Pohreb v podaní ochotníckeho súboru Slovenského divadla Vertigo. ● Čierna komédia v čiernom prostredí. Nikto v hľadisku neplakal. Videli sme iba slzy smiechu.
Tí, ktorí majú radi slovenské divadlo a čítajú Ľudové noviny, vedeli, čo ich čaká, keď sa vyberú na divadelné