Minulý rok v lete som strávila nezabudnuteľný týždeň v Bukovýсh horách, kde som našla mnoho zemepisných názvov, ktoré majú slovanský pôvod. Prešiel rok - a naša rodina sa opäť vybrala na výlet do vápencových skál Severného stredohoria.
Hotel sme si tentokrát rezervovali v Jávorkúte. Tak ako vlani, aj teraz som začala na mape vyhľadávať slovanské názvy. Teraz som však už nebola taká úspešná. Nenašla som slovanské výrazy v okolí Jávorkútu, ani na celej náhornej plošine. Podľa toho Slovania v tejto oblasti nesídlili. Radšej si vybudovali obydlia na úpätí hôr, podobne ako Huni a Avari, s ktorými tam žili v symbióze. O niečo ďalej, na okraji plošiny medzi horami, ktoré objímajú planinu, už slovanské názvy nájdeme. Na sever od Jávorkútu a od vrchu Jávor sa rozprestiera údolie Garadna (Hradná). V tomto údolí sa objavili Slovania už ako Slováci v 18. storočí. Vtedy tu kováčsky majster Henrik Fazola z Nemecka vybudoval hutu na výrobu železa. Narodil sa v roku 1730 vo Würzburgu. So svojím mladším bratom Lénárdom sa tam vyučil za kováčskeho majstra a potom prevandrovali Európu. Keď mal Henrik 28 rokov, usídlili sa v Uhorsku a začali tu stavať huty i hámre. V maši (to je nemecké pomenovanie huty, resp. závodu na výrobu kovov z rúd a na ich ďalšie spracúvanie) boli zamestnaní nemeckí i slovenskí robotníci, ktorí so svojimi rodinami vybudovali dedinku okolo huty. Jeho syn postavil ďalšiu hutu o necelých päť kilometrov východnejšie. Hoci tieto fabriky už dávno nefungujú, mená dedín Ómassa a Újmassa dodnes pripomínajú ich hutnícku minulosť. Juhozápadne od dediny Ómassa sa tiahne horský hrebeň Borovňák. Tento názov určite pochádza od Slovákov žijúcich v Ómassi.
V južnej časti pohoria sa rozprestiera horský hrebeň Zsérci-Nagy-Dél s tromi štítmi s južnými svahmi, vysokými vyše 850 metrov. Vzdušnou čiarou o 15 kilometrov ďalej, pri južnom úpätí Bukových hôr, leží dedinka Zsérc, ktorej meno obsahuje aj názov spomínanej hory. Názov dedinky súvisí so slovom žiara. Keďže má južnú polohu, často je ožiarená slnkom. Predkovia Zsérčanov získali čistinky pre vybudovanie osady a pestovanie rastlín klčovaním lesov. Ženy sa zaoberali zbieraním a predajom kremeňov, ktoré sa používali pred vynájdením zápaliek na vykresávanie ohňa. Neskôr začali obyvatelia vyrábať drevené uhlie. Skrátka - život dediny je od založenia spätý so žiarami.
Na mape som sa zatúlala priďaleko. Vrátim sa k počiatočnému bodu - k Jávorkútu. Jeho pomenovanie označuje javorovú studňu na úpätí Javorového vrchu (Jávor-hegy) s výškou 626 metrov. Kilometer na severovýchod od prameňa chodníkom po modrej turistickej značke je Jávorkútska krasová jaskyňa. Neďaleko sa nachádza hájovňa, ktorá zohrala dôležitú úlohu v živote mojej mamičky.
