Dnešná mládež by si ťažko predstavila, ako žili jej rovesníci približne pred štvrťstoročím. Nebola káblovka, o internete sme nemali ani zdanie.
Rodičia a starí rodičia nám rozprávali príhody z dávnych čias, čítali rozprávky zo starých hrubých kníh. Podvečer nás posadil pred televízne obrazovky Večerníček, kde sme si pozreli dnes už kultové kreslené seriály, akými boli Maťko a Kubko, Slimák Maťo a škriatok Klinček alebo O zbojníkovi Jurošíkovi.
Najmä ten posledný zanechal hlbokú stopu v duši a zaryl sa do pamäte každému chlapcovi, lebo sa ľahko stotožnil so zbojníkom Jurom, ktorý svojou vynaliezavosťou a humorom pravidelne prekabátil chamtivého zemepána. Ten neúmyselne, ale neustále skrížil jeho cestu. Ako každého mladého „muža“, aj mňa zaujal tento dobrodružný zbojnícky život. Pamätám sa, že sme si vyrobili drevené meče a pušky, vyhľadali si skrýšu a číhali na nič netušiacich „votrelcov“. Keď nás rodičia polapili, ozlomkrk sme sa rozpŕchli.
V škôlke nám pravidelne chodieval mesačník pre deti Včielka, v ktorom sme čítali či skôr vyslabikovali ďalšie príbehy o Jánošíkovi. Čomu sme neporozumeli, to sme sa dovtípili z obrázkov. Následne sme na škôlkarskom dvore ukrývali, aby sme neskôr našli, predmety akoby Jánošíkov chýrny poklad, hrali sme sa na zbojníkov, nosili zázračné opasky a pod. Tu, v škôlkarskej knižnici, som sa stretol aj s knihou Márie Rázusovej - Martákovej Junácka pasovačka, ktorá bola pre nás akýmsi „svätým písmom“.
Škola nám získané vedomosti doplnila o niekoľko faktov, iné zase predstavila z úplne iného uhla. Najmä vo vyšších ročníkoch som sa stretol s dielami slovenských velikánov Sama Chalupku, Jána Čajaka, Jonáša Záborského, Milana Ferka, Ladislava Ťažkého. Najviac sa mi však zapáčila Bottova Smrť Jánošíkova, ktorá v 9 spevoch priam rozprávkovo predstaví posledné hodiny a posmrtný život nášho hrdinu. Vtedy som prišiel na to, že balady sú mojou srdcovkou. Odvtedy som ich prečítal veľa, ale ani jedna ma neoslovila tak ako Bottova. V tomto období sme sa učili aj o ľudových povestiach. Na ich podnet som sa rozhodol, že budem archeológom a nájdem Jánošíkov stratený poklad, kotlík dukátov, ktorý sa podľa zápisov z vypočúvaní jeho spojenca Uhorčíka nachádza niekde v Čičmanoch.
O 17. a 18. storočie som sa podrobnejšie začal zaujímať až na strednej škole. Aj dnes by som veľmi rád „nakukol“ do toho obdobia vedomý si toho, že vtedajší život ľudu vôbec nebol prechádzkou ružovým sadom. V tých časoch prevládala bieda, vojny, zabíjal mor. V snahe načerpať čo najviac informácií som sa dozvedel aj to, o čom som ako malé dieťa nemal ani tušenie, trebárs zaujímavosti o Jánošíkovej vojenčine alebo podrobnosti o jeho smrti. Z detstva si pamätám, ako v celovečernej animovanej rozprávke Viktora Kubala Zbojník Jurošík sa titulný hrdina zachránil pred popravou. Vysvitlo, že opak je pravda.
Ako som sa hlbšie zaryl do tejto témy, zistil som, že Terchovčan je známou osobou nielen na Slovensku, veď v priebehu 300 rokov sa o ňom napísalo viac než 60 literárnych diel a to v slovenskom, českom, poľskom, nemeckom a anglickom jazyku. Na otázku, prečo sa o neho zaujímali aj iné národy, znie odpoveď: V týchto príbehoch je väčšinou vyjadrená túžba ľudu po spravodlivosti. Juraj Jánošík je osobou, ktorá pomstila krivdy vtedajšej vládnucej triedy vykonané na prostom človekovi. Pre ľudí znamenal akúsi podporu či ideál aj v tých najťažších rokoch. Preto sa oplatí, ba čo viac, treba poznať minulosť našich predkov, lebo ich skutky a odkazy pomôžu vykonať správne rozhodnutia v živote, sú cenným príkladom či vzorom. Veď aj stará ľudová múdrosť vraví: „Rozumný človek sa učí z chýb iných, hlúpy zo svojich vlastných.“
Týmto sa však moja púť s Jánošíkom nekončí, totiž rozvojom techniky sa dočkal aj filmového spracovania. Vďaka tomu som sa veľa dozvedel o vtedajšej životospráve. Nadšene som prijal správu o plánovanej verzii, keďže sa v roku 2002 poľská režisérka Agnieszka Hollandová so svojou dcérou rozhodli, že nafilmujú na základe kompletne zachovalých približne 300-ročných súdnych spisov a zo zápisov z kroník Jánošíkov skutočný život a nechajú bokom legendy a mýty. Film dokončený v roku 2009 je ideálnym príkladom toho, že aj priemerný človek s jednoduchým životom môže byť hrdinom. Každý je výnimočný, všetci sme strojcami vlastného osudu. Keď si dôveruješ, aj ty môžeš dosiahnuť zdanlivo nedosiahnuteľné veci.
Postupom času sa detské sny rozpŕchli, len pamiatky ostali. Je smutné, že dnešní „moderní“ mladí ľudia nebudú mať takéto bohaté spomienky na detstvo. Nikdy nespoznajú príbehy svojich predkov, ľudí, ktorí si zaslúžia naše uznanie a poctu, lebo uprednostnia momentálne radosti, čiže žijú pre dnešok. Myslím si, že slová Arnolda Ipolya vystihujú to, čo chcem zdôrazniť: „Zachovajme naše spomienky, pozbierajme naše úlomky, aby sa nestratili naveky, lebo tým by bola prázdnejšia minulosť a chudobnejšia budúcnosť.“
Atila Rusnák