička. Potom do jej života vstúpili pre ňu najdôležitejší herci - jej malí synčekovia. O Eve však nechcem písať v minulom čase, pretože ak na to bude príhodná chvíľa (a postava), rada sa do Vertiga vráti. Rozália Keleczová sa k Vertigu pripojila v dvoch predstaveniach, v Tajovského Matke a Holubovom Pohrebe. Nuž, ja stále dúfam, že sa ešte do Vertiga vráti....

- Evi, ty si (s výnimkou rokov na materskej) prakticky stále pri prameni čerstvých správ - aj o Vertigu, ktoré prinášajú Ľudové noviny. Vertigo však sleduješ aj ako súkromná osoba a jeho verná fanúšička. Rozka, s tebou sa o Vertigu často bavím. Myslíte si, že vzťah divákov k slovenskému divadlu v Maďarsku, a nemyslime len na SDV, sa za posledné roky zmenil? Podľa vás kvôli čomu chodia ľudia na slovenské predstavenia v Maďarsku? Čo by sa dalo robiť v záujme zvýšenia jeho príťažlivosti?

E. P. F.: - Musím sa priznať, že aj vďaka Vertigu sa stalo divadlo mojím koníčkom. Vždy som rada chodievala na divadelné predstavenia, ale odkedy som mala možnosť zapojiť sa do prípravy inscenácie a zažiť potlesk publika, môj postoj k divadlu sa prehĺbil. Môžem povedať, že ho považujem za svojho miláčika. Keďže som zacítila na vlastnej koži, čo znamená venovať značnú časť voľného času skúškam a prípravám, oveľa viacej si vážim prácu ochotníckych hercov. Okrem iného aj preto, lebo sa činia v prospech našej národnosti, v prospech zachovania nášho materinského jazyka. Je to iná forma zachovávania tradícií, vlastne jazyka našich predkov. Neraz som zažila na vidieku dojatosť Slovákov v rôznych kútov Maďarska, že začuli slovenské slovo v divadle a veru neraz som videla aj slzy v očiach nášho publika. Práve tento fakt opodstatňuje existenciu Slovenského divadla Vertigo a verím, že aj jeho budúcnosť. Čo sa týka vzťahu publika, ja osobne som zbadala, že diváci už nielen prijímajú, čo im „postavíme na stôl“, ale majú aj nároky ohľadne predstavení. Chcú sa zabaviť. Na strane druhej však - za čo nemôže divadlo, ani predstavenia - sú regióny, kde ochabol záujem o slovenské divadelné predstavenia. Alebo vlastne ani nie o predstavenia, skôr ide o to, že naši Slováci majú naozaj z týždňa na týždeň možnosť vyberať si z čoraz širšej palety slovenských programov a jednoducho chcú tráviť občas voľný čas aj so svojou rodinou. Ale to ešte neznamená, že by sme to mali vzdať. Ba, mali by sme pokračovať a ponúkať slovenským divákom čoraz vyššiu úroveň zábavy v materinskom jazyku. Myslím si, že prvé neisté kroky našich ochotníkov v Okasenovi a Nikolete boli správne a teraz naši ochotnícki herci zaujímajú stabilné miesto v slovenskom svete v Maďarsku. Teší ma, že sú nadnes ozajstní herci a hrajú čím ďalej tým lepšie. Verím, že aj v prospech publika.

R. K.: - Teší ma, že som mohla účinkovať v predstaveniach Vertiga. V kruhu zakladajúcich členov som sa cítila veľmi dobre. V škole som viedla dramatický krúžok, ktorý, môžem povedať, účinkoval veľmi dobre. Môj vzťah k divadlu a k dramatickému umeniu bol už vtedy blízky. Veľmi som bola zvedavá, ako vyhoviem požiadavkám ako „herečka“.

Vzťah divákov k slovenskému divadlu je pozitívny, ja to tak cítim v mojom kruhu - ako vedúca nášho ženského speváckeho zboru. O predstavenia majú záujem, ženy rady idú aj do Budapešti a dlho spomínajú na pekný zážitok. Avšak vo všeobecnosti sa okolnosti zmenili. Ľudia majú finančné ťažkosti, starosti so živobytím, každý sa snaží čím viac pracovať. Myslím si, že v záujme zvýšenia príťažlivosti divadla by mali viac pracovať hostitelia - domáci organizátori predstavenia.

 

Pavol Hrťan sa do práce Vertiga zapojil už v druhom predstavení, potom už hral vo všetkých. Bibiana Budaiová prišla do tretieho, do Spálenej morky, podobne Ján Benčík. Bibiana skúša v novej hre, Paľko a Janko majú teraz pauzu. Všetci traja teda majú za sebou skúsenosti a pomerne čerstvé zážitky...

- Ako si spomínaš na svoju prvú postavu?

P. H.: - Pred Vertigom som nikdy nehral v žiadnom divadle, preto cez prvé predstavenie som bol veľmi napätý. Ale po predstavení, keď obecenstvo nadšene tlieskalo, som mal príjemný pocit: zdalo sa mi, že všetko bolo v poriadku, hra sa ľuďom páčila.