Táto oblasť bola poľovníckym rajónom Kráľovskej pokladnice. Malebný kraj očaril grófa Istvána Bethlena - maďarského premiéra v rokoch 1921 - 1931. Miloval oddych v Bukových horách, preto tam dal koncom 20. rokov postaviť horáreň. Svoju lásku k tomuto kraju vyjadroval aj darmi, vďaka ktorým vybudovali v Lillafürede hotel Palota, lyžiarsky mostík a 12-metrový tunel, ktorý nazývajú Bethlenovou bránou. Hospodársky rozmach vytvoril pracovné príležitosti Slovákom z okolia. Keď jávorkútsku hájovňu znárodnili, Štátne lesníctvo severného Maďarska ju prerobilo na turistickú ubytovňu. V rokoch 1947 a 1948 v nej pracovala moja mamička ako servírka. Mám ju odfotografovanú, ako servíruje a v pozadí stojí vypreparovaný medveď. Druhý záber ju zobrazuje v predsieni horárne. Mamička v nej pracovala a bývala celú sezónu. Domov chodievala len vtedy, keď v Répašskej Hute usporiadali bál. Na cestu sa vydala podvečer. Dve hodiny sa náhlila cez hory a doliny. Okolo ôsmej už bola v škole, ktorá sa každú nedeľu dopoludnia menila na kostol a večer na tanečnú sálu. Tancovala až do tretej ráno a potom, ako Popoluška, bežala späť na Jávorkút. O šiestej ráno nastúpila do práce, ako keby sa nič nebolo stalo.
Na jej pamiatku som sa rozhodla prejsť z Jávorkúta do Répašskej Huty. Na spiatočnú cestu som sa neodhodlala, lebo by som musela šliapať hore kopcom. Moja mama však túto túru v mladosti neraz absolvovala - dokonca v noci!
Na „Pamätnú túru Estery Offertálerovej“ som sa vybrala spolu s mojím bratom, jeho deťmi a mojimi dcérami. Všetci potomkovia mojej matky sa teda vybrali z obnovenej jávorkútskej hájovne, v ktorej je dnes reštaurácia, po zelenej turistickej značke na juh. Turistický chodník viackrát križoval lesnícku cestu. Išli sme popri jedľovom poraste a obdivovali 822 metrov vysoký vrch Nagy-kőris. Tu chodník zatáča na západ a strmo stúpa okolo lúk, obory a krasovej jaskyne. Pred stajňami lipických koní pri Csipkéskúte chodník po zelenej značke opäť zabočil na juh a viedol chránenou oblasťou Veľkej lúky (Nagymező) vo výške 800 metrov. Je to skutočne prekrásna vysokohorská lúka obsypaná kvetmi, ktorá najmä v letnom rozkvete očarí svojou pestrofarebnosťou. Žiaľ, v marci veľká časť lúky zhorela.
Plameňom padli za obeť borovicový porast, kosatec, medovka a množstvo iných vzácnych chránených rastlín, ktoré požiar zničil či poškodil. Príroda je však večná a má obdivuhodnú schopnosť obnovy. No roky potrvá, kým sa vážne poškodená flóra zregeneruje a rozkvitne vo svojej pôvodnej kráse.
Po krátkej chôdzi lúkou sa chodník zatočil do lesa na juhovýchod. Tu sa začína takzvaná Turecká cesta (Török út). Počas tureckej okupácie spájala mestá Jáger (Eger) a Diósgyőr. Bola to najkratšia trasa medzi dvomi hradmi a zrejme na nej panoval čulý ruch. Turistický chodník po zelenej značke medzi Garadnou a Felsőtárkányom prevažne kopíruje túto stredovekú cestu. Keď po nej kráčame, súčasne cestujeme v čase. Pri skale György-tető cesta zatáča na juho-juhozápad a klesá do Trojmedzia (Hármas-határ), odkiaľ sme pokračovali doľava po značke v tvare zeleného štvorca. Okolo vrchu Bánya-hegy turistický chodník vedie až po lúku János-rét a parkovisko, kde sa spája so štátnou cestou Jáger - Miškovec. Z asfaltovej cesty už miestami vidieť malebný obraz dedinky Répašská Huta. Na úpätí končiara Borostyán-tető sa chodník odpojí od asfaltovej cesty a po klesaní strmým úbočím vyústi do údolia, v ktorom, sa rozkladá Répašská Huta.
Veľmi rada by som pokračovala opisom okolia rodnej dediny mojej matky. Našla by som tu pozoruhodnosti, ako napríklad slovenské názvy okolitých kopcov, hrebeňov, svahov a údolí, ktoré nie sú na mape, pretože ich používali iba miestni obyvatelia. Na túto tému sa sústredím na budúci rok.
Ildika Očovská