„Voľakedy som tu na ulici nepočula maďarské slovo,“ začala náš rozhovor o Slovákoch v Miške predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Ružena Schafferová, ktorá vedie zbor už vo štvrtom cykle.
Predtým bol vedúcim miestnej slovenskej samosprávy Ferenc Kovács, po jeho smrti prevzala „kormidlo“R. Schafferová. K úvodnej vete s poľutovaním dodala, že dnes je to naopak, ako vo viacerých našich osadách. V Báčsko-Kiškunskej župe nie je veľa slovenských osád, registrujeme iba tri: Malý Kereš, Dunaeďházu a Mišku. Ale spolupráca medzi týmito osadami je príkladná: tamojší Slováci sa navzájom navštevujú a pomáhajú si pri každodenných starostiach a radostiach.
O obci s takmer 1900 obyvateľmi treba vedieť, že stopy po jej slovenskosti zachováva viac-menej už iba hŕstka oduševnených jednotlivcov, ktorá sa pred niekoľkými rokmi snažila vzkriesiť výučbu slovenčiny v miestnej základnej škole, žiaľ, neúspešne. Potešiteľné je, že slovenské zamestnania prebiehajú aspoň v materskej škole, slovenské tradície aktívne pestuje tunajší, aj v širšom okolí dobre známy folklórny súbor Rozmarín, ako i skutočnosť, že v rámci komunálnych volieb v roku 1998 sa podarilo zvoliť zbor slovenských poslancov. V neposlednom rade práve aktivitám slovenskej samosprávy, učiteliek materskej školy a folkloristom môžeme ďakovať nielen za to, že obec sa nestratila z našej tzv. slovenskej mapy, ale i za fakt, že Slováci v Miške sú súdržní. Tanečníci vystupujú v pôvodnom miestnom ľudovom kroji, ktorý si chránia ako oko v hlave. Okrem toho majú aj kaločajský kroj, v ktorom tancujú zväčša maďarské tance. Vedúcim 20-členného súboru je Ján Procházka a choreografom Simon Kishegyi, ktorému záleží na tom, aby mali v repertoári aj miestne choreografie.
Starosta obce Attila Illés je hrdý na to, že v obci funguje aktívna slovenská samospráva. Obec má ročný rozpočet 300 miliónov forintov. Základná a materská škola funguje v rámci výchovno-vzdelávacieho združenia, spolu s inštitúciami v susednom Hajósi a Drágszéli. Majú vlastnú opatrovateľku. Na obecnom úrade pracuje desať ľudí. Okrem toho zamestnávajú aj vodiča autobusu, ktorý vozí žiakov do školy a pomáha zabezpečovať sociálne služby. Je potešiteľné, že hocikedy zavítate do osady, nájdete tu čistotu, totiž podľa starostu prvoradou úlohou je udržiavanie poriadku, o čo sa starajú nezamestnaní v rámci komunálnych prác. V súčasnosti prebieha rekonštrukcia budovy samosprávy z európskych fondov a pred dvoma rokmi odovzdali obnovený centrálny park s peknou fontánou, ktorá skutočne skrášľuje okolie. Žiakom základnej školy zabezpečujú učebnice zadarmo a všetci účastníci výchovno-vzdelávacieho procesu dostali začiatkom školského roka podporu na zníženie výdavkov rodín. 130-140 žiakov základnej školy a 59 škôlkarov sa aktívne zúčastňuje na spoločenskom diani v obci. Ako nás informoval A. Illés, v obci funguje aj nemecká samospráva, jej činnosť však nie je na takej úrovni ako činnosť slovenského zboru.
