Bol známou osobnosťou vo svete hudby, ale tí, čo ho poznali lepšie, vedeli o ňom, že mal oveľa širšie záujmy. Zaujímal sa napríklad o vedu a jej objavy, najmä o fyziku, chémiu, astronómiu.

S pokorou sa vracal do hudobnej minulosti so skromným želaním aspoň nepatrným dielom prispieť k hudobnému umeniu na Slovensku. S odstupom času možno konštatovať, že sa mu to z väčšej časti podarilo. Ilja Zeljenka sa stal jedným z predstaviteľov novodobej slovenskej hudby a výraznou osobnosťou skladateľskej generácie druhej polovice dvadsiateho storočia. Svojou tvorbou poprel dovtedy zaužívané pravidlá o prísnosti kompozície a strohosti vážnej hudby. Mal vlastnú cestu, čo viedla cez improvizáciu k vlastnému objaveniu princípov melódie, harmónie a rytmu, ktorý umelec chápal v svojskom čase a priestore. Bol akýmsi novátorom v slovenskej hudbe - od originálnych improvizácií, ovplyvnených skladbami klasikov 20. storočia, sa prepracoval k experimentovaniu v hudbe. V jeho dielach sa objavujú uvoľnené kompozičné postupy príznačné pre prívržencov elektronickej hudby.

Ilja Zeljenka sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave ako jediný syn novinára Ľudovíta Zeljenku. Detstvo prežil vo viacerých častiach mesta, lebo rodina sa často sťahovala. Iljov otec mal rád zmenu a nevydržal dlho na jednom mieste. Svojho syna, na rozdiel od úzkostlivej matky, vychovával k samostatnosti a vnútornej neviazanosti. Ilja Zeljenka si s nostalgiou spomínal aj na starých rodičov z maminej strany - Moravanov, ktorí ho vychovávali do roku 1939, až kým neboli nútení opustiť Slovensko. Potom vyrastal v dosť benevolentnej rodine, kde mali obaja intelektuálne založení rodičia moderný svetonázor a boli skôr ľavicovo orientovaní. Dokonca aj meno Ilja dostal preto, lebo otec mal rád ruskú literatúru. Stará mama z otcovej strany bola zasa Maďarka a hovorila aj po nemecky, ako napokon takmer všetci starší Bratislavčania, a mladý Ilja už v detstve čo-to pochytil z týchto jazykov.

Rodičia budúceho skladateľa neboli nejako osobitne hudobne nadaní, ani jeden z nich nemal hudobné vzdelanie. Ilja sa ku klavíru dostal iba náhodou ako deväťapolročný, ale tak ho tento nástroj zaujal, že si vynútil u rodičov, aby mu ho kúpili. Kúpa klavíra bola pre nich veľká investícia, ktorú si nemohli dovoliť, ale v Bratislave v tom čase existovali požičovne hudobných nástrojov, a tak až do roku 1951 hral na prenajatom klavíri. Vlastný klavír dostal od tety, pretože po znárodnení súkromné požičovne hudobných nástrojov zanikli. Na starom krídle hrával počas celého štúdia, každý deň aspoň hodinu, hoci ho nikto do toho nenútil. Často skúšal improvizovať, čo ho veľmi bavilo, ale mal za to problémy v hudobnej škole, keďže necvičil to, čo mal. Najskôr chodil na klavír do mestskej hudobnej školy, vojnové roky však jeho štúdium prerušili. Rodina putovala po celom Slovensku a do Bratislavy sa vrátila až koncom vojny. Vtedy bol Ilja vo veku, keď už mal svoj vlastný svet, ktorým bola fyzika, chémia, vynálezy, hviezdy, astronómia. Začal chodiť do osemročného gymnázia a chcel študovať chémiu. Bol v nej najlepším žiakom a profesori ho vodili do tried ukazovať ako veľký vzor. Malo to aj odvrátenú stránku, lebo sa vyčlenil z kolektívu, a to sa s ním viezlo od mladosti už stále. Vždy bol individualista a nepatril do nijakého kolektívu.

Od štúdia chémie Ilju napokon odradil otec, ktorý vtedy pracoval ako redaktor Pravdy. „V tomto socializme nebudeš vynálezca, ale budeš celý život variť mydlo,“ hovorieval mu. Potom zobral synove hudobné poznámky a odniesol ich známemu hudobnému skladateľovi Jánovi Cikkerovi. Keď sa Cikker vyjadril, že z chlapca môže niečo byť, ale musí ešte študovať klavír a teóriu, bolo rozhodnuté.

Ilja Zelienka mal šťastie, že na Vysokej škole múzických umení sa dostal práve k Cikkerovi, ktorý bol na rozdiel od iných pedagógov prístupnejší a doprial študentom pri komponovaní viac voľnosti. Napriek tomu Ilja zažíval spočiatku ťažké chvíle, lebo o hudbe toho veľa nevedel. No vďaka tomu, že nepoznal diela klasikov, bol v komponovaní sám sebou a nikoho nekopíroval. Vysokú školu ukončil roku 1956 a zameral sa na filmy. Bola to dobrá voľba, lebo najbližšie roky boli k tvorcom filmov veľmi žičlivé, a tak aj on ako autor hudby mohol slobodne komponovať, čo sa mu zachcelo a svoje skladby nahrávať aj so symfonickým orchestrom. Výhodou bolo aj to, že sa mohol k tomu, čo urobil, vrátiť, prípadne to prerobiť či opraviť. Od roku 1957 pôsobil ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, ale po čase si uvedomil, že od dramaturga sa vyžaduje viac úradníckej ako odbornej práce. Po dvoch rokoch nastúpil do rozhlasu na miesto dramaturga - lektora, hoci ani tam presne nevedel, čo má robiť. Z rozhlasu odišiel v roku 1968, lebo si uvedomil, že dostáva peniaze za nič, veď lektorovať nebolo čo. Z jeho pohľadu boli najplodnejšie roky 1963 až 1968, keď vzniklo viacero pozoruhodných diel nielen hudobných, ale aj literárnych, divadelných, filmových a výtvarných. Žiaľ, bolo to krátke obdobie a po ňom mali umelci väčšinou problémy s tým, čo vytvorili. Ilja Zeljenka mal problém s kantátou pre dva zbory, dvoch recitátorov a orchester na báseň Mikuláša Kováča Osvienčim, ktorú uviedli iba v Prahe, aj to až po niekoľkých rokoch a zložitých schvaľovaniach. Hudobné myslenie a prejav na Slovensku akosi zaostávali za svetovým trendom. Nové myšlienky v hudbe sa ťažko presadzovali. Najhoršie to bolo s elektronickou hudbou, pretože starší hudobníci tvrdili, že je málo ľudská a menej citlivá. Pre väčšinu z nich bol umele vytvorený zvuk neprijateľný.

V uvoľnenejšej atmosfére krátko po politických udalostiach roku 1968 sa Ilja Zeljenka stal predsedom skladateľskej sekcie Zväzu skladateľov, ale zakrátko ho vyhodili aj zo zväzu. Potom sa istý čas venoval folklóru a v sedemdesiatych rokoch ho znova prijali do Zväzu skladateľov. Utiahol sa však do samoty, žil v Modre - Harmónii, veľa čítal a neúnavne komponoval. Vytvoril operu Bátoryčka či Posledné dni Veľkej Moravy, ale aj množstvo ďalších hudobných diel.

Ilja Zeljenka mal za manželku lekárku a jeho jediná dcéra výtvarníčka Alexandra Švolíková žije v Prahe. Zomrel 13. júla 2007 v Bratislave po ťažkej chorobe.

Jozef Leikert