Náš kalendár ● „Čítať“ už iba fotografie?
V Našom kalendári na rok 2008 je až 120 fotografiami preplnených strán
s krátkymi podpismi. Chce to byť predobraz našej blízkej budúcnosti,
keď Slováci v Maďarsku budú vedieť „čítať“ už iba fotografie?
Náš kalendár na rok 2008 ● Aký je a aký by mal byť?
Veľká škoda, že nás nedávno opustil na Slovensku žijúci niekdajší Pitvarošan, učiteľ a básnik Štefan Hudák, ktorý tak usilovne prispieval do našich novín a každoročne hodnotil aktuálny Náš kalendár (Nk). Teraz, po jeho odchode, tu vzniklo akési prázdno, akoby to po ňom nemal kto robiť. Zatiaľ vyšla len krátka, trošku oneskorená správa o tom, že Náš kalendár 2008 už vyšiel (1. a 5. č. Ľudových novín). Ak ho však mienime aj predať, mal by sa včas dostať k čitateľom. Navyše by mal byť zostavený na základe vopred vypracovanej, dobre premyslenej koncepcie. Mal by byť zrkadlom situácie našej národnosti, zbierkou najdôležitejších udalostí a výsledkov za uplynulý rok. Mal by byť hodnoverný, vzácny a zaujímavý.
Náš tohtoročný kalendár je venovaný tematike našich slovenských národopisných zbierok. Navonok je vzhľadný, obal má farebný a obsahuje už tradične 200 strán. Na titulnej strane vidíme impozantný Slovenský sedliacky dom v Malej Náne, na zadnej strane mapu Maďarska s našimi slovenskými národopisnými zbierkami. Na kvalitnom bielom papieri sa dobre uplatňujú farebné fotografie budov slovenských ľudových zbierok. Spolu s kalendárnou časťou zaberajú prvých 28 strán. To sú jeho klady. Rušivo na mňa zapôsobila „firemná“ tabuľa Pamiatkového domu v Orosláni: TÁJHÁZ. Na väčšine budov tabuľu nevidno, ale podľa solídne napísaného úvodníka predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika aj v Kestúci toho času vyložili tabuľu: FALUMÚZEUM. Ak chceme robiť dojem, že ide o slovenské inštitúcie, nápisy by mali byť v slovenčine a pod nimi aj v jazyku väčšiny (a nikdy nie naopak!). Ak sa v Kestúci už používa názov Dedinský dom - Petrik József Faluház, aj to je čudné, veď zakladateľ a prvý správca tohto národopisného domu Jozef Petrík, rodený kestúcky Slovák a učiteľ slovenčiny, by naozaj ani posmrtne nemal byť pasovaný na „Józsefa“. Je dobré, že kalendár obsahuje spomínaný úvodník, ktorý upozorňuje, že názvy zbierok, aj názvy vystavených predmetov „by mali byť uvedené aj v slovenčine“, ale aj „sprievodný text správcu múzea by mal byť slovenský“. Tento správny názor by však bolo treba aj pretaviť do života, aby skutočnosť neprotirečila písanému slovu. Aj Náš kalendár by mal na to upozorňovať.
Aj keď uvedená správa o ročenke CSS tvrdí, že „Redakcia nezabudla ani na literárne ukážky“, spokojní ani z tejto stránky nemôžeme byť. Literatúra je v ňom prezentovaná až príliš skromne. Po jednej básni má Gregor Papuček, Juraj Dolnozemský a Michal Divičan. A kde je Alexander Kormoš? Veď uverejnil vzácne básne aj behom roka 2007! Kde je Eva Fábiánová, Michal Blaško, a kde sú naši ľudoví tvorcovia Michal Čičeľ, Juraj Šóti a ďalší? Aj napriek katastrofálnej situácii nášho literárneho živorenia, ešte stále máme aj aktívneho prozaika. Už len jedného jediného! Zoltán B. Valkán tvorí, uverejňuje. Ale prečo nemá miesto v Našom kalendári?! Nemá v ňom patričné miesto ani Detský kútik. Vari nepotrebujeme v našej ročenke básne pre deti, čítanie pre najmenších, ktoré by poskytlo pomoc učiteľkám materských škôl? Zato v kalendári je až 120 fotografiami preplnených strán s krátkymi podpismi. Chce to byť predobraz našej blízkej budúcnosti, keď Slováci v Maďarsku budú vedieť „čítať“ už iba fotografie? Veľa rôznych kalendárov som už videl, ale takýto ešte nie. Treba dodať, že sú medzi nimi aj slabé fotografie (napr. str. 109, 120, 145, 164, 169, -...) a zavádzajúce, nepravdivé informácie. Mali by sme sa konečne naučiť aspoň názvy škôl, v ktorých sa deti slovenských rodičov učia, a nepoužívať hlava-nehlava výraz „slovenská“. Je predsa nonsens, aby niekto tvrdil, že „V Slovenskej základnej škole v Mlynkoch už siedmykrát usporiadali... zábavný večierok s názvom SULI-BULI“ (s. 152). Ani „SULI-BULI“ nie je slovenský termín a slovenská škola v Mlynkoch bola zrušená ešte roku 1888. Od tej doby až dodnes je tam škola maďarská. Na s. 155 sa opäť píše o „slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom“. Len kvôli hodnovernosti som si stiahol názov tejto školy z internetu: Magyar-Szlovák Két Tanítási Nyelvű Nemzetiségi Általános Iskola és Kollégium. Takto sa volá a takto sa v nej aj vyučuje. Je nesprávne aj to, ak píšeme o žiakoch „Materskej a základnej školy, gymnázia, odbornej školy a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti“ (s. 147). Vieme dobre, že aj „békeščabianska slovenská škola“, ba aj „budapeštianska slovenská škola“ na všetkých stupňoch vyučujú, žiaľ, dvojjazyčne.
Páči sa mi článok Slováci majú svoj kostol v Betleheme (s. 125). Aspoň že tam. Škoda, že je to tak ďaleko. Mali by sme však písať aj o tom, že tu, v Maďarsku, nemáme ani jeden. Mohol niekto na túto tému urobiť rozhovor napr. s mons. Péterom Erdőom do Nášho kalendára. To by bolo pre nás zaujímavejšie než článok o jeho pobyte v Petrohrade. Bol som ako obarená hus, keď som si našiel fotografiu o bratislavskom podujatí J. Hambergerovej (s. 53), o ktorom som písal v Ľudových novinách kriticky, a ktoré sa tu prezentuje priaznivo! Takéto huncútstva by sa v našej ročenke nemali robiť. Nakoniec by som ešte pripomenul: je pekným gestom pozdraviť v kalendári našich významných jubilantov, ale prečo až o rok po uplynutí ich jubilea?! (s. 47).
Samozrejme, lajster nie je úplný. Chcel som len naznačiť, že taká významná publikácia akou nesporne je, alebo by mal byť Náš kalendár, by mala inak vyzerať. Zaslúžil by si viac tvorivej práce, viac starostlivosti, mal by byť objektívnym zrkadlom stavu našej národnosti.