Návrat domov ● O živote Jána Valašťana - Dolinského
Návrat domov - aj tak by sa dala symbolicky nazvať cesta rukopisov, vydaných diel a zozbieraného materiálu, ktoré na Dolnú zem priniesol Ing. Ján Jančovic.
Vo svojej prednáške o živote Jána Valašťana-Dolinského, ktorú usporiadal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a békeščabiansky Dom slovenskej kultúry (DSK), 31. mája v priestoroch DSK predstavil osobnosť tohto čabianskeho rodáka, jeho osudy, dielo hudobného skladateľa, básnika, pedagóga, lingvistu...
Ale začnime od narodenia - od 15. februára 1892. V rodine slovenského tesára v Békešskej Čabe sa narodil syn, ktorý napriek tomu, že skoro stratil otca, vyštudoval v Arade na učiteľskom ústave, kde získal základy hudobného vzdelania aj kompozície, a po jeho skončení spôsobilosť vyučovať v ľudových školách s vyučovacím jazykom maďarským a rumunským. Jeho púť učiteľa viedla z Telekgerendáša do Hrachovišťa na Slovensku (vtedy Horné Uhorsko) v okrese Myjava, neskôr do Brezovej (dnes práve vďaka jeho návrhu Brezová pod Bradlom), do Beckova a nakoniec do centra slovenského národného a kultúrneho života - do Martina.
Jeho všestrannosť, ale hlavne pedagogické a hudobné vlohy - na každom mieste, kde pôsobil, založil spevácky zbor, ktorý bol minimálne trojhlasný a mal bohatý repertoár - mu otvárali dvere do sveta. Zbieral a tvoril piesne pre viachlasný zbor. Tie známe z detstva, dolnozemské, venoval svojej matke a svojim rodákom. V jeho spomienkach je stať, kde píše o živote Čabanov, o tom, že v nedeľu v kostole spievajú bez sprievodu organu aj dve hodiny pred bohoslužbami a že v lete sa v sobotu podvečer ulicami ozýva spev vracajúcich sa z poľa…
Ako povedal Ing. Jančovic, publicista a „objaviteľ“ Jána Valašťana - Dolinského, je paradoxné, že vždy chodili šíriť na Dolnú zem kultúru Slováci, ale v tomto prípade v slovenských stoliciach pôsobil a kultúru šíril rodák z Dolnej zeme. Na Slovensku zložil skúšku spôsobilosti vyučovať slovenčinu, ktorú poznal z rodičovského domu.
Ján Valašťan je známy aj ako autor básní, publikovaných v Živene pod pseudonymom Janko V. Žofin. Svoje druhé priezvisko Dolinský si osvojil z rumunského slova „valea“ (Valašťan), čo znamená „dolina“. Pod týmto menom je známy aj ako lingvista a autor prvej slovenskej učebnice esperanta, slovensko-esperantského slovníka a prekladov zo slovenskej literatúry do tohto jazyka.
Zomrel 2. marca 1965 a pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Jeho rukopisná pozostalosť a vydané zbierky piesní sú archivované v Matici slovenskej v Martine. Identické doklady, spevníky, záznamy z osobných rozhovorov darovala jedna z jeho ešte žijúcich dcér Ing. Viera Marendiaková Výskumnému ústavu Slovákov v Maďarsku. Tak sa vďaka Ing. Jánovi Jančovicovi, ktorý tieto materiály priniesol a predstavil, vrátil Ján Valašťan - Dolinský domov na Dolnú zem, aby tu jeho piesne ďalej žili. Hudobníčka, citaristka a zberateľka piesní Ildika Očovská, ktorá v úvode prednášky prekvapila hostí slovenskými piesňami, bude mať nový prameň, z ktorého môže čerpať a rozdávať… Ale aj pávie krúžky a spevácke zbory majú nový zdroj pre prezentáciu slovensky znejúcich piesní. Piesne ako Dievča, dievča, lastovička… znejú kdesi v podvedomí staršej generácie… A v povetrí visí otázka, ako si Békešská Čaba pripomenie tohto „objaveného“ významného rodáka, ktorý šíril jej meno nielen na Slovensku, v hudobnom, ale aj esperantskom svete...