„Cítim, že každý je s nami: samospráva, škola vedená aktívnou riaditeľkou, ktorá je zanietená aj za slovenské veci, ale i obyvatelia,“ pochválila sa R. Schafferová. Prezradila nám, že by chceli založiť slovenský klub, v rámci ktorého by sa pravidelne stretávali a rozprávali sa po slovensky. Ale ani dovtedy neostanú bez slovenských programov. V rámci obecných dní (20. augusta) zvykne byť druhý deň národnostný. Vtedy vystúpia miestni škôlkari so slovenskými riekankami a detskými hrami a členovia už spomínaného tanečného súboru, ktorí sa predstavia s novou choreografiou. V tento deň pečú miestnu špecialitu, paprikový koláč. Je to vlastne koláč z kysnutého cesta, natretý masťou a paprikou. Inak paprika bola donedávna jedným z hlavných výrobkov obyvateľov obce. Pred zmenou spoločenského zriadenia, začiatkom 90. rokov, sa okolie obce takto na jeseň len tak červenelo od papriky. Dnes aj „vďaka“ industrializácii, ale hlavne kvôli zániku miestneho poľnohospodárskeho družstva a veľkému počtu nezamestnaných je už iba málo gazdov, ktorí sa zaoberajú pestovaním tejto náročnej zeleniny. K paprike sa viaže aj jedna príhoda, ktorú mi porozprávala predsedníčka slovenskej samosprávy. Svetoznámy miestny maliar Melichar (Menyhért) Tóth bol slovenského pôvodu a do konca svojho života sa rád rozprával so svojimi rodákmi po slovensky. Bol maliarom modernej doby a jeho maľby ťažko chápali miestne deti. Raz sa R. Schafferová spýtala umelca, prečo namaľoval paprikové pole na modro, veď tam vidno hocijaké iné farby, ale hlavne zelenú a červenú, ale modrú nikdy. Jeho odpoveď bola jednoduchá: nadránom, pri východe slnka, sú všetky plantáže zaliate touto farbou. Hra svetla a tieň vytvorí takéto nezvyčajné farby. Úctu k svetoznámemu maliarovi cítime v Miške na každom kroku. Jeho rodný dom prebudovali na tvorivú dielňu, v ktorej sa schádzajú na plenéroch výtvarníci a cez leto tu usporadúvajú remeselné dielne pre deti. Okrem toho po ňom pomenovali základnú školu, jednu ulicu a umelcove sochy stoja v záhrade jeho domu a v škole. Dávnejšie sa v záhrade domu M. Tótha uskutočňovali aj majálesy, ktoré mali slovenský ráz, ale v súčasnosti, aj kvôli finančným ťažkostiam, organizujú menej podujatí. Ani jeden rok však nevynechajú fašiangovú zábavu, letný národnostný deň, jesenné stretnutie v priestoroch základnej školy a vianočné posedenie, na ktorom sa poďakujú aktivistom za ich celoročnú prácu.
Čo sa týka spolupráce, práve vďaka nej sa nedávno uskutočnila v Miške slovenská svätá omša. V obci ako v jedinej v župe žijú Slováci katolíckeho vierovyznania. Slovenskú omšu tu slúžil malokrešský farár Ernő Kiss, ale na najväčší žiaľ tunajších Slovákov častejšie nemôže prísť, lebo má povinnosti vo svojej farnosti.
O jednom dodnes zachovanom miestnom veľkonočnom zvyku píše etnograf Ondrej Krupa vo svojej publikácii Kalendárne obyčaje III.: „Pekne vyobliekané dievčatá školského veku navštevovali blízkych príbuzných s vymašľovanými bahniatkami a košíčkom na ruke (dnes sú to posvätené jahňady - pozn. autorky). Túto obyčaj - na základe výskumu Štefana Lamiho - podľa slov piesne nazývali Poďeriška (t. j. Poď, Eriška). Môžeme vám priviesť poďerišku? - pýtali sa dievčatká, čo znamenalo prinesenie bahniatok a zároveň aj celú obyčajovú praktiku. Slovenský text publikovali János Manga a Štefan Lami (druhý z nich aj melódiu), ktorý tlmočí pekné želania príchodu jari. Dievčatá dostávali maľované vajíčka, orechy, jablká, peniaze a tiež pomaranče. Jedným zo špecifických prejavov kvetnonedeľných obyčají Slovákov v Maďarsku je, že v Miške po obchôdzke malých dievčat nasledovala osobitná obchôdzka starých žien. Prvý riadok ich piesne bol zhodný, v ďalších slovách rozhodnejšie požadovali dary a záver bol takisto žartovný. Na začiatku 70. rokov bol slovenský text preložený do maďarčiny a podobne ako v Kerepeši, v ďalšom období sa vykonávala obchôdzka s maďarským textom.“ Ako mi prezradila predsedníčka slovenského voleného zboru v Miške, tento zvyk sa zachoval dodnes a nielen ako tradícia, ale je súčasťou veľkonočných sviatkov. Na Veľkonočný pondelok chodievajú chlapci a mladí muži v Miške oblievať tak isto, ako v ostatných osadách našej krajiny.
Tiež k cirkvi sa viaže aj ďalšia túžba Slovákov v Miške: chceli by si založiť oblastný dom. Vyhliadli si jeden v blízkosti kostola, ktorý patril kedysi kantorovi. Je postavený na tradičný spôsob a bol by vhodný na účely národopisného múzea. V týchto mesiacoch rokujú s cirkvou, ktorá je naklonená vyhovieť požiadavkám Slovákov, ale problémy sú so zabezpečením financií. Oblastný dom by mal byť zároveň aj akousi klubovou miestnosťou pre miestnych Slovákov, kde by sa mohli schádzať. Veríme, že ich sen sa splní a budú môcť uchovať hmotnú kultúru Slovákov v tejto obci.
Eva Patayová Fábiánová
