Čaba sa zabávala ● Fašiangová zabíjačka a svadba
Posledný fašiangový týždeň bývajú v Čabe bohaté programy. Na svoje si prídu deti i dospelí. A aká by to bola Čaba, keby sa nekonala pravá Čabianska zabíjačka...
Ešte dobre, že Brusel a Štrasburg sú ďaleko a komisári EÚ sem nedovidia. Neviem si predstaviť takéto voľačo na uliciach týchto miest. Ale aj to je možné, že keby sem zavítali a ochutnali dobroty, ktoré pripravili členovia čabianskeho Klobásového klubu na čele s jeho predsedom Z. Uhrinom, zaviedli by niečo podobné aj v Bruseli. Pravda, nesmeli by to byť vegetariáni. Jedno je však isté, že o takých vynikajúcich pečených klobásach, aké škvrčali na panvici v sobotu na pešej zóne v Čabe, sa komisárom v Bruseli ani len nesníva.
Aby bola zábava, veď sú fašiangy, každý si tú „svoju“ klobásu mohol sám „napraviť“ a potom na mieste upiecť a zjesť, alebo odniesť domov. Neodolali sme ani my, ale bolo sa nám načim ponáhľať, lebo popoludní sa chystala v Dome mládeže
ktorú sme skutočne nemohli vynechať. Keď sme prišli na miesto, stoly už boli prestreté a svadobníci sa pomaly schádzali. Všade vládol organizovaný chaos, ako to už na takýchto podujatiach býva, len pani Ančinová, ktorá to všetko spískala, nestrácala hlavu. Veď prečo by sa mala báť, keď svadbu zverila tomu najpovolanejšiemu - starejšiemu ženícha. Voľakedy bola na Čabe funkcia starejšieho veľmi vážená a mohol ju vykonávať len striedmy a zodpovedný človek. Tento starejší (poznáme ho dobre), sa nám však taký nevidel. Miesto toho, aby svadobčanov viedol k striedmosti, veselo si s nimi pripíjal. Možno preto, že to bolo neplánované a nik nevedel, čo má robiť (okrem nevesty a ženícha, ktorí sa silou-mocou chceli vziať), pripadali nám ďalšie udalosti ako na skutočnej svadbe. Kde sa vzal, tu sa vzal, vtrhol do sály svadobný sprievod s muzikou a starejší sa ešte raz snažil odhovoriť mladého od svadby so staršou nevestou. Ale ten sa nedal a vraj aj keby mala drevenú nohu, sklenené oko a ešte pár rokov navyše, i tak by si ju vzal. Nedalo sa nič robiť, šlo sa na pytačky. Rodičov nevesty nakoniec obmäkčili až tieto slová starejšieho:
Je to rúči chlapec,
a už sa viac nechce skrývať za pec.
Je robotný a usilovný
a už nechce byť viac slobodný.
V dome vraj peknú djouku máte,
a on sa tu teraz trasie,
či mu ju ta dáte.
Ale to vám vravím,
veľa času na rozhutovania nimáte!
Misí to byť hned teraz,
lebo sen k vám už neprídeme druhý raz!
Pravdaže, otecko hneď s radosťou súhlasil a sobášu už nič nestálo v ceste, len pán farár (a ten bol ozajstný, verte mi!). Aj on sa nadarmo pokúšal odhovoriť ženícha od tohto unáhleného kroku, ale keď nevesta farárovi sľúbila, že svojho budúceho muža v posteli všetko naučí, vykonal, čo vykonať mal.
Keď už bola „ruka v rukáve“ mohla začať skutočná zábava. Najprv musela nevesta so ženíchom pozametať črepiny z rozbitého taniera, ktorý sa nechcel ani za svet rozbiť a iba skákal, akoby bol z gumy. Potom jedli mladomanželia polievku so zviazanými rukami a keď nepozornému ženíchovi uniesli nevestu a on si ju musel vykúpiť, lebo inak by prvá noc s ňou pripadla starejšiemu, bola zábava už v plnom prúde. Ušlo sa aj svokre, ktorej novopečený zaťko prišil gombík na „cecky“, odkiaľ ho svokor musel odhryznúť. Keď bola nevesta na predaj, svadobníci sa už nedali zastaviť. Každý ju chcel vyzvŕtať, veď platiť sa mohlo kadečím. Dobré bolo vínko aj muzika (aj domáce pálenô) a keď sa z nevesty stala žena, všetci sme ju živým vláčikom, ktorý musel prekonať prekážky, odprevadili na svadobnú cestu. Aj keď nevesta so ženíchom odišli, domov sa veru ešte nikomu nechcelo. „Voľakerje ňaničke omladle“ aj o 20-30-40 rokov! Možno to bolo tak aj preto, že starejší viedol celú svadbu po „čabiansky“, práve tak, ako to bolo zvykom za čias ich mladosti. To iba voľaktorí frfľali, že nič nerozumejú a ja neviem načo „tan todi“ prišli, lebo my ostatní sme sa zabávali naozaj veľmi dobre. Boli by sme tancovali až doteraz, keby nás nebolo zmohlo víno a tie „staršje ženičke“.