Spolok šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov, Župná knižnica a Osvetové stredisko Bálinta Balassiho a Slovenská národnostná samospráva v Šalgótarjáne usporiadali sériu slávnostných podujatí.
Začiatkom decembra sa uskutočnilo literárne popoludnie so spisovateľom a novinárom Jánom Jančovicom s názvom Z novohradských vrchov a dolín. Moderátorom stretnutia bol spisovateľ a novinár Imrich Fuhl.
Hosťa na pôde sídelného mesta Novohradskej župy privítala a o cieli podujatia informovala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Keďže sa na tejto zaujímavej akcii zúčastnili aj priatelia Slovákov maďarskej národnosti, zvedavé otázky a často vtipné a dávne príbehy z oboch strán Ipľa tlmočil moderátor.
Účastníci si mali možnosť nielen prezrieť, ale aj zakúpiť si niektorú najnovšiu autorovu knižku. Na stretnutí s autorom boli okrem Šalgótarjánčanov prítomní aj Slováci z viacerých obcí Novohradskej župy a niektorí z nich požiadali autora o spoluprácu pri tvorbe a vydávaní monografií, čo im aj prisľúbil.
Séria podujatí pokračovala 11. decembra otvorením výstavy fotografií Karola Demutha Digitálne premeny, Banská Bystrica - bronzové mesto. Milovníkov fotografie privítala riaditeľka Župnej knižnice a Osvetového strediska Bálinta Balassiho Éva Molnárová, predseda Spolku šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov József Homoga a programová manažérka Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Zuzana Drugová. Karol Demuth sa narodil 6. februára 1937 v pohronskej obci Dolná Lehota, ktorá je vstupnou bránou do malebných a zároveň divokých prírodných zákutí Vajskovskej doliny na južnom úpätí Nízkych Tatier. Do Banskej Bystrice sa rodina Demuthovcov prisťahovala koncom roka 1950. V roku 1955 zavŕšil štúdium na Vyššej priemyselnej škole elektrotechnickej a spojovej. V roku 1958 začal pracovať v technickej prevádzke Československého rozhlasu v Bratislave. Odtiaľ ho na vlastnú žiadosť po polroku preložili do novovznikajúceho krajského štúdia Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Tu pôsobil do roku 1997, teda bezmála štyridsať rokov. V tomto roku oslávi banskobystrický rozhlas 55 rokov svojej existencie, Karol o dve desaťročia k tomu navyše a „jeho“ medené mesto o 700 rokov viac… Výstava bronzové mesto prináša digitálne fotografie K. Demutha. Fotograf sa napriek svojmu pokročilému veku pozerá na svoje mesto novými očami a neprestáva experimentovať aj s fotografiou. V kultúrnom programe vystúpil detský folklórny súbor Matičiarik z Banskej Bystrice.
Posledným dňom série podujatí bol 14. december, keď sa uskutočnili až dve akcie. Skoré popoludnie patrilo vedomostnej súťaži občianskych organizácií Kto vie viac o našich susedoch? s podtitulom Slovensko a Slováci v Maďarsku, potom sa začal vianočný program s názvom Vďaka za úctu. Ako nás informoval predseda Spolku šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov J. Homoga, do vedomostnej súťaže pozvali päť spoločenských organizácií, o ktorých vedia, že môžu mať záujem o podobné zápolenie. Bolo zábavné sa pozerať na ľudí pokročilého veku, ako sa pokúšali používať svoje „ťaháky“ a ako utajovali, čo všetko vedia. Musíme uznať, že organizátori nešetrili otázkami. V kvíze, ktorý sa skladal z troch častí, najprv museli účastníci vyplniť husto popísané trojstranové papiere. Dostali štyridsať otázok o Slovensku a o Slovákoch v Maďarsku. Medzi otázkami boli faktografické (ktoré sú kraje Slovenska, koľko má obyvateľov, kedy začalo Slovensko používať euro, koľko slovenských osád je v Maďarsku, ktoré sú najčastejšie slovenské mená v Šalgótarjáne, kde sa narodila operná speváčka Júlia Kukeľová), ale aj praktické (aké sú obľúbené slovenské jedlá, pivá a nápoje). V ďalšej časti mali účastníci možnosť vybrať z troch odpovedí a v poslednej časti si vyskúšali schopnosti prejaviť sa po slovensky. Treba dodať, že účastníci súťaže nevedia po slovensky, ale ich sympatie k Slovensku a Slovákom viedli k základným poznatkom našej materčiny. Bolo úsmevné sledovať, ako si niekto chce kúpiť čierne nohavice v obchode, alebo ako si objedná na raňajky párky a čaj. Ale bolo aj potešujúce, ako veľa vedeli a ako priateľsky sa k tomu stavali. Podobné podujatia by boli dobré vo všetkých osadách, kde chcú popularizovať Slovensko a Slovákov vôbec. Najlepší boli členovia organizátorského spolku, ale porota pracovala s prísnymi číselnými kľúčmi. Ceny výhercom venovali družobné slovenské mestá Šalgótarjánu.
Zlatým klincom série podujatí v znamení adventu bol slávnostný program, v ktorom sa predstavili sólisti a folklórne skupiny z Maďarska i zo Slovenska. Pracovníčka župnej knižnice a osvetového ústavu a zároveň predsedníčka ZSM R. Egyedová Baráneková spolu so svojou kolegyňou sa poďakovala všetkým zamestnancom knižnice za prijatie a za spoluprácu za ostatných päť rokov. Od januára pracujú osvetoví pracovníci pod záštitou Maďarského osvetového ústavu ako jeho regionálna pobočka. To znamená, že sa z knižnice aj odsťahujú, ale dúfajme, že ich spolupráca bude naďalej taká plodná, ako doteraz, o čom svedčí aj séria podujatí. Ako povedala R. Egyedová Baráneková, v knižnici našli dobrých kolegov, s ktorými si vždy rozumeli a ktorí s radosťou pomáhali aj pri organizovaní tohto programu v župnom sídelnom meste už druhýkrát. V slávnostnom programe vystúpil čerstvý nominant Ceny Anny Hudecovej, citarista Alexander Szőke z Malej Nány. Členovia folklórneho súboru Háj z Rimavskej Soboty, ktorí v tomto roku získali uznanie aj na festivale hudobného folklóru, predviedli dve časti svadby: rozlúčenie sa s nevestou a vtipnú kytičku piesní o tom, keď si ženy trochu vypijú. Členovia ľudovej hudby Jána Demeho z Klenovca vytvorili u obecenstva výbornú náladu.
Sériu podujatí podporila Verejnoprospešná spoločnosť Zväzu Slovákov v Maďarsku.
(ef)