Čabiansky kalendár 2008 prekročil Dunaj na severe a v plnej kráse sa predstavil na Slovensku, vo Svätom Petre a Kolárove v okrese Komárno, kde žijú mnohé rodiny Slovákov, ktoré sa vrátili do krajiny predkov z maďarskej Dolnej zeme.
Čabiansky kalendár 2008 sa po štyridsiatyšiestykrát vydal na cestu za svojimi čitateľmi. Otvárajú ho zvedaví a vďační čitatelia moderného veku XXI. storočia v žiari neónového svetla, tak ako v ňom v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch minulého storočia s očakávaním listovali dolnozemskí Slováci pri sliepňajúcich petrolejkách v mestách, na samotách, v slovenských osadách v Maďarsku i na celej Dolnej zemi.
V Svätom Petre podujatie pripravili Miestny odbor Matice slovenskej, Obecný úrad a Základná škola v Svatom Petre a o. z. Dotyk ľudskosti. V obradnej sieni obecného úradu sa 23. februára stretli bývalí Čabänia a ich potomkovia, aby si po fundovanom a empatickom predstavení súčasnej Čaby a Čabianskeho kalendára 2008, na ktoré sa podujala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, zaspomínali na mladosť, návštevy Čaby, staré i nové priateľstvá. Anna Ištvánová, svojim tradičným zaujatím pre život Slovákov v Maďarsku poskytla účastníkom podujatia prekrásne chvíle a v očiach mnohých prítomných sa leskli slzy vďačnosti. Podujatie moderovala predsedníčka o. z. Dotyk ľudskosti Mária Hrkľová a prítomným sa prihovorili aj predsedníčka MO MS Terézia Žiláková a jedna z autoriek kalendára Helena Lehocká. Deň sa skončil a vďační Svätopeterčania vyprevádzali vzácneho hosťa z Békešskej Čaby so zelenožltými kalendármi v rukách. Pekné čítanie prajeme všetkým čitateľom, nech s vďakou myslia na zostavovateľov kalendára.
O dva dni neskôr mal v Kolárove pravidelnú členskú schôdzku Spolok priateľov slovenskej kultúry (SPSK). Po príchode do klubovej miestnosti členov zaujala výstava kalendárov na predsedníckom stole, pri ktorom stála pre nich dosiaľ neznáma pani. Keď ju predsedníčka spolku Alžbeta Mršková privítala a predstavila, hneď im bola riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová bližšia. Vzápätí sa krásnou spisovnou slovenčinou rozhovorila o klesajúcom počte slovenskej komunity v Maďarsku, o histórii a o súčasnosti, o finančných podporách maďarskej i slovenskej vlády, o Dome slovenskej kultúry, o jeho aktivitách, o nadšencoch zachovávajúcich kultúru, tradície a zvyky svojich predkov. Všetci ju pozorne počúvali a mnohí aj súhlasne prikyvovali. Veď im hovorila z duše. Osobitne predstavila históriu Čabianskeho kalendára. Mnohí z členov SPSK ho poznajú, pre iných bol novinkou. Diskusia bola spontánna a úprimná. Rozhovor sa točil okolo zachovávania slovenského jazyka, názvov miest a obcí. Osobitnou kapitolou bolo presídľovanie. Účastníci diskusie sa zhodli v tom, že pre nich, Slovákov presídlených z Maďarska, sa postupne Slovensko stalo skutočnou vlasťou a podobne pre Slovákov, ktorí sa z Maďarska nepresídlili, sa dnešné Maďarsko stalo ich vlasťou a skutočnou rodnou domovinou, v ktorej sa už necítia byť utláčanou menšinou odsúdenou na zánik násilnou maďarizáciou. Isteže sa pri deportáciách Maďarov zo Slovenska v r.1947 stali mnohé krivdy, ale aj s dobrovoľným hlásením sa Slovákov v Maďarsku na presídlenie sa z rodného kraja na vtedy neznáme Slovensko, nebolo všetko tak ako zvyknú dnes politici argumentovať. Na stretnutí odznelo, že tvrdenie niektorých dnešných Maďarov na Slovensku, že Slováci z Maďarska sa hlásili na presídlenie v nádeji, že získajú akýsi majetok po deportovaných Maďaroch, je nielen nepravdivé, ale vyložene zlomyseľné. - Dúfame, že historici oboch krajín spoločne uzavrú túto etapu slovensko-maďarského spolužitia čestným a hlavne pravdivým spôsobom, aby už naši potomkovia mali v tejto oblasti jasno a pre naše spolužitie v spoločnej Európskej únii už nezostali žiadne dôvody na prípadné prieky, lebo netolerantní ľudia sa ich vždy snažia nájsť aj tam, kde nie sú, - odznelo v diskusii.
Čas rýchlo uplynul, nadišiel čas rozlúčky. Po výmene propagačných materiálov sa hostitelia lúčili so vzácnym hosťom peknou kyticou ako priatelia, ktorí sa tešia na ďalšie stretnutie.
Doma sme si mohli okrem kalendára prečítať aj peknú farebnú brožúrku „Békéscsaba, Békešská Čaba - centrum dolnozemských Slovákov“. Pri jej čítaní sa nám starším vybavili spomienky našich rodičov a starých rodičov na Čabu.
Moji rodičia často spomínali Čabiansky kalendár, ktorý bol prakticky celoročným čítaním jednoduchých ľudí. Doteraz som si zapamätala jeden vtipný dialóg medzi čabianskym Slovákom a Maďarom:
- Bácsi, nem látot erre utyekálni egy kravát?
- Mikor, most?
- Nehľadela ani most, iba krížom cez Kereš!
- Mit keres?