Zvládla som výstup na vrchol Pilíša druhýkrát...
Z toho by samozrejme nevznikol článok, keby som bola sama, prípadne s rodinou. Ale z toho, že okrem našej rodiny sa na druhý najvyšší vrch Maďarska vyšvihlo vyše sto ľudí, zväčša Slovákov, to už patrí aj do slovenského týždenníka.
Tradičný výstup na Pilíš usporiadali už piaty raz a pod tento ročník sa organizátorsky podpísali Slovenská samospráva v Mlynkoch a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov. Posledná májová nedeľa nebola ani teplá, ani studená, ani vlhká, ani horúca, teda tak akurát vhodná na športové aktivity takéhoto typu. Zrejme aj preto nás bolo tak veľa v onú nedeľu, ale možno aj preto, lebo k nám, Slovákom z Maďarska a pod Pilíšom sa pridali Slováci zo Štúrova, Kremnice a Mlynkov. Áno, aj na Slovensku sú Mlynky, nachádzajú sa v Slovenskom raji a pilíšski Slováci s nimi nadviazali dávno zabudnuté kontakty začiatkom tohto roka. Vtedy zavítali oni do Slovenského raja a tamojší Mlynčania na odplatu prišli teraz k nám, aby sme spolu vyšli na náš Pleš. Ale prišli aj z Kestúca, Čívu, Orosláňu, Santova, Senváclavu a Budapešti. Boli takí, ktorí pešiu túru absolvovali už piaty raz, ale boli aj začiatočníci, ako napríklad môj menší, 6-ročný syn, ktorý ju zvládol tiež bez problémov.
Na túru zavítal aj jeho iniciátor, bývalý veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, ktorý vyjadril svoje potešenie z toho, že iniciatíva neostala iba snom, ale ju z roka na rok napĺňajú obsahom a dáva možnosť na iné než formálne stretnutie pri kultúrnom programe. „Buďme spolu, rozprávajme sa, pripomeňme si, že sme ľudia, ktorí sa môžu mať radi vždy za každých okolností a hlavne uctievať si pamiatku našich predkov. Prial by som si, keby tu nabudúce bolo viac mladých ľudí, vašich detí a vnukov,“ povedal J. Migaš pri strome priateľstva, na ktorú uviazali stužky predsedníčka ZRKSPS Katarína Kormošová a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, ktorý sa nielen poďakoval iniciátorom, ale vyslovil svoje želanie, aby bolo mnohých takýchto iniciatív, ktoré dávajú možnosť na stretnutie.
Po „oficiálnych“ slovách nasledovalo - ako vždy - hudba a tanec, piknik a pivo a veľa radosti, veselosti, akoby sme sa ani nechceli pustiť dole a vrátiť sa do mesta plného smogu. Čo sa týka hudby, na vrchu boli zaujímavé hudobné nástroje. Z Mlynkov priniesli fujaru a zo Štúrova zas ozembuch, ale nechýbali ani mlynské dievčatá Laura a Vanessa Glückové, ktoré očarili účastníkov túry prekrásnymi pilíšskymi slovenskými ľudovými piesňami.
Keď sa už všetko zjedlo a skoro všetko vypilo, napriek nevôli sme sa museli pustiť dole, lebo inak by sme sa nedostali domov. Zostanú nám spomienky na príjemne strávenú nedeľu a nádej, že sa o rok znovu stretneme na vrchu Pilíša.
Eva Patayová Fábiánová
