18. augusta som s rodinou cestovala do Répašskej Huty navštíviť svojich príbuzných. V detstve som trávila v tejto malebnej dedinke učupenej medzi vrchmi Bukových hôr každé leto. Moja starká žije v mojej pamäti ako láskavá starenka z rozprávky.
Chodievala po horách s „tračkošom” (s batohom) na chrbte a zbierala byliny a huby. Čarovné byliny dala sušiť na slnko alebo na povalu. Keď sme my, deti, kašľali, varila nám kúzelný nápoj z kopytňaku. Naše dni plynuli v spoločnosti ujcov a bratrancov-horárov, drevorubačov a uhliarov. Chodili sme do okolitých hôr na huby, na výlety, odprevadili sme domov čriedu kráv a pili sme čerstvo nadojené mlieko, na Pastvisku sme hrabali seno, vo vedrách nosili vodu z dolnej studne hore do domu, pomáhali sme na uhlisku stavať bokšu, alebo upraviť dymiacu, žeravú mílu, obdivovali sme farebné plamene vápenky… Jedným slovom, nenudili sme sa. Moji príbuzní vykonávali zvláštne, nekaždodenné remeslá. Na to som bola vždy hrdá. Aj ich reč bola zvláštna. Hovorili jedinečným variantom východoslovenského nárečia, ktoré charakterizuje iba túto dedinu. Používali iba krátke samohlásky, hlásku „t” tvorili viac vzadu a prízvuk dali vždy na predposlednú slabiku slova. Zdalo sa mi, akoby sa Répašania stále proti niečomu vzpierali. Melódia každej vety znie z ich úst akoby vraveli toto: „Kto, keď ja nie!”
Časom som vyrástla, starká už nežije. Žiaľ, už dlho som nebola v dedine. V tomto roku na jar som konečne po dlhých rokoch mohla navštíviť miesto mojich detských zážitkov. Dedina s horami okolo je aj dnes prekrásna! Obyvatelia hovoria medzi sebou už po maďarsky, ale „Ježujúca melódia reči” a vzadu tvorená hláska „t” sa nezmenili. Ulice po dedine sú pokryté asfaltom, voda sa dostane do bytov vodovodom, napriek tomu tu býva čoraz menej ľudí, už len okolo 400. Mladí sa sťahujú za prácou. Lesníctvo dokáže uživiť iba málo ľudí, ani miestnych uhliarov nepožiadajú o pálenie uhlia, lebo zamestnávateľ dováža lacnejšie pracovné sily zo Sedmohradska. Rozvoj turizmu - napriek investíciám - dá, žiaľ, na seba ešte čakať. Žiaci 2. stupňa základnej školy chodia od septembra do školy v susednej dedine. Našťastie aj v Novej Hute žijú Slováci, takže aj tam sa môžu učiť slovenčinu.
V čase našej návštevy usporiadali v obci Deň Répašskej Huty. Na podujatie sme išli s radosťou. Program tvorila súťaž vo varení miestnych jedál, vystúpenia folklórnych súborov, veselica a na záver ohňostroj. Mňa zaujali predovšetkým produkcie miestnych súborov. Novohutská a répašska mládež vytvorili pred viac ako 20. rokmi tanečný súbor, ktorý v tomto roku reprezentoval kultúru Slovákov v Maďarsku na folklórnom festivale v Detve. Skupina má v repertoári východoslovenské a répašské choreografie. 22-členný ľudový spevácky zbor zaspieval krásne miestne slovenské ľudové piesne. Spevokol vznikol pred viac ako 30 rokmi. Pamätám sa, že v 70. rokoch sa predstavil so svojimi piesňami aj v Békešskej Čabe. Neskôr prijal meno Orgován. Šťastná náhoda! Ľudový spevácky zbor Orgován vo Viniciach má menovca v Répašskej Hute!
Vrátili sme sa domov obohatení o nové zážitky a ďalšie vedomosti o Répašskej Hute. Cestou sme sa veľa zhovárali o tom, čo sme tu počuli a videli. Rozmýšľali sme o tom, aké významné hodnoty zachováva táto dedina pre Slovákov, pre Maďarsko a pre celý svet.
Répašská Huta je najvyššie položenou obcou v Maďarsku. Obklopuje ju čarovná príroda, z hľadiska turizmu je tu dobrá infraštruktúra (dobrá cesta, autobusové spoje do Miškovca, Jágra a Novej Huty, vodovodná sieť, obchod, možnosti ubytovania, lanovka, lyžiarska dráha pre začiatočníkov). Tunajší obyvatelia zachovávajú špecifickú miestnu kultúru - ojedinelé slovenské nárečie, ľudové piesne a ľudovú slovesnosť, tradíciu pálenia uhlia, špeciálne jedlá, zber bylín a húb, atď...
Obci, ale aj Slovákom žijúcich v Maďarsku, výletníkom, turistom a celému svetu by prospelo, keby čím viac ľudí objavilo Répašskú Hutu!