Slovenský inštitút (SI) v Budapešti organizoval v dňoch od 10. septembra do 8. októbra Dni slovenskej kultúry - veľkolepú prehliadku slovenského umenia v Maďarsku. Milovníkom kultúry v MR, a teda aj príslušníkom našej národnosti, ponúkol širokú paletu podujatí - od opery, cez výtvarné umenie, folklór, divadlo až po literatúru. Po skončení dôstojnej prezentácie sme požiadali o rozhovor riaditeľa SI Milana Resutíka.
- Pán riaditeľ, máte za sebou ťažké mesiace. Ako sa zrodila myšlienka realizovať sériu takých náročných programov a kedy sa začali prípravy?
- S odstupom krátkeho času sa ani nezdá, že by to boli ťažké časy... Boli totiž okrem toho aj krásne a vzrušujúce. Ale úprimne povedané, projekt sa mohol začať realizovať až vtedy, keď sme ho mali ekonomicky zabezpečený, keď bolo jasné, že na Slovensku nájde morálnu a finančnú podporu. Dni či Týždne kultúry sa realizujú už dlhé roky, ešte za socializmu: v bratských krajinách socialistického tábora sa predstavovali súbory piesní a tancov atď. jednotlivých bratských krajín, na ich predstavenia organizátori vyhnali brigády socialistickej práce, študentov a vojakov... A akcia bola úspešná... V štátnych umeleckých agentúrach pracovali ľudia, ktorí museli zabezpečiť, aby na sovietskych akciách sály „pukali vo švíkoch“, aby na bulharských bolo takmer obsadené a na prípadnom - pokiaľ sa niečo také smelo prihodiť - francúzskom či anglickom bola sála radšej poloprázdna než poloplná... Skrátka, akási nepísaná súťaž kultúr s vopred určeným víťazom... My sme pri tvorbe koncepcie vychádzali z toho, že kultúrou sa chceme kontaktovať s prostredím, do ktorého ju prinášame, spriazniť sa s jeho duchovným priestorom. Nie predvádzať ju ako cirkusového koňa. Chceli sme do toho zapojiť kultúru a umenie v celej šírke a nielen „bezbariérové“ umenia ako hudba, tanec, folklór či výtvarné umenie, ale aj literatúru, drámu... Keďže sme sa rozhodli, že Dni budú trvať mesiac, aj s prípravou sme museli začať dosť včas - koncepcia vznikala vo februári a v marci, keď sme nadväzovali už aj prvé kontakty s partnermi.
- Kto všetko sa zapojil do realizovania programov?
- Keby som mal vymenovať všetkých, trvalo by to hrozne dlho. Na koncepcii a na konkrétnych organizačných veciach brali účasť predovšetkým Divadelný ústav, Slovenský filmový ústav, Národné hudobné centrum, Literárne informačné centrum, Národné osvetové centrum, ale aj Opera SND, Slovenské národné múzeum, Slovenská národná galéria či Mesto Banská Štiavnica alebo Košický VÚC. Pravdaže, zvlášť by som chcel vyzdvihnúť spoluúčasť Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku na tvorbe týchto Dní, pretože aj vďaka nej sa nám podarilo do širšieho slovenského kultúrneho kontextu zaradiť i tvorbu „dolnozemských“ Slovákov. Nielen z Maďarska, ale aj zo Srbska a Čiernej Hory a z Rumunska... No a nemôžem nespomenúť ešte pani Silviu Huszárovú z Maďarského divadelného ústavu, ktorá nám radila pri výbere prezentácie dramatickej tvorby a vynikajúceho slovenského výtvarníka Miroslava Cipára, ktorý navrhol a pripravil nielen logo Dní slovenskej kultúry, ale aj všetky ostatné skvelé propagačné materiály. No našli sme podporu aj u viacerých slovenských závodov, ako napr. Heineken Slovensko, St. Nicolaus, Vinanza Vráble a Víno Nitra...
- Mienite v budúcnosti spolupracovať so spoluorganizátormi a hlavnými aktérmi podujatí?
- V zásade išlo o pokračovanie dávnejšej spolupráce, ktorá sa osvedčila v minulosti a rozvinula sa pri tejto príležitosti. Je nesporné, že bude pokračovať aj naďalej. Možno nie v takej intenzite a nie takej šírke, ale rozhodne sa nám otvoril priestor pre budúcnosť.
- Ktoré akcie sa stretli s najväčším záujmom verejnosti? Bolo možné sledovať, aký účinok mali jednotlivé podujatia?
- Je ťažké odpovedať... Pochopiteľne, najväčší záujem - a bol to aj najväčší úspech Dní - znamenal koncert Edity Gruberovej, ktorý odznel na slávnostnom otvorení v Paláci umení a rovnako aj vystúpenie Opery SND na záver Dní slovenskej kultúry. Ale aj triumfálne vystúpenia košického baletu v Segedíne, výstava Kolomana Sokola v Maďarskej národnej galérii, vystúpenia rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, Spišského divadla zo Spišskej Novej Vsi, Astorky a ďalšie a ďalšie čísla z približne 50-bodového programu by sme mohli spomenúť. Lebo nemožno všetko hodnotiť počtom divákov...
- Neraz sme po skončení podujatí počuli slová chvály, uznania zo strany divákov i odborníkov. Aké konklúzie možno vyvodiť z takmer mesačnej akcie?
- Mal som nesmiernu radosť z každého úspechu slovenského umelca. Nielen kvôli tomu úspechu, ale najmä preto, že maďarský konzument akceptoval slovenskú duchovnú tvorbu, že slovenský umelec prispel svojím dielom k pohode a k obohateniu maďarského suseda, že prišiel k susedovi s pozitívnym odkazom spoza najbližších hraníc. Viem, je to trochu patetické, ale celý ten čas, počas celého mesiaca som vnímal blízkosť našich kultúr... Vari najprekvapujúcejší bol pre mňa záujem maďarských komunikačných prostriedkov. Veď počas jedného mesiaca v maďarských televíziách, ústredných i regionálnych, rozhlasoch, tlačených médiách sa hodnotenia slovenskej kultúry a informácie o nej objavili v takom počte ako už dávno, dávno nie. Ale o rovnakom záujme možno hovoriť aj v súvislosti so slovenskými médiami, ktoré zas informovali slovenskú verejnosť o prijímaní slovenskej kultúry v maďarskom prostredí. Osobne si myslím, že sa tým urobilo veľa pre vzájomné porozumenie a ústretovosť...
- Myslíte si, že podobné prezentácie slovenskej kultúry by sa mali konať pravidelne?
- Niet o čom rozmýšľať - áno!
- Ďakujeme za rozhovor!