Rodina, vedenie a zamestnanci Slovenského národného divadla, ako aj široká divadelná verejnosť sa 9. augusta predpoludním v historickej budove SND naposledy rozlúčili s hercom, režisérom a pedagógom Jozefom Adamovičom, ktorý zomrel 2. augusta.

„Kritika a recenzenti od začiatku oprávnene vyzdvihovali Jozefa Adamoviča ako charizmatického divadelného umelca, v ktorom sa romantickosť hereckého výrazu, decentný pátos, malebnosť gesta a kultivovaná javisková reč v neskoršom období snúbili s nepatetickou civilnosťou a tragikou. Bol vyhľadávaný protagonista v divadle i vo filme, vytvoril aj množstvo zaujímavých postáv vo vyše 120-ich televíznych inscenáciách a navždy zostane v srdciach mnohých obdivovateľov aj slovenským kráľom na Madagaskare. S odvahou a ľahkosťou sa púšťal aj do nehereckých ponúk, najmä v období, keď už bol mimo Slovenského národného divadla, či už ako divadelný a filmový režisér alebo vysokoškolský pedagóg a autor teoretických statí,“ uviedol v smútočnom príhovore generálny riaditeľ SND Marián Chudovský.

Za hereckých kolegov a šatňu číslo 42 sa so zosnulým rozlúčil Juraj Slezáček. V tejto šatni sedeli spolu Jozef Adamovič, Michal Dočolomanský, Juraj Slezáček, Oldo Hlaváček a Juraj Sarvaš. Podľa jeho slov Dočolomanský a Adamovič patrili k najväčším fešákom a zrejme sa už v hereckom nebi aj stretli. Za činohru sa rozlúčil jej riaditeľ Roman Polák, za študentov a absolventov Akadémie umení, ktorých bolo v hľadisku veľa, sa rozlúčil spevák Igor Timko.

Jozef Adamovič sa hneď po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde ho formovali významné zakladateľské osobnosti slovenského profesionálneho divadla Andrej Bagar a Ján Borodáč, stal ako mimoriadne talentovaný a zjavom príťažlivý absolvent v roku 1960 členom prvej činohernej scény. S prestávkou súvisiacou so štúdiom réžie na divadelnej škole GITTIS v Moskve (1981 - 1983) a na filmovej škole GOSKINO (1983 - 1985) patril Jozef Adamovič v SND až do roku 1991 k najobsadzovanejším hercom.

Všetci významní slovenskí divadelní režiséri obsadzovali Jozefa Adamoviča a on sám so samozrejmým sebavedomím a s prirodzenou pokorou stvárňoval s rovnakým nasadením titulné postavy, ako aj tie menšie, v ktorých nezabudnuteľne zaujal. „Pre herca nie je nič ponižujúcejšie, ako keď ho chvália iba pre jeho exteriér. Vždy som bol smutný, ak som mal hrať kladnú rolu. Spokojnosť herca so sebou samým znamená koniec jeho tvorivosti.“

Medzi oceneniami, udelenými Jozefovi Adamovičovi, je Veľká medaila svätého Gorazda za mimoriadne zásluhy v pedagogickej a kultúrnej oblasti. V uplynulom roku pribudla dlaždica s menom Jozef Adamovič na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava - pred stánkom múz, kde zažil umelec počas svojej profesionálnej hereckej kariéry toľko potleskov. A v tom istom roku mu prezident republiky udelil Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Aj my, Slováci v Maďarsku sme ho poznali. Získal si naše sympatie toho času v seriáli Vivat Beňovský!, ale 29. septembra 2011 sme sa s ním mnohí stretli aj osobne v Slovenskom inštitúte v Budapešti. A tí, ktorí sme boli v meste Vrbové 5. októbra 2012 (František Zelman a Gregor Papuček), keď Vrbovčania odhaľovali impozantný pamätník svojmu rodákovi Móricovi Beňovskému, sme mali príležitosť stretnúť sa a pozhovárať sa s jeho alter egom, populárnym slovenským hercom Jozefom Adamovičom. Bol ako vždy srdečný a prívetivý, a takým aj ostal navždy v našej pamäti. Herec Jozef Adamovič odišiel, ale jeho umenie zostáva navždy medzi nami.

Gregor Papuček