Časopis Napút so Slovákmi v Maďarsku ● Ej, otvárajte vráta!
Tematické, 7. tohoročné číslo maďarského literárneho a umeleckého časopisu Napút s názvom Ej, otvárajte vráta!, je venované slovenskej národnosti v Maďarsku, ktorá sa na jeho stranách predstavuje takmer v plnom spektre svojho spoločenského života, vo forme písomných textov v maďarskom znení.
Čitateľ má takto možnosť zoznámiť sa s jej problémami, aktivitami i úspechmi v oblasti kultúry, umenia, ako i v príslušných oblastiach vedy. Napísať ucelený posudok s obmedzeným rozsahom - ešte aj podľa jednotlivých odborných oblastí bohato rozvrstveného materiálu - je možné, samozrejme, iba prísnou selekciou, koncentrovaním sa na najpríznačnejšie ukážky a pritom uplatňovaním zovšeobecňovacieho postupu. To zároveň znamená, že v takýchto prípadoch relatívne menej dôležité zložky sa pri rozbore zákonite nechávajú bez povšimnutia. My však pri posudzovaní tematického bloku Ej, otvárajte vráta! v jednom prípade spravíme výnimku, dokonca začneme svoj rozbor netradične, odzadu, posúdením v takomto kontexte zdanlivo sekundárnej kapitoly, to jest berieme si na mušku resumé zborníka. Máme na to dva dôvody. Jednak „resumé” zborníka rozsahu jednej strany by sme my nazvali skôr recenziou, keďže to nie je popis, výňatok, alebo zhrnutie obsahu jednotlivých článkov či tematických celkov, ale autor skôr celkove hodnotí publikáciu, ako i význam tej skutočnosti, že vďaka iniciátorom publikácia tohto charakteru sa vôbec zrodila. A keďže našou úlohou je tiež recenzovať zborník ako celok, samozrejme, nemôžeme si nevšimnúť našich „predchodcov.” Pritom s ich zisteniami obyčajne súhlasíme (iba občas sa rozchádzajú naše mienky), preto môžeme na ne len nadväzovať, najčastejšie ich potvrdiť, resp. doplniť. Zostáva však ďalšou otázkou, že „vyradením” tzv. resumé zborníka z radu textov v „informačnom systéme” našej publikácie nastáva trhlina, totiž tento žáner ako taký býva obyčajne dôležitou zložkou publikácií tohto charakteru, veď jeho funkciou je informovať, osloviť ďalšie, v našom konkrétnom prípade maďarčinu neovládajúce vrstvy (slovenských) čitateľov. Vrátiac sa však k obsahu tejto časti publikácie, považujeme za potrebné poznamenať, že v nej zahrnuté posudky i závery sú až príliš veľkorysé, všeobecné, a práve preto snáď nebude zbytočné doplniť jej zistenia konkrétnejšími postrehmi. Pokúsime sa o to skoncipovaním odpovedí na otázky: V akej miere je materiál zborníka tematicky primeraný zviditeľneniu slovenskej menšiny v Maďarsku v jej skutočnom stave? V akej miere prispieva k intenzite tohto zviditeľnenia spôsob i úroveň spracovania jeho jednotlivých ukážok, vrátanie kvality prekladov? Svoje postrehy súvisiace s prípadnými nepatrnejšími redakčnými problémami a ďalšími technickými záležitosťami týkajúcimi sa tejto zložky budeme uvádzať paralelne s obsahovým hodnotením konkrétnych materiálov, v prípade závažnejších otázok tohto charakteru im venujeme osobitnú pozornosť.
