Milovníci slovenskej kinematografie v Maďarsku sa už vyše dvoch desaťročí môžu vždy v novembri tešiť na nové filmové zážitky. Kinosála Slovenského inštitútu v Budapešti sa stala opäť dejiskom trojdňového filmového sviatku pre Slovákov v Maďarsku. Konala sa tu XXI. prehliadka slovenských filmov a odborný seminár s podtitulom Slovenský film v sľubnej kondícii.
Seminár sa každoročne uskutočňuje v spolupráci Slovenského filmového ústavu a Slovenského divadla Vertigo CSSM.
Na tomto podujatí som sa zúčastnila prvý raz, a priznám sa, že ani neviem, prečo som tie v predošlých rokoch vynechala. Hoci nie som veľká znalkyňa filmov, ale do kina som vždy rada chodila pre jeho unikátnu atmosféru: široké plátno, silnejší zvukový efekt, pohodlné sedadlá, a dobrá kamarátka vedľa mňa, s ktorou sa môžem o danom filme porozprávať. S očakávaním som teda nasmerovala svoje kroky do SI, kde sa 11. novembra konalo otvorenie a premietanie prvých dvoch filmov.
Prehliadku otvoril riaditeľ SI Gabriel Hushegyi, ktorý hneď na začiatku konštatoval: „V tomto roku je výber vynikajúci, veľmi zaujímavý, a sú tu filmy, ktoré takto v zhustenej podobe, by si diváci málokde mali možnosť pozrieť.“ Prítomných privítali aj generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký a hlavná organizátorka Daniela Onodiová. P. Dubecký hovoril o tom, že slovenská kinematografia v tomto období zažíva kvalitatívne zmeny, pribúda počet nových titulov a zvyšuje sa záujem o ne, slovenské filmy lákajú stále viac divákov do kín. V tomto roku priniesli do Budapešti okrem filmov poslucháčov FTF Vysokej školy múzických umení v Bratislave a hraného filmu A pobežím až na kraj sveta z roku 1979 (na počesť vynikajúceho režiséra Petra Solana), jedenásť nových filmov z rokov
Z tohtoročnej ponuky hraných a dokumentárnych filmov si každý mohol nájsť niečo podľa svojej chuti. Pre milovníkov dejín mohol priniesť novinky dokumentárny film Hodina dejepisu, ktorý skúma, ako vnímajú Trianonskú zmluvu maďarskí a slovenskí študenti gymnázií. Už spomínaný hraný film Robinson a Crusoe mal pomerne podobnú tematiku, spracováva vzťahy a predsudky Slovákov a Maďarov. Kto sa rád zamýšľa nad súčasnými problémami spoločnosti, akým je napríklad všadeprítomný rasizmus, tomu priniesol zážitok film Môj pes Killer, pre večných bojovníkov za spravodlivosť dokumentárna tragédia Kauza Cervanová, a hraný film Zázrak upriamil pozornosť na detskú prostitúciu. Dokument Absolventi mohol byť zaujímavý hlavne pre študentov vysokých škôl, lebo približuje zápas mladého človeka s reálnym životom po absolvovaní štúdia. Koho zaujímajú životné príbehy bežných ľudí, ale aj ľudí niečím zvláštnych, tých mohli zaujať dokumentárne filmy Nový život, Rabínka, Exponáty alebo príbehy z kaštiteľa a Hviezda. Asi najväčší úspech u divákov tohtoročnej prehliadky zaznamenal film Miluj ma alebo odíď, ktorý v ľahkom štýle, spestrený humornými scénami predstavil tragický, no pozitívne končiaci príbeh dcéry a matky. Na niektoré z týchto filmov sa mohli tešiť aj diváci v Segedíne v rámci Slovenského filmového týždňa 14.-20. novembra, a v Sarvaši
Po zatemnení filmového plátna som sa ešte zastavila na slovíčko s Danielou Onodiovou, ktorá je dušou celého seminára od prvého ročníka.
