Kto už bol aspoň raz na Kriváni, vie, aký je to pocit stáť na samom vrcholci a odtiaľ sa zahľadieť do tej závratnej hlbočiny, z ktorej sa vyšplhal až na temeno. Niečo podobné môže cítiť Štefan Lami, náš osvetár, národopisec a spisovateľ z Pišpeku.
Lebo obrazne povedané, náš kolega Štefan stojí na Kriváni svojho života. Poradili by sme mu, aby nestál, aby si tam v tej výšine pohodlne sadol a obzeral sa okolo ešte dlho v dobrom zdraví. Aby si nemyslel, že „ak sa tvorivé roky človeka pominú, mal by elegantne odstúpiť zo života“. Lebo odkiaľ vie, prečo si myslí, že už sa pominuli? Dokonca aj sám na to prišiel, že „to nie tak funguje“. Ako mi píše, aj to „odstúpenie“ vraj „si musíme zaslúžiť“. Kto pozná Štefana (a kto by ho nepoznal?!), vie dobre, že s takýmto jemným humorom je tiež v blízkom príbuzenstve.
Dostal som od neho peknú knižku s veľavravným titulom Čítanie pri mesiaci. „Je to moja posledná knižka,“ píše. „Všetko, čo bolo pre mňa dôležité, som zo seba vyrozprával.“ Túto skutočnosť môžeme brať aj optimisticky. Je šťastlivec. Doteraz vydal spolu trinásť kníh, a vieme, že 13 je nešťastné číslo. Napísal teda ešte jednu knihu, a nešťastie je zažehnané, navyše aj všetko je vyrozprávané! Knižka však má aj ďalšie klady. Je plná „spomienok a oneskorených meditácií“. Tematicky je rozmanitá, na fakty či udalosti bohatá, a dobre sa číta. Autor nás zavedie do krásnej slovenskej minulosti svojej rodnej obce. Nikto za ním by to už nedokázal urobiť, keďže ten jeho svet nám už dávno zmizol do nenávratna. S ním sa môžeme zoznámiť už len z tejto jeho knižky. Povodí nás po niekdajších uliciach, domoch, rodinách, po svojich najbližších príbuzných... Dôverne nám vyrozpráva ako žili, ako pracovali. Ako sa trápili, ale aj veselili. Je prekvapujúce, že autor sa so svojimi spomienkami ponorí až kamsi do dvadsiatych rokov minulého storočia a čitateľ sa zrazu nenápadne ocitne v dnešnom Pišpeku, v našej mnohými chybami a nedokonalosťami nabitej demokracii, ktorá síce je taká, aká je, ale čo robiť, keď „ľudia lepší politický systém zatiaľ nevymysleli“.
Poznám autora už roky rokúce, viem o ňom všeličo, a predsa ma prekvapil svojimi filozofujúcimi úvahami v kapitole Neskoré meditácie. O stvorení sveta, o pôvode ľudstva, o živote človeka, o plynúcom čase... Vyústi to až do Modlitieb s pochybnosťami, kde Štefan veľmi vážne nastoluje problémy tohto sveta, vyjadruje svoje pochybnosti, kladie otázky, a síce na tej najvyššej možnej inštancii: priamo Pánu Bohu! Priznám sa, túto jeho filozofujúcu stránku som až dosiaľ nepoznal. V kapitolách Korene, Šťastné detstvo a Roky dospievania nás povodí chodníčkami svojho každodenného bytia plného životných peripetií, strastí i radostí, od detstva až do 50. rokov.
Po tom všetkom nasleduje kapitola Na rázcestí, v ktorej sa dozvieme o mnohých podrobnostiach bohatej činnosti slovenského mladíka na poli kultúry, o jeho organizačnej činnosti, ale aj o tanečnom umení v čase, keď bol sólistom Vojenského umeleckého súboru. Názorne a doslova spĺňa to, o čom sa hovorí: „národnosť obohacuje kultúru väčšiny“. Môžeme byť svedkami zaujímavého procesu, ako z ľudového tanečníka zo slovenskej dediny vyrastie sólový tanečník popredných maďarských ľudových súborov, ako prenikne do kruhu špičkových osvetárov, choreografov, ako s tanečnými súbormi pochodí Nemecko, Švajčiarsko a získa medzinárodné skúsenosti, až nakoniec takto obohatený vstúpi do služieb kultúry Slovákov v Maďarsku, keď začiatkom 60. rokov sa stane pracovníkom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM).
V tejto časti sa dočítame mnoho podrobností o vtedajšom postavení národností v Maďarsku, o činnosti Zväzu, o jeho pracovníkoch. Je to o to zaujímavejšie, že autor odstupom času hovorí o veciach, ktoré prežil a videl na vlastné oči. Nakoniec sa pustí aj do kapitoly Na dôchodku. Opíše dva príbehy, zaujímavo rozoberá tému Transformácie spoločnosti, a dospeje až k Epilógu. V ňom pekne stručne zhrnie, čo sa mu v živote podarilo dosiahnuť. Narodil sa Slovákom v Maďarsku, osvojil si dva jazyky a dve kultúry, spolu s manželkou vychoval čestne svoje štyri deti. Je šťastný, že ako dospelý sa mohol venovať tomu, čo mal rád: umeniu, sprostredkovávaniu kultúry a jej výskumu. Ako pestovateľ ľudovej kultúry a národopisec sa dostal do špičky maďarského kultúrneho života, pričom nikdy nezabudol, že je Slovák z Pišpeku. Slovenskú reč a kultúru čestne odovzdal aj nasledujúcej generácii: svojim deťom. Do svojich štrnástich kníh zozbieral množstvo klenotov našej slovenskej ľudovej kultúry a zachránil ich pre budúce pokolenia... Aj preto po epilógu v jeho knižke nasleduje ešte krátka štúdia prof. Anny Divičanovej pod názvom Významná osobnosť kultúry Slovákov v Maďarsku. Názov sám osebe je jadrné a dôstojné hodnotenie diela Štefana Lamiho, uznanie jeho celoživotnej, mnohostrannej, bohatej činnosti. Bol dobrý nápad ilustrovať knižku kresbami jeho dcéry Moniky a obohatiť ju aj o rodinné fotografie. Pomáha to ešte viac priblížiť čitateľovi obsah prečítaného slova. Je to pekná, na informácie bohatá, vzácna knižka, hodná záujmu širokej čitateľskej verejnosti. Záujemcovia si ju môžu kúpiť v Slovenskom osvetovom centre CSS (1114 Budapešť, Fadrusova ul. 11/A).