Skúsenosti som začal zbierať pred 60 rokmi (1954), keď po skončení základnej školy koncom augusta na západe v pilíšskych Mlynkoch som si sadol na bicykel a odkotúľal som sa na východ do Békešskej Čaby. Prihlásil som sa do slovenského gymnázia a štyri roky som bol Čabänom. Mal som možnosť medzi inými spoznávať aj bohatstvo slovenských nárečí Čaby a jej okolia (Komlóš, Sarvaš, Bánhedeš,...).
S Komlóšom som sa bližšie zoznámil v roku 1956, keď pre spoločenské nepokoje sa prerušilo vyučovanie a mňa spolužiak Ďurko Hudák na pár mesiacov prichýlil u svojich rodičov. Tak som sa stal aj Komlóšanom. Zoznámil som sa tam s Pavlom Samuelom, ktorý už vtedy bol básnikom (antológia Hrušky mamovky Špiakovej, 1955), aj s Ďurkom Antalom, na ktorého pseudonym Dolnozemský a titul „básnik“ ešte len čakali.
Keď sa vyučovanie opäť začalo, vrátili sme sa do gymnázia. Zmaturovali sme a rozpŕchli sme sa. A roky preleteli nad nami. Jeden z nás sa stal vojakom z povolania, druhý lekárom, tretí učiteľom... A niektorí, ako Ďurko Antal Dolnozemský, Miško Divičan, i ja, i ďalší, sme začali písať básne, iní prózu, až roku 1975 ako dobrí známi sme sa zozbierali a začali sme literárne spolupracovať. Rozvírili sme bohatý literárny život, aký tu ešte nebol. Navštevovali sme sa navzájom a jeden druhému sme pomáhali. Knižky a skúsenosti sa nám množili, ale aj roky nám pribúdali, až nám z toho hlavy ošediveli. Ja osobne som aj pilíšske pesničky zbieral a dotiahol som to tak ďaleko, že som pozbieral slovenské pesničky aj od Štefana Kráľa! Nie toho zo Skýtie, lež hen zo Santova. Volal sa Štefan Király, ale predstavoval sa mi v tých sedemdesiatych rokoch ako Štefan Kráľ. Kráľom aj bol, i keď nie Uhorska, ale našich pilíšskych pesničiek. Boli to nádherné časy. Žiaľ, od tej doby sme všeličo potratili!
Ale čas ide ďalej, lebo ten konca nemá, a priniesol nám nové nádhery - aj na východe, aj na západe. Lebo čo je dieťa rodičovi, ak nie nádhera? A nám skorej narodeným aj tam aj tu sa narodili deti, ktoré nás časom obdarili vnúčatami. A hľa, dnes oni pokračujú v tom, čo sme my toho času začali! Na západe, v Mlynkoch, vnučka Štefana „Kráľa“, Katka, sa postupne stala Katarínou, a vyučovala v Segedíne. Na východe vnučka básnika Juraja Antala Dolnozemského, Alizka Agodová, sa tam stala jej žiačkou. Po toľkých rokoch opäť vzájomná spolupráca, ktorá trvá aj podnes. A výsledok? Alizka zakvitla prekrásnymi viachlasnými pilíšskymi pesničkami. Časom na Konzervatóriu v Stoličnom Belehrade vyštudovala odbor ľudového spevu, potom učiteľský odbor ľudového spevu na Univerzite hudobného umenia Františka Lista, kde spolu s ňou študovala aj Esterka Pálová zo Zakarpatska, s ktorou aj spolu vystupovali. Počul som ich už vlani 10. januára v štúdiu č. 6 MR spievať na jej diplomovom koncerte, kde zazneli aj naše pilíšske pesničky, a spievali majstrovsky, očarujúco.
Alízka v máji navštívila aj moju rodinku v Budíne, aby si vypočula niečo o našich pilíšskych zvykoch a ľudových spevoch. Vypočuli sme si aj niektoré moje nahrávky ľudových piesní z Mlynkov. Pripravovala sa totiž na súbeh Domu tradícií Maďarského osvetového ústavu na získanie titulu Mladý majster ľudového umenia. Na to uchádzač musel podať svoj životopis a odbornú prácu cca. 10 strán. Jej prácu 5 členná porota prijala a jej účasť tým bola zabezpečená. Na našu veľkú radosť sme dostali aj pozvánku a 4. júna sme slávnostne sedeli v divadelnej sále Domu tradícií. Uchádzačov bolo spolu 18 (hudobníci, tanečníci, speváci). Všetci skúsení, vycvičení, naslovovzatí majstri. Vpredu sedela porota a za ňou obecenstvo. V ňom i ja s manželkou, a samozrejme aj Katarína Királyová. Videli sme horlivé tance, počúvali parádnu hudbu s ľudovými nástrojmi a tlieskali sme opreteky. A potom na javisko vystúpili Alíz Agodová a Estera Pálová. Začali spievať na dva hlasy naše piesne: „Prez ten náš dvor maluvaná dlážka“..., „Neni lepší jako zjara“..., a „Pri studenke stála, napájala páva“... Cítil som sa doma pod Pilíšom. Veru, za tieto chvíle, za túto krásu sa oplatilo prísť sem! Potom ešte v druhom kole Alízka sama zaspievala porotou určenú pieseň Gyimesi keserves (Gyimesská žalostná), a nasledovali ešte ďalší. Účastníci boli osemnásti, ale porota tentoraz mohla udeliť titul iba siedmim, a veru nemala ľahkú úlohu. Súbeh však pokračuje a Alizka z východu so svojou bývalou učiteľkou Katkou Királyovou zo západu sa skalopevne rozhodli pokračovať až do úspešného dokončenia, lebo keď sa západ stretne s východom, navzájom sa aj posilňujú a obohacujú. Želáme Alízke, aby tento súbeh doviedla do úspešného konca.
Gregor Papuček