Pri príležitosti maďarského národného sviatku odovzdali najvyššie štátne vyznamenania v budapeštianskom Paláci umení. Minister ľudských zdrojov Zoltán Balog, z poverenia prezidenta Jánosa Ádera, odovzdal Maďarský strieborný rad za zásluhy emeritnému evanjelickému farárovi Pavlovi Kutyejovi, ktorý vykonával duchovnú službu takmer polstoročie. 76-ročný emeritný evanjelický farár dodnes príležitostne slúži Bohu a ľuďom.

P. Kutyej sa narodil a detské roky strávil v Slovenskom Komlóši. Bol výborným žiakom, ale kvôli nepriaznivej politickej situácii ho neprijali na štátne gymnázium. Stredoškolské štúdium preto začal na protestantskom gymnáziu v Debrecíne. „Vyrástol som v pobožnej rodine, kde sa prehĺbilo moje náboženské cítenie. Museli sme chodiť každodenne do kostola, každé ráno pred vyučovaním bola krátka bohoslužba, potom sme mali hodiny náboženstva,“ spomínal na študentské roky. Po skončení gymnaziálneho štúdia si podal prihlášku na Vysokú školu veterinárneho lekárstva, kde ho dva roky po sebe neprijali pravdepodobne z politických dôvodov. „Vtedy som prišiel na to, že Boh uzavrel predo mnou všetky ostatné cesty a nechal mi len tú jedinú, aby som nasledoval Krista a šíril jeho učenie,“ hovoril o svojom osvietení emeritný farár. V roku 1964 dokončil štúdium na Evanjelickej teologickej akadémii, potom slúžil ako pomocný farár v Orošházi. Po piatich mesiacoch bol vyslaný do Ambrózu, a odvtedy vykonával náboženské obrady aj v slovenskom jazyku. Slovenčina mu nerobila problémy, keďže mal slovenských starých rodičov i rodičov. „Ako materinský jazyk mám označený slovenský, no priznám sa, veľakrát sa zdržím, keď mám prehovoriť v spisovnom jazyku, ten neovládam až tak dobre. No keďže som slúžil v takých zboroch, ako ambrózsky a neskôr čabiansky, kde sa hovorí slovenským nárečím, nikdy som s tým nemal ťažkosti.“

Do Békešskej Čaby sa dostal v roku 1973, kde každodenne slúžil Bohu a ľudom 37 rokov v slovenskom i v maďarskom jazyku. Medzitým ho vymenovali za riaditeľa čabianskej evanjelickej diakonie, a šestnásť rokov bol poslancom Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba. Do dôchodku odišiel prvého septembra 2008, odkedy príležitostne slúži v obciach Ambróz, Pitvaroš, Čanádalberti a Nadlak.

„Keď človek vstúpi na nejakú dráhu, a považuje ju za svoje povolanie, postupne sa v ňom zosilňuje pravý zmysel povolania. Napríklad oddaný lekár časom čoraz intenzívnejšie preciťuje ťažkosti a problémy svojich pacientov, takisto je to aj u duchovných. Ľudia sa nám zveria s takými vecami, ktoré nepovedia nikomu inému. Ako sa hovorí, vylejú si nám dušu, ale to človek spraví len pred tým, koho má rád, alebo komu dôveruje. Bral som to vždy ako vážnu povinnosť, aby som ich tajomstvá zachoval. Keby som mohol vrátiť čas, nevybral by som si žiadnu inú dráhu, lebo táto je krásna, aj ľudia si vždy moju prácu vážili,“ zhodnotil svoje poslanie a takmer päťdesiatročnú dráhu Pavol Kutyej.

(kan)