Snáď nie sme ďaleko od pravdy, ak tvrdíme, že najsilnejšia stránka celého bloku spočíva v pestrosti i komplexnosti jeho tematiky, čo dopredu poskytuje možnosť podať ucelený obraz o menšinovom bytí Slovákov v Maďarsku. Z tohto širokého spektra materiálov spomenieme svojím obsahom i spôsobom spracovania iba tie najvýraznejšie články, ako je napr. príspevok na tému pátranie po koreňoch (Róbert Kiss Szemán: Apoštol holubích duší); historiografické poznatky z našej minulosti - okolností a historických podmienok vytvárania sa identity dolnozemských Slovákov (Štefan Tóth: Dvanásť bodov); výmeny obyvateľstva (Jozef Kugler: Ťažká výmena domoviny); ďalej typický je autoportrét Zuzany Gyurkovicsovej Ďakujem, dobre; poučné sú rozjímania o úlohe jazyka, tradícií, zväzku spolupatričnosti v záchrane menšiny známych osobností (napr. Juraja Ezüsta, Júlie Kukelyovej, Róberta Kiss Szemána, Antona Paulika), ako i úvahy z oblastí národopisu (napr. Ondrej Krupa: Na polovici zimy, Anna Illéšová: Uložené na slnečné tkaniny, Ildika Očovská: Pozýva na večierky), z oblasti jazykovedy (Mária Žiláková: Frazeológia jedného nárečového slovníka), literatúry (Katarína Maruzsová Šebová: Závadov slovníček). Je potrebné si zvlášť ceniť skutočnosť, že veľa autorov sa neuspokojí iba s popisom určitých javov menšinového života, ale zároveň odkrýva problémy, naznačí úlohy a prinajmenšom sa pokúsi naznačiť i spôsob riešenia. (Karol Wlachovský: Rekviem za slovenskú literatúru v Maďarsku; Anna Istvánová: Budúcnosť pozostáva zo samej minulosti - k článku sa v iných súvislostiach ešte vrátime; László Gergely: Hra a povinnosti.) Pre všetky uvedené články je príznačná profesionalita na príslušnej úrovni. Zároveň však považujeme za nutné pripomenúť, že by sme zavádzali samých seba a náš posudok by nebol ucelený, keby sme zamlčali, že v zborníku sa nachádzajú aj také ukážky, ktoré by sme my asi nezaradili do publikácie, ale aspoň v tejto podobe určite nie. Vzťahuje sa to aj na niektoré preklady, i keď sú to obyčajne preklady v origináli hodnotných prác. V tejto súvislosti neplatí konštatovanie uvedeného kvázi resumé o nerovnakej úrovni príspevkov, že totiž „práve vďaka tomu je obraz podávaný v nich pravdivejší a bližší k životnej realite.” Totiž sme presvedčení, že v prípade spomínaných ukážok nejde o nenahraditeľné práce, resp. pri väčšej pozornosti a starostlivosťou by sme boli schopní vyhýbať sa uvedeným nedostatkom. Pritom dôsledkom zanedbania nutných zásahov sa ukazujeme pred maďarskou verejnosťou v horšom svetle, ako by sme si to zaslúžili. Škoda.
Osobitnú kapitolu periodika predstavujú strany prezentujúce umeleckú tvorbu - literárnu i výtvarnú; predstavené diela sú zväčša známe, vhodne prezentujú umelecké aktivity našej menšiny (i keď si vieme predstaviť aj iný spôsob „inštalovania”, najmä výtvarnej oblasti). Pritom si nemôžeme nevšimnúť jednu „maličkosť”, že totiž medzi literárne texty v maďarskom preklade sa zamiešalo kukučie vajíčko - verše v slovenskom znení, ktoré - akokoľvek to zdôvodňujeme, súc si vedomí poslania publikácie - v tejto jazykovej podobe pôsobia disharmonicky, čiže z hľadiska redakčnej koncepcie si jednoducho nevieme s nimi čo počať, nehovoriac o maďarskom čitateľovi, ktorému sú určené… Akože nevieme si vysvetliť napríklad ani to, prečo je zoznam autorov umiestnený práve tam, kde sa nachádza - takmer v strede publikácie! Tu sa pristavíme pri otázke fotografií, používaných ako ilustračný, resp. doplnkový materiál. Ich „kolekcia” predstavuje dosť eklektické zloženie, žánrovo i kvalitou (síce väčšinou sú to exponáty s umeleckou hodnotou) by sme si vedeli predstaviť uskutočnenie prísnejšej selekcie a to v znamení overenej pravdy, že menej býva zvyčajne viac.