Boli ste organizátorkou filmových seminárov od začiatku?
Áno, od roku 1992, ešte ako kultúrna referentka Zväzu Slovákov v Maďarsku.
Pomáha Vám niekto pri výbere filmov, napríklad odborníci, ktorí sa aj zúčastnili na seminári, alebo len tak náhodne vyberáte zo širokej palety najnovších slovenských filmov?
Pri výbere filmov mi pomáha jednak ročenka Slovenského filmového ústavu, z ktorej sa vždy dozviem, aké filmy sa točia, ktoré sú v postprodukcii, aké sa chystajú.... Snažím sa sledovať filmové dianie na Slovensku, termíny premiér, čítam o filmoch na internete, samozrejme, dám si aj poradiť. Jednak od riaditeľa SFÚ Petra Dubeckého, mojich „kolegýň” zo zahraničného oddelenia SFÚ, prípadne od známych, ktorí ten-ktorý film videli. Treba poznamenať, že boli roky, keď v podstate nebolo z čoho vyberať, myslím teraz na nové slovenské filmy, pretože sa netočili, resp. veľmi málo - a tak sme vyberali zo starších titulov a semináre tematicky zamerali napr. na žánre vo filme, obraz mládeže v slovenskom filme, literatúra na plátne a pod. Teraz je, našťastie, situácia iná. Okrem toho treba vedieť, že filmy, ktoré majú premiéru tesne pred filmovým seminárom, tento sa koná zvyčajne v novembri, sa k nám nedostanú, pretože je snaha uviesť filmy na niektorých zo zahraničných festivalov.
Tohtoročný filmový seminár dostal podtitul Slovenský film v sľubnej kondícii... V čom sa prejavuje tá sľubná kondícia? V rastúcom počte titulov, vo výbere tém, v hereckom prejave, v technickej realizácii...?
Slovenský film je v sľubnej kondícii vzhľadom na stále sa zvyšujúci počet nových titulov, ale aj na prestížne ocenenia, ktoré dostáva - napr. film Môj pes Killer obdržal Hlavnú cenu na medzinárodnom festivale v Rotterdame, čo sa ešte v histórii slovenského filmu nestalo. Daný stav je takýto aj zásluhou Audiovizuálneho fondu, ktorý funguje tretí rok a jeho prvoradou úlohou je podpora slovenskej kinematografie.
Snažíte sa zostaviť program tak, aby bol dokument zastúpený v takej miere ako hrané filmy?
Program zostavujem podľa ponuky filmov v danom roku. Ak je dostatok hraných filmov, preferujem predovšetkým tieto, lebo pre väčšinu divákov sú najpríťažlivejšie. Nevyberáme filmy, ktoré sú v distribúcii v Maďarsku (napr. teraz film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre). Áno, vždy sa snažím zahrnúť do programu dokumentárne filmy, pretože tie slovenské majú naozaj veľmi dobré meno a za tie dlhé roky sme ich tu v Maďarsku videli veľmi veľa. Program dopĺňajú populárne filmy poslucháčov FTF VŠMU v Bratislave, predovšetkým absolventské. Tu musím pripomenúť, že výber závisí aj od dostupnosti filmov - teda, či sa ich podarí „získať”. Kým sa k nám dostane DVD, blu-ray či filmový kotúč, predchádzajú tomu týždne dopisovania a niekedy aj vyjednávania - najmä odkedy majú niektoré filmy, resp. producenti svojich sales agentov pre teritórium, do ktorého patrí aj Maďarsko (títo majú svoje kancelárie napr. v Berlíne, Paríži...).
Na základe predošlých skúseností ktoré filmy uprednostňujú diváci? O ktoré je väčší záujem?
