„Lebo krajina jednej reči a jedných mravov je krehká a slabomyseľná,” hovorí všeobecne známy odkaz sv. Štefana, ktorý vybrali za podtitul výstavy Naša budúcnosť v našej minulosti. Tento rok je spomienkovým rokom úmrtia sv. Štefana pred 975 rokmi. Na jeho pamiatku sa uskutočňuje séria programov predstavujúca menšiny žijúce v Maďarsku.
Prvou zastávkou bola slovenská komunita. V Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe 17. októbra slávnostne otvorili dočasnú výstavu v netradičnej forme. Kurátorkou výstavy je riaditeľka Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, etnologička Katarína Király. Výstavu otvorili predseda CSSM Ján Fuzik, primátor Békešskej Čaby Gyula Vantara, etnograf László Felföldi a Eszter Csonka-Takács v mene Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva. Moderátorom bol riaditeľ múzea Juraj Ando. Na vernisáži sa zúčastnil aj generálny konzul SR Štefan Daňo.
Primátor mesta vo svojom príhovore oboznámil prítomných s dejinami Békešskej Čaby. Počas stáročí tu žili spolu národnosti v mieri a priateľstve a všetky komunity tu našli nový domov. Pripomenul obdobie, keď sa mesto stalo viacnárodnostným: v čase tureckého panstva boli obyvatelia zdaňovaní z viacerých strán, čo ich prinútilo opustiť svoje bydliská. Po vyhnaní Turkov bola Čaba znovuosídlená evanjelickými Slovákmi, ktorým pridelili pôdu a dostali daňové úľavy. Začiatkom 20. storočia sa stala najväčšou slovenskou dedinou na celom území Uhorska. Vantara zdôraznil, za čo všetko môžu byť vďační Slovákom dnešní obyvatelia mesta: vďaka ich finančnej podpore sa mohla v roku 1822 zrealizovať stavba najväčšieho evanjelického kostola v Strednej Európe a Slováci prispeli aj na stavbu budovy evanjelického gymnázia, múzea a divadla. „Takto sme tu žili my, dávno, pred sto rokmi, a sme na to dodnes hrdí a sme šťastní, že tu žijeme spolu aj po sto rokoch stále v mieri,“ dokončil svoj príhovor Gyula Vantara.
Po primátorovi sa ujal slova predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý vyjadril radosť z toho, že výstavu môžu otvoriť práve Slováci. Hovoril o jej význame, že vo výstavnej sále oživené tradície a zvyky sú doteraz živými, na čo môžeme byť všetci hrdí a čo podľa jeho slov pre nás môže znamenať pestrú a peknú budúcnosť.
Etnograf László Felföldi prečítal úryvky zo svojej knihy Máme dedičstvo. Čo musíme o ňom vedieť?. Podelil sa s prítomnými o svoje myšlienky a výsledky výskumov o pomalom miznutí nehmotného dedičstva, ktoré je podľa neho oveľa viac ohrozené ako ďalšie kultúrne javy, preto ho treba chrániť. Podľa Felföldiho ani jedna menšinová komunita nemôže žiť pod prevahou väčšinového obyvateľstva. Je dôležité, aby príslušníci jednotlivých národností neustále komunikovali medzi sebou, aby sa spoznávali navzájom a uctievali jeden druhého.
Riaditeľka Eszter Csonka-Takács v mene Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva hovorila medzi iným aj o tom, že kým žije kultúra národnostných komunít, dovtedy existuje aj ich identita a dovtedy bude vládnuť vo svete mnohofarebnosť - preto treba chrániť naše nehmotné dedičstvo.
Organizátori spestrili vernisáž hudobnou a tanečnou vložkou. V podaní talentovanej speváčky Edity Csasztvanovej Vasovej si obecenstvo vypočulo slovenské ľudové piesne, malí a milí členovia súboru Furmička oživili na javisku svadbu, neskôr predviedli tradíciu obliekania nevesty.
Samotná výstava predstavuje doteraz žijúce tradície Slovákov v Maďarsku, a to z nového, netradičného aspektu, kde vystavané veci nie sú ničím oddelené. Návštevníci sa môžu oboznámiť s tradíciami Slovákov z desiatich obcí: s Vianocami vo Veňarci, svadbou v Ečeri, fašiangami v Mlynkoch, Veľkou nocou v Baňačke, Turícami v Maglóde, sviatkom Božieho tela v Čemeri, svätením pšenice v Pišpeku, oberačkami na Kestúci, žatvou u Tirpákov a požehnaním úrody v Sarvaši. Katarína Király pripravila k výstave aj katalóg, ktorý obsahuje informácie a popis jednotlivých tradícií. Výstava je otvorená do 5. januára 2014.
Andrea Kiss