Lis na kulakov ● S P. Závadom v Slovenskom inštitúte
Na pôde Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti sa konala prezentácia tretieho vydania knihy nositeľa Kossuthovej ceny Pavla Závadu Lis na kulakov, na ktorú pozval záujemcov hostiteľský inštitút spolu s vydavateľstvom Magvető.
Budapeštianskemu obecenstvu, v radoch ktorého sedeli aj rodáci spisovateľa zo Slovenského Komlóša, publikáciu predstavil literárny kritik, hlavný redaktor vydavateľstva Kalligram Sándor Mészáros, ktorý práve toto dielo P. Závadu pokladá za najautentickejšie. Napriek tomu, že sociografia po spoločenskom prevrate nepatrí medzi najobľúbenejšie žánre čitateľov, táto kniha ich dokáže osloviť dodnes. Odborník vyzdvihol m. i., že dielo nechce nič nasilu odhaliť, chce iba porozprávať príbeh, ako kedysi zmizla vrstva kulakov a sedliacka spoločnosť vôbec. S uznaním sa zmienil o Závadovom zobrazení trápenia, pretože utrpenie v literatúre sa jazykovo ťažko ozýva. Podobne dojímavá je rodinná intimita, kritika oslovila najmä cudná otcovská láska k synovi. Ľudské relácie sú zobrazené vierohodne, v dopisovaní členov rodiny spisovateľ nápadne vynecháva detaily, ktoré si čitateľ môže domyslieť. Sám literárny kritik čítal toto dielo, obohatené presnými štatistikami, ako román, pritom nechce jeho žáner v každom páde zadefinovať. Už nerozumieme tomuto stratenému svetu, jeho ľudským reláciám, pracovnej morálke a rámcom vtedajšieho života, všetko toto je však súčasťou kolektívnej pamäti a pre neskoršie pokolenia je to už literatúrou. Dielo je svedectvom podlomenia a zlikvidovania sedliactva, ktoré, či už maďarské, alebo slovenské, charakterizovala nesmierna vytrvalosť... - uviedol o. i. S. Mészáros.
Na následnej besede, ktorú moderovala spolupracovníčka SI, šéfredaktorka časopisu Budapeštiansky Slovák Alžbeta Račková, ktorej ako komlóšskej rodáčke je Závadova tvorba tiež veľmi blízka, sa zúčastnili okrem spisovateľa jeho otec Pavol Závada st. a stály informátor, „prameň“ Závadových diel Ondrej Lopušný. Zo zaujímavého rozhovoru sa obecenstvo, v radoch ktorého sedeli aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a primátor Slovenského Komlóša Jozef Stakó, mohlo dozvedieť, že listy uverejnené v knihe sú z rodinného dopisovania autorových rodičov. Kým v Lise na kulakov v slovenčine je iba ich začiatok, pôvodne boli napísané celé v írečitom komlóšskom slovenskom nárečí. Hostia literárneho stretnutia si ich mohli vypočuť v podaní spisovateľa a jeho otca. Okrem znázornenia historického ovzdušia danej doby, štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia, účastníci besedy priblížili prítomným aj ľudské vzťahy a každodenný život v slovenskej veľkoobci na maďarskom vidieku. Pán Lopušný napríklad porozprával, že aj v najťažších časoch mohli byť svedkami vzájomnej pomoci, solidarity a vyzdvihol napr. vzťah gazdu a čeľade, ktorý vo väčšine prípadov bol priateľský a nápomocný.
V tomto kontexte bol na posedení prečítaný zoznam predmetov (opäť v komlóšskej slovenčine), ktoré kulak zveril na svojho sluhu v snahe znížiť svoj majetok pred orgánmi. Slovenčina a Slováci boli v tomto čase v Komlóši všade prítomní, aj v kruhu predstaviteľov moci, nedá sa teda povedať, že moc bola maďarská a slovenčina by bola v obci určitým konšpiračným jazykom. Čo sa týka autorovho záujmu o dobu, jeho otec mu za detstva nerozprával o vtedajších udalostiach, veď všade panoval strach. Došlo k tomu až neskôr, keď spisovateľ, už ako dospelý, objavil na povale rodinnú korešpondenciu a iné svedectvá danej éry. Spracúvať ich začal neskôr, keď absolvoval sociografické výskumy v iných oblastiach Maďarska. Po smrti svojej starej mamy si uvedomil: treba zachytiť minulosť svojej rodnej obce dovtedy, kým sú medzi nami očití svedkovia...
Záujemcovia o tretie vydanie diela Lis na kulakov, ktoré vďaka zbierke Spolku ochrancov mesta Slovenský Komlóš na čele s Jánom Kancsóom sú ilustrované novšími archívnymi fotografiami, na pozvanie riaditeľa SI Milana Kurucza pokračovali v debate o minulosti a súčasnosti tohto dolnozemského slovenského mesta pri čaši vína.