Už skôr som spomenula, že pravdepodobne o hrané filmy, ale nechcem to generalizovať... Tu by som to už nedelila na žánre, pretože darmo by aj bol väčší záujem o veselohry, tých je naozaj veľmi málo. Napr. tento rok sme mali vysokú návštevnosť (samozrejme, v našich reláciách) aj čo sa týka dokumentárnych filmov. A viem o ľuďoch, ktorí ich preferujú.
Aká je vlastne cieľová skupina filmového seminára, koho by ste chceli najviac osloviť a prilákať?
Prvoradou cieľovou skupinou sú naši mladí, teda študenti na slovenských gymnáziách, stredných školách (napr. v tomto roku tu boli študenti Strednej školy cestovného ruchu v Novom Meste pod Šiatrom) a poslucháči slovenčiny na VŠ, ale samozrejme aj takí, ktorí jednoducho „vedia po slovensky”, veď projekcie sú v slovenčine, maximum s anglickými titulkami. Poteší ma každý, kto sa príde pozrieť na ten-ktorý film. Zase by sme mohli nariekať, že kedysi... áno, kedysi sme tu mali početné skupiny študentov zo Segedína (kde majú už roky „svoju” prehliadku), Pilíšskej Čaby, prichádzali za mnou študenti ELTE a mávali prihláškami s nádejou, že sa ešte môžu prihlásiť... Áno, pri niektorých projekciách bola plná sála, viac sa debatovalo v zákulisí - ale i v sále, neplačme však stále nad tým, čo bolo, ale tešme sa každému, kto prejaví záujem o slovenský film - dnes, keď sa filmy pravidelne sťahujú z internetu, keď svetom vládne komercia, keď sa niekedy jednoducho nevieme rozhodnúť, na ktoré z podujatí sa vybrať... Mňa napríklad úžasne dojmú mladí ľudia, ktorí sa na seminár celé roky vracajú... a pricestujú do Budapešti hoci aj na jeden deň...
Koľko ľudí navštívilo tohtoročný seminár, odkiaľ prišli?
Základ divákov tvorili seminaristi - študenti, ktorí boli na seminári prítomní prakticky po celú dobu - týchto bolo spolu 25 - z békeščabianskeho gymnázia, z budapeštianskeho gymnázia (títo žiaci sa každý druhý deň striedali) a z už spomínanej strednej školy v NMPŠ. Filmy si prišlo pozrieť veľa študentov z ELTE - a potom jednotlivci, mladší, starší... Keby som to mala sumarizovať, návštevnosť bola od 25 až 50-55 osôb na film (presne som to nepočítala)...
Ktorý film ste tento rok najviac očakávali?
Chcela som vidieť filmy, o ktorých som najviac počula a čítala - Môj pes Killer, Zázrak, Nový život, Kauza Cervanová. Bola som na ne veľmi zvedavá.
Ktorý sa vám najviac páčil?
Veru, ťažko povedať. Totiž to slovo „páčil” nie je vždy na mieste, lebo taký Môj pes Killer (názov asi veľa napovedá...) sa asi nemôže páčiť, môže zaujať (alebo nie). Asi to bude dokumentárny film Exponáty alebo príbehy z kaštieľa Pavla Koreca, ktorý hovorí o obyvateľoch Domova sociálnych služieb v Stupave - o „ľuďoch, ktorí stratili všetko a zostal im len život.” Možno niekto povie, že režisér takpovediac „využil” bezmocnosť a často detskú naivitu svojich hrdinov - nakoľko to však robí s úžasnou empatiou, láskou, humorom a z hľadiska formy v príjemnom tempe a s výtvarnou nápaditosťou, získal si aj moje sympatie... Predsa len spomeniem aj hraný film: najviac ma zaujal Zázrak Juraja Lehotského, ktorý rozpráva príbeh dievčaťa z polepšovne. Nesmiem však zabudnúť ani na starší, krásny film nedávno zosnulého režiséra Petra Solana Pobežím až na kraj sveta o rapotavom dievčatku s chorými nohami. Hm, takže sa mi nepodarilo vybrať ten jeden jediný „najlepší“...
Andrea Kiss