Bola som na utajenom divadelnom predstavení. Vedelo o ňom málo ľudí, ale tí boli o to oduševnenejší.

Zišli sme sa v pivničnej zasadačke budapeštianskeho sídla Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Bolo to 12. 12. 2012. Magické čísla, ktoré očarili aj poslucháčov vysokých škôl, aby sa vybrali do ulíc demonštrovať proti najnovším nariadeniam o znížení počtu študentov na štátom plne hradené miesta na univerzitách.

Tieto dve skutočnosti - utajené divadelné predstavenie a demonštrácia študentov - súvisia iba v tom, že mi sťažili cestu na miesto činu. Trochu premrznutá som však prišla včas.

Siahnuť po súčasnom autorovi nie je nezvyčajné od Slovenského divadla Vertigo pri CSSM. Ale zahrať dielo dolnozemského autora nie je malé sústo. Vojvodinská slovenčina je nám síce uchu lahodná, no zmýšľanie vojvodinských Slovákov je pre nás trochu vzdialené. Vnuk Jozefa Miloslava Hurbana, evanjelický kňaz, dolnozemský Slovák Vladimír Hurban prežil celý svoj život vo svojom rodisku v Starej Pazove neďaleko Belehradu. Autor je súčasťou slovenskej klasickej drámy, aj keď ho možno považovať za súčasníka Stodolu, Tajovského, či Hollého, predsa len sa v slovenskej dramatickej literatúre presadzoval ťažko. VHV, ako ho nazývajú vo Vojvodine, písal skôr drámy a ťažšie útvary. Keď riaditeľka Vertiga Daniela Onodiová prezradila, čo uvidíme, trochu som sa zľakla, ale upokojila ma informácia, že herci amatérskej zložky divadla zahrajú veselú jednoaktovku. Ako povedala, je to „predpremiéra“ a chcú nám ukázať, ako im ide naštudovanie nového projektu, s ktorým ich už pozvali do Pivnice, na divadelný festival DIDA koncom marca. Ale poďme po poriadku.

Na scéne máme interiér izby. Jediné, čo sem nezapadá, je biele plátno na stene, či skôr jeho napodobenina a pred prvým radom publika počítač.

Keď diváci stíchli, javisko stemnelo, ožilo plátno a zaznela hudba ako z nemých filmov. A na plátne sa objavil názov predstavenia a uvádzací text. Bolo to zaujímavé, povedala by som, vzrušujúce, ale čakala som, či sa ešte dostane plátno k slovu. Dostalo sa: uviedlo jednotlivé scény, uvádzalo pocity a dianie. A čo medzitým robili herci? Zmeraveli. Ako sochy. Výborný nápad, ako trochu vystupňovať vzrušenie.

Dej predstavenia je jednoduchý, povedala by som, banálny, avšak práve v tom sa skrýva jeho čaro. Ženy stredného veku (Miroslava Kovácsová a Iveta Nagyová) niekde v malom meste si založia klub na opatrovanie nevydatých diev proti mužom. Vtiahnu doň aj mladomanželku (Ildika Záluská), ktorú poštvú proti manželovi (Csaba Lampert), že ju podvádza so slúžkou (Bibiana Budaiová). Slúžku podplatia, aby klamala, že pán ju pobozkal. Avšak pán domu tiež chce dostať svoju manželku naspäť z klubu, kvôli ktorému ju nevidí doma a obráti sa na slúžku s prosbou (a úplatkom), aby klamala, že ju pobozkal. Je to iba fašiangový žartík. V tom príde do obrazu pánov brat (Adam Horváth), bývalý snúbenec jednej zo žien a pomotá, či rozuzlí sprisahania. Mimochodom, tiež podplatí slúžku, ktorú volajú Cecília a prezývajú Cilka - mačiatko. To vám nepoviem, či sa všetko obráti na dobré, musíte vydržať do premiéry, ktorá bude pravdepodobne vo februári. Ale zaručujem vám príjemnú zábavu. My sme sa nasmiali aj počas predpremiéry na vydarenom stvárnení mešťanov zo začiatku minulého storočia.

Toto predstavenie je režijným debutom Bibiany Budaiovej vo Vertigu a musíme uznať, že aj túto prácu zvládla na profesionálnej úrovni. Scénky boli podrobne vypracované, perfektne zahrané a iba s toľkou dávkou humoru (vypovedaného a zahraného), aby nebol vtieravý.

Eva Patayová Fábiánová