Stredoeurópska história XX. storočia ● V dvoch kubíkoch a 60 minútach
Dodnes si jasne pamätám, aký úspech zožala pred niekoľkými rokmi na Festivale európskych debutantov Budapeštianskeho knižného festivalu rodáčka z Komárna Daniela Kapitáňová so svojim dielom Samko Tále: Kniha o cintoríne.
Autorka mala 44 rokov, keď jej v roku 2000 - ako víťazke prvého ročníka súťaže vydavateľstva LCA Poviedka - vyšla prvá kniha, ktorá bola odvtedy preložená do 16 jazykov. Po tomto diele siahlo šťastnými rukami sarvašské slovenské národnostné divadlo Cervinus Teátrum. Adaptáciou Lászlóa Gergelya, ktorý hru aj režíroval, sa s veľkým úspechom predstavilo v slovenskom i v maďarskom jazyku na Festivale národnostných divadiel ARCUSFEST v Budapešti. Tvorcovia načreli do bohatej munície, ktorú ponúka dielo Daniely Kapitáňovej. Pred očami divákov cez krivé zrkadlo retardovaného zbierača kartónov Samka Táleho ožíva celá naša stredná Európa. Spoločná história tunajších národov a národností, Slovákov, Maďarov, Nemcov a Rómov. Naše komplexy, stereotypy a hriechy. Národné, ale aj osobné. Po chvíľke sledovania pútavej a bravúrnej hry Gézu Benkőa uprostred strohých, ale o to pôsobivejších kulís zistíme, že jeho banálne mýty sú len nepatrne skreslenými karikatúrami našich vlastných mýtov.
Jeho skratkovitá logika je odrazom našej logiky, ktorou si operatívne zjednodušujeme svet. Že Samko Tále je maska, cez ktorú sa dá vypovedať o veciach tabuizovaných a šokujúcich. Veď Samko Tále je nedotknuteľný a nenapadnuteľný. Je mentálne retardovaný a na prvý pohľad aj smiešny. Keď mu jedného dňa starý Gusto Rúhe vyveští, že mu je súdené napísať knihu o cintoríne, Samko sa dá do práce: stane sa „spisovateľom“. Aj keď podľa jeho slov „byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka“. Svoj text pretkáva množstvom historiek o ľuďoch, ktorých pozná. Zdanlivo primitívny jazyk hlavného hrdinu však len maskuje krutosť opisovanej reality, malomestského prostredia počas socializmu. Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Chce dokázať sebe i ostatným, že je „úplne normálny“, chodil do normálnej školy, nie do osobitnej, kde chodia debili. Má „veľmi inteligencia a zdravá života správa“ a tvrdí o sebe, že je „veľmi humorný“. V škole vyhrá súťaž v zbere papiera, v dome odborov skladá pioniersky sľub za celú triedu. A najmä: poslúcha, aby nebol ,,popoťahovaný“. Miluje dobrú komunistickú stranu a jej dokonalého predstaviteľa RSDr. Karola Gunára. Vyrozpráva mu všetko, o čom sa len dozvie. Dôsledky svojich činov si neuvedomuje. Nemá výčitky svedomia ani vtedy, keď svojho priateľa doženie k samovražde. A na okraj jeho rozprávania sa dozvedáme o tragickom osude všetkých tých, ktorí sú už na cintoríne. Na cintoríne, o ktorom tá kniha, ale ani divadelná hra, vlastne nie je. Ale koniec-koncov to divákovi ani vadiť nemusí. Veď je o všeličom inom, o čom sa oplatí porozmýšľať aj po odchode z divadla. „No nie? No áno.“