Po predstavení a rozbore takpovediac prozaickejšej (obsahovej) časti zborníka sa venujme jeho „vznešenejšej” (abstraktnejšej) zložke, t. j. pokúsme sa sledovať aplikovanú redakčnú filozofiu, čo sa môže markantne odrážať aj v umiestnení materiálov v rámci danej publikácie; to znamená, že tento postup môže v rozhodujúcej miere ovplyvniť jej celkovú výpoveď. Keďže táto „teória” sa v prípade tematického čísla Napút s názvom Ej, otvárajte vráta! - prinajmenšom podľa nás - v plnej miere naplnila, tejto skutočnosti venujeme osobitnú pozornosť.
Nemáme žiadny dôvod pochybovať o tom, že zostava materiálov nášho zborníka spočíva na vedomej, premyslenej redakčnej koncepcii. Bolo by naivitou predpokladať, že (inak na príslušnej úrovni skoncipovaná) výpoveď (v podstate autoportrét) známej maďarskej herečky slovenského pôvodu zo Slovenského Komlóša Zuzany Gyurkovicsovej sa dostala na prvé miesto publikácie zhodou okolností, čiže v zmysle redaktorskej koncepcie, uvedený materiál zohráva funkciu úvodníka k celej problematike. Že v akom zmysle? Všimnime si najskôr konkrétny obsah ukážky, avšak namiesto jeho zhrnutia uvedieme niekoľko výrazných viet: „Ako šesťročná som začala chodiť do maďarskej školy (…) Pomaly a definitívne som si osvojila maďarský jazyk (….) Zaradila som sa medzi herečky hovoriace najkrajšou maďarčinou v Maďarskom rozhlase, preto som získala nívo cenu (…) ja som maďarskou herečkou, narodila som sa v Maďarsku a pokladám sa za Maďarku, avšak navyše mám danosti, ktoré som získala v (slovenskom menšinovom - poznámka autora) prostredí svojho detstva.” Redaktor zborníka mal zrejme na mysli vystihnúť a zdôrazniť podstatu menšiny, pretrvávajúcej v stave totálnej straty svojho jazyka a identity. Bohužiaľ, či sa nám páči, alebo nie, podarilo sa mu to. Prípad je z tohto aspektu typický, podstata sa v ňom odráža ako more v kvapke vody: Ako príslušníci menšiny drvivá väčšina Slovákov v Maďarsku má takýto osud, takíto sme, takto uvažujeme, takýto vzťah máme k svojim koreňom. (Aspoň v zátvorkách k tomu musíme dodať, že svojimi výrokmi zďaleka nemienime súdiť, nanajvýš iba konštatujeme stav, ba sme presvedčení, že za známych historických okolností je uvedený jav zákonitý, všetky odlišnosti v tejto súvislosti tvoria výnimky!). Nie je náhoda ani to, že priamo po tomto úvode nasleduje už spomínaný článok s výrazným titulkom A. Ištvánovej Budúcnosť pozostáva zo samej minulosti, ktorého podstatou je, že urýchlená asimilácia si vyžaduje intenzívnejšie tempo pri záchrane hodnôt predkov. Takto vytvorená „scéna” (uvedené ukážky s hlavným zreteľom na ich konšteláciu) môže v čitateľovi posilniť presvedčenie, že všetko je márne, úlohou zostáva nanajvýš záchrana hodnôt. Považujeme za potrebné upriamiť pozornosť na tieto súvislosti aj z tých dôvodov, že s podobnými postojmi pri určovaní priorít sa stretávame čoraz častejšie aj na iných fórach. I keď je v tom veľa pravdy, predsa by sme sa nemali dať unášať týmto smerom, lebo to môže odvrátiť pozornosť