B. B.: - Úlohu Julky som mala veľmi rada. Aj keď môžem povedať, že túto rolu som teraz v Šestke pochopila lepšie ako pred desiatimi rokmi, vedela som sa do nej hlbšie vcítiť. Myslím, že je to samotnými životnými skúsenosťami. Človeku sa ľahšie hrá, keď má z čoho čerpať.

J. B.: - Myslel som si, že postava Manola (Spálená morka) bude pre mňa veľmi príjemná a ľahká úloha. Nemal som veľa textu a iba na skúškach som sa konfrontoval s tým, že osvojenie textu je síce veľmi dôležité, ale koľko úloh musia ešte spolu riešiť režisér a herci! Hra Spálená morka sa odohrávala vlastne iba okolo stola, čiže stále sme sedeli okolo neho. Aby to bolo trošku pestrejšie, bolo treba povymýšľať akcie, ďalšie slovné hry. V tom sme ako herci dostali voľnú ruku a to bolo podľa mňa v tomto predstavení najťažšie.

- Ktorú postavu si mal(a) najradšej a prečo?

P. H.: - Bola to moja postava Ďura Boháča v hre Matka - dej tejto hry sa mi najviac páčil, lebo v nej bolo napätie, radosť a zmierenie, ako to v bežnom živote chodí.

B. B.: - Najlepšie sa mi hrala práve Julka. Je to veľmi „farebná” postava, ktorá sa dá dobre rozohrať. Ako to aj v hre Boldižár hovorí, je to „veľmi krehká a citlivá dáma”, súčasne aj hysterka. Divák si ju však práve pre tú jej nemožnosť, citlivosť obľúbi.

J. B.: - Hádam postavu Paľa v hre Ivana Holuba Pohreb. Pri vytváraní tejto postavy som tiež dostal od režiséra voľnú ruku, mal som taký pocit, že túto hru mal od prvej skúšky rád celý kolektív Vertiga, preto sa v nej ozaj dobre hralo. Nehovoriac o publiku, ktoré sa vždy dobre zabávalo počas celého predstavenia. Rád hrám aj vo svojom súkromnom živote, spoznávam ľudí, divadelníkov a kraje.

- Povedz - heslovite - tri dôvody, prečo si zotrval(a) vo Vertigu.

P. H.: - Chcel som urobiť radosť slovenskému obecenstvu. Za to som študoval slovenčinu, aby som šíril slovenskú kultúru.. Je to dobrý pocit, ako nás vítali v rôznych lokalitách.

B. B.: - Láska k divadlu, láska k jazyku a v neposlednom rade výborný kolektív.

- Ako vidíš budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku?

P. H.: - Kým sú ľudia, ktorí prídu na predstavenia, dovtedy my, ktorí poznáme slovenskú kultúru, sme zodpovední za to, aby sme vzbudili záujem o slovenčinu.

J. B.: - Bez zanietených ľudí - tak divákov, ako aj organizátorov -, teda pevného zázemia, divadlo samé v Maďarsku nie je schopné fungovať. Mám taký pocit, že nestačí, aby sme mali hercov, tvorcov, ktorí sú schopní dať dokopy hocijaké dobré predstavenia, ak nemáme bázu, ktorá je schopná v jednotlivých slovenských osadách zorganizovať divákov, - naše snahy takto budú márne. Podľa mojich skúseností osady, kam Vertigo pravidelne dostáva pozvania, už majú takýchto zanietených ľudí, zvykli si na naše predstavenia a možno práve v týchto osadách má budúcnosť aj slovenské divadlo. Samochvála smrdí sa vraví, ale som presvedčený, že tak amatérska, ako aj profesionálna zložka divadla počas svojej existencie vytvorili bez výnimky len veľmi kvalitné predstavenia. Na to si už diváci zvykli a celá naša pospolitosť za to môže ďakovať duši divadla Danke Onodiovej. Verím, že aj v budúcnosti jej odhodlanosť, húževnatá práca vytrvá, bude to garancia na to, že slovenské divadlo v Maďarsku naďalej bude a že Vertigo sa aj v budúcnosti bude môcť pýšiť kvalitnými predstaveniami.

B. B.: - Vertigo sa stále vyvíja a práve preto ľudí zaujíma. Kráča s dobou, čo je dôležité. Takisto je dôležité, aby sme poznali aj slovenskú drámu, či už staršiu, alebo modernú a v repertoári Vertiga sú slovenské hry. Myslím si, že Vertigo si vybudovalo svoje meno a jeho budúcnosť vidím pozitívne.

Nuž, a my môžeme len dúfať, že tomu bude skutočne tak. Ako hovorí Paľko Hrťan, a ja budem jeho vyjadrenie trochu parafrázovať, kým sú ľudia, ktorí chodia na naše predstavenia, sme zodpovední za to, aby sme im poskytli plnohodnotnú zábavu, ktorú si zaslúžia.

(do)