Nestarnúci maturanti zo starej školy ● Stretli sa po 30 rokoch
Naše Ľudové noviny, ktoré sa blížia k polstoročnému jubileu svojho vychádzania, si pripomínajú z času na čas úryvky z článkov spred uplynulých desaťročí. Pozrime sa teda, čo písali o maturantoch Slovenského gymnázia v Budapešti pred 30 rokmi.
„V Budapeštianskej slovenskej škole po 10 zacenganiach školského zvonca, ktorý zaznel poslednýkrát pre 10 maturantov, sa začal rozlúčkový sprievod slávnostne oblečených, vzrušením, dojatím, žiaľom i radosťou žiariacich, mladosťou kypiacich 5 chlapcov a 5 dievčat, naposledy prechádzajúcich triedami, chodbou i dvorom školy“.
Nuž, títo toho času radosťou žiariaci a mladosťou kypiaci maturanti sa stretli po 30 rokoch v Budapešti - a aspoň navzájom sa im nezdalo, že by sa boli za uplynulé desaťročia príliš zmenili. Na ich maturitnom table, ktoré si pozreli spolu s tablami známych susedných ročníkov, teda na ich table z roku 1976 bol síce sľub, že sa stretnú v roku 1981, ale akosi to nevyšlo. Ani vtedy, ani po desiatich, ani po dvadsiatich rokoch. Ale napokon na tú tridsiatku sa to predsa len podarilo! A dokonca v plnom počte, prišli všetci desiati!
Svoje tablo si pozreli už na chodbe novej budovy školy, ktorú väčšinou nepoznali, kde sa nikdy neučili. Ale to tablo, tie fotky, tie tváre im boli dobre známe! Usmievavé dievčatá a chlapci s vlasmi po plecia z čias rockových skupín Abba, Sparks a Rolling Stones... (No šaleli aj na Omegu, P. Mobil, Karthago a mnohé známe domáce formácie, pričom o Eláne a celom rade iných zaujímavých i dôležitých vecí zo Slovenska ani nepočuli. Ako ani o mnohých našich slovenských národnostných záležitostiach...)
To tablo je však zaujímavé nielen svojím celkovým vzhľadom, ale najmä aj zložením, pôvodom žiakov. Veď je na ňom geograficky zastúpená takmer celá slovenská národnosť v Maďarsku! Presvedčte sa o tom sami podľa abecedného zoznamu triednej knihy: Anton Dinyák pochádza z Budapešti, Ján Fuzik z Kestúca, Ján Győri sa narodil v Sarvaši, Ľudovít Kozmér v Slovenskom Komlóši, Johana Szelényiová Lestyánová v Čuvári, Anna Krajovszká Mahutová vo Vágašskej Hute, Zuzana Faragóová Mlinárcseková vo Veňarci, Etelka Imriková Oprendeková vo Vágašskej Hute, Valéria Petőfiová v Répašskej Hute a Ján Pigler vyrastal v Mlynkoch.
Na triednu hodinu, ktorú usporiadali v novej škole, sa zišli však nielen oni desiati z rôznych kútov krajiny, ale prišli aj ich dvaja bývalí triedni profesori: Gabriel Havas, ktorý ich mal na starosti v prvom ročníku gymnázia (potom ho za jeho radikálne názory vylúčili zo školy, po prevrate bol parlamentným poslancom a dnes pracuje ako sociológ) a Gizela Válintová, profesorka matematiky a fyziky, ktorá stála za nimi aj pri maturitných skúškach.
Na to sa už síce niekdajší maturanti nepamätali, ale podľa reportáže Ľudových novín z roku 1976 riaditeľka školy Helena Ruzicsková sa lúčila s nimi aj týmito slovami: „Najnaliehavejšie je to, aby ste sa stali užitočnými ľuďmi, vernými svojej národnosti.“
Podľa referátov na „triednej hodine“ z desiatich maturantov získali piati vysokoškolský alebo univerzitný diplom a šiesti vo svojej práci používali sústavne slovenský jazyk. Štyria aj v súčasnosti aktívne pracujú v slovenskej národnostnej samosprávnej alebo občianskej sfére v Maďarsku.
Dvaja spomedzi nich, Johana Szelényiová Lestyánová a Ján Győri, boli poslancami Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti, keď tento zbor na budove niekdajšej slovenskej školy na bývalej Ulici Imre Mezőa umiestnil pamätnú tabuľu, pripomínajúcu prípravu slovenských pedagógov a výučbu slovenského jazyka v inštitúcii.
Maturanti z roku 1976, ktorí skladali kedysi prvú veľkú skúšku svojho života medzi týmito múrmi, položili veniec k pamätnej tabuli a pozreli si v budove svoje bývalé triedy spred 30 rokov. Po spomienkach zo stredoškolských čias si sadli k bielemu stolu v neďalekej, kedysi obľúbenej pivárni a pohovorili si o tom, čo sa stalo s nimi od posledného stretnutia a ako žijú v súčasnosti. Na záver sa zhodli v tom, že najbližšie sa zídu znovu pri príležitosti okrúhleho jubilea svojej spolužiačky Valiky Petőfiovej, riaditeľky základnej školy v Répašskej Hute. A to nie o ďalších tridsať, ani nie o päť rokov, ale na základe terajších príjemných dojmov už na budúci rok!