od všetkých ostatných aktivít v oblasti menšinového života... Aby nedošlo k nedorozumeniu - nerobíme si ilúzie o možnosti reslovakizácie státisíca Slovákov, taktiež nepopierame naliehavosť záchrany hodnôt, máme problém nanajvýš s poradím, aj to len z taktických dôvodov. Mohli by sme formulovať aj tak, že kým sme, nemali by sme sa zrieknuť nádeje v predĺženie života menšiny. V opačnom prípade - prinajmenšom v teoretickej rovine - by sme mohli dospieť k absurdným záverom. Menovite: Tak teda na čo sú nám samosprávy, vrátane celoštátnej, školy, Ľudové noviny, občianske organizácie, všetko toto by sa malo transformovať na výskumné dielne a akési „konzervárne” či múzeá. Dokonca stali by sme sa zbytočnými aj my sami, vrátane tých, ktorí perfektne hovoria po slovenský a zachovali si menšinové povedomie, veď na vedeckú (archivársku) prácu sú povolanejší odborníci, historici, etnografi a pod… Nehovoriac o tom, že si v tomto prípade tak trošku protirečíme blokom Ej, otvárajte vráta!, veď sa z neho dozvieme o určitom postupe (ak je to vôbec pravda!), a to v najdôležitejších oblastiach, napr. v jazykovej sfére. Pozri článok V úlohe sekundárneho jazyka, podľa ktorého i keď pomaly, ale vytvára sa hovorový jazyk tunajších Slovákov. Ale určite sa pohlo niečo aj v oblasti slovenského divadelníctva, o tom sa tiež píše v zborníku …
Súbor materiálov bloku Ej, otvárajte vráta! ako celok pomáha odkryť aj ďalšie súvislosti, i keď nepriamo; plejáda jeho autorov vnucuje otázku: je isté, že máme vyčerpané všetky zdroje? Prečo sa inteligencia neorganizuje výraznejšie v prospech národnosti? Ako je možné, že sa rozdávajú peniaze aj na menej vznešené veci (lebo zato sa nájdu - aj z fondu materskej krajiny - pre podporu krajanských aktivít!) a napríklad na literatúru sa zabúda, nota bene: ani sa už o nej v týchto súvislostiach vôbec nehovorí… Je to ďalší prínos zborníka, že upriami pozornosť na tieto reality nášho menšinového spoločenského života.
Nuž aký záver (filozofiu) skrýva tento redaktorský postup? V podstate je v ňom zakotvená odpoveď na tú otázku, ktorú sme si položili už pred niekoľkými rokmi, menovite: „Ako ďalej?” Práve mechanické, redakčné spojenie týchto dvoch celkov ponúka čitateľovi meritórnu a zároveň hodnovernú odpoveď: je ňou uvedený článok, ktorého podstatou je, že za podmienok totálnej straty identity jedinou, prinajmenšom však našou najdôležitejšou úlohou je záchrana hodnôt, ktoré vytvorili naši predkovia. Čiže redaktor má v tomto prípade z pekla šťastie. Ištvánovej nahrávka mu prišla vhod. Nanajvýš by sa niekto mohol spýtať, nakoľko je pravdivá uvedená redakčne inštalovaná scéna. Avšak bolo by zbytočné sa o to naťahovať, keďže omnoho dôležitejšie je, či je tento scenár pre nás prijateľný. Zamyslime sa nad tým. Ak by sme ho prijali, pôsobilo by to deštruktívne nielen na aktivity zamerané na záchranu menšiny, zriekli by sme sa úsilia o predĺženie života národnosti, ale ľahko by sme mohli dospieť v teoretickej rovine k absurdným záverom.