Dvadsať rokov v zajatí strieborného plátna. Mohol by to byť titulok v bulvárnom plátku, do ktorého by sme sa začítali, lebo by sme si mysleli, že ide o ďalšiu hrôzu.
My však nechceme hovoriť o hrôze, ale o tradícii, ktorá sa ustálila v našich končinách pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy sa totiž vtedajšia kultúrna referentka Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Daniela Onodiová rozhodla, že ukáže mládeži niečo nové. Jej snahu vedenie organizácie podporilo a tak sa mohol uskutočniť prvý filmový seminár. Chcela im ukázať, ako sa naživo rozpráva po slovensky. Pre nás, vtedajších gymnazistov, ktorí sme sa tlačili v sídle zväzu na druhom poschodí na ulici Nagymező to bolo niečo nezvyčajné. Stretnutia so slovenským filmom boli predtým iba náhodné, no vďaka tejto tradícii sa stali súčasťou nášho života. Už vieme, že vždy v novembri sa uskutoční filmový seminár, ktorý už síce neorganizuje zväz, nakoľko Danka Onodiová je už riaditeľkou Slovenského divadla Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku a tieto stretnutia sa konajú v divadelnej sále Slovenského inštitútu. Slovenský inštitút je už 19. rok hostiteľom týchto seminárov, o ktorých môžeme povedať, že prinášajú niečo navyše do nášho života.
Film neznamená iba zábavu, ale aj prehĺbenie znalostí o audiovizuálnom umení, pohľad do psychiky ľudí, ak už nehovoríme o jeho poslaní spoločenskom, ideologickom či politickom. Ale film prináša aj poéziu, pre mňa tak blízku. Napriek tomu, že veľa filmov vzniká s podobnou tematikou, každý prináša niečo nové: nový pohľad na tému, nové tváre, alebo nové nastavenia.
Filmový seminár bol aj v tomto roku určený hlavne študentom vyšších ročníkov slovenských gymnázií a poslucháčom slovenčiny na tunajších vysokých školách, resp. univerzitách. V tomto roku sa počet seminaristov rozšíril o žiakov nadlackého slovenského lýcea, ktorí si našli tri dni, aby sa venovali slovenskému filmu práve v Budapešti. Bolo nám ich aj trocha ľúto, že si nemohli pozrieť naše hlavné mesto, ale verím, že projekcie a rozhovory ich naplnili.
Na slávnostné otvorenie prišli aj poprední predstavitelia našej národnosti, napríklad predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorý je tiež z tejto brandže a je uznávaný dokumentarista v Maďarsku, aj na Slovensku. Skoro každý ročník seminára bol zameraný na istú tematiku, alebo na istý žáner, pričom hlavným cieľom organizátorov bolo ukázať študentom aj najnovšiu slovenskú filmovú tvorbu. Bolo to dobré aj preto, lebo sme si niektoré tituly ľahšie zapamätali a na druhej strane sme zas mali možnosť nazrieť hlbšie do niektorej tematiky. Treba povedať, že sú témy, ktoré majú vždy zelenú, ako sa povie v hovorovej reči. A v poslednom období je to rómska otázka, s ktorou sme v tomto roku videli až dva veľmi zaujímavé projekty. Jedným z nich je dokument Jaroslava Vojteka Cigáni idú do volieb. Dokument sa sústreďuje na Vlada Sendreia a na jeho volebný tím. Jeho postava rozdeľuje film na dve zložky, volebnú a súkromnú. V tej volebnej je načrtnutá stratégia kampane a aj voľby spolu s výsledkom. Je zaujímavé sledovať, ako si politicky angažovaná osoba vpustila kameru až prakticky do „kuchyne“ svojej stratégie. Lenže Vlado je človek otvorený a toto mu vôbec nerobilo problém. V tejto rovine je snímka veľmi hodnotnou, pretože ukazuje stav rómskej komunity, jej problémy a strasti. Tie sú podložené i životným príbehom Vlada Sendreia, ktorý býval bitkárom, a teraz sa angažuje vo veciach verejných. Filmárom sa taktiež podarilo nakrútiť prvok rómskej zrady, presne v štýle dokumentárneho filmu - náhodne. Paradoxne je táto scéna vrcholom filmu a pekne tak prispieva do stupňujúcej sa palety postáv, snažiacich sa o dobrý výsledok vo voľbách.
Dvadsať rokov - ako sa hovorí - nie je málo ani v živote človeka, nieto ešte v živote našej národnosti, kde sa za ten čas udialo všeličo pozitívne i negatívne. Badať to aj na účastníkoch týchto seminárov. Voľakedy to boli vášnivé preberania jednotlivých tém, keď sa ledva dostali k slovu lektori, v súčasnosti skôr prijímame, čo nám predostrú. Napriek tomu verím, že tieto stretnutia prinášajú každému účastníkovi stále niečo nové. Keď už je reč o lektoroch, musíme povedať, že aj tu máme stálice. Je nimi rektor Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave, scenárista prof. Ondrej Šulaj a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu (SFÚ) Peter Dubecký. Avšak popri nich zavítali do Budapešti mnohí filmári: režiséri, herci, kameramani a ďalší, ktorí majú blízko k striebornému plátnu. Na tohoročnom seminári bola zaujímavá aj prednáška Petra Michaloviča k zobrazeniu rómskej otázky v slovenskom filme.
Odborní lektori zo Slovenska sa medzi jednotlivými premietaniami venovali v rámci prednášok a besied rôznym otázkam a problémom filmovej produkcie na Slovensku, napríklad súčasná situácia slovenského dokumentárneho a hraného filmu, možnosti štúdia a tvorby na VŠMU, alebo možnosti ďalšieho rozvoja slovenskej kinematografie v európskom kontexte. Práve medzinárodné koprodukcie sú tie formy, v rámci ktorých môžu byť nové možnosti a ktoré dávajú nové podnety slovenskej filmovej tvorbe.
Okrem dokumentov sme každý rok mali možnosť nazrieť aj do najnovšej tvorby hraných filmov. V tomto roku to bol filmový horor Petra Bebjaka Zlo.
Zaujímavý pohľad na folklorizované rozprávanie uviedol Marek Ťapák vo svojom filme Tanec medzi črepinami. Zachádza až tak ďaleko, že jednotlivé obrazy sú viac umeleckou fotografiou ako filmom, viac ukážkou choreografie ako pocitovým vnímaním tanca, skôr symbolickou výpoveďou ako filmom dejového rozprávania. Nový pohľad na dušu jednotlivcov uvádza vo svojom najnovšom filme Tigre v meste Juraj Krasnohorský. Traja kamaráti, traja takmer tridsiatnici, tri dejové línie spojené do jednej. Svoj pestrý život si užívajú najčastejšie v malej reštaurácii U nosorožca a v pozadí na jedného z nich číha nájomný vrah. Mňa zaujal aj film Róberta Švedu Anjeli v hlavnej úlohe s Petrom Bebjakom. Dej snímky sa odohráva počas jedného letného dňa na chate na Záhorí, kde dožíva na rakovinu chorý divadelník píšuci svoje pamäti. Osud zvedie do tohto prostredia okrem rehoľnej sestry, ktorá ho opatruje a jeho priateľa aj jeden heterosexuálny pár, homosexuálneho outsidera z dediny, študentku-stopárku a jednu nadprirodzenú bytosť. Títo ľudia dotvárajú ozajstnú atmosféru, kde smrteľná choroba je iba bábkou.
Dvadsať rokov filmového seminára prešlo, ani sme sa nenazdali. Pred niekoľkými rokmi sa rozšíril aj o ďalšie dejisko. Spolok segedínskych Slovákov organizuje tesne po seminári týždeň slovenskej kinematografie, kde premietajú nielen filmy zo seminára, ale aj iné snímky. Je to pozitívny čin, lebo takto sa rozrastá počet záujemcov o slovenský film a môžu si ho pozrieť aj tí, ktorí sa pre vzdialenosť na seminári v Budapešti nezúčastňujú.
Eva Patayová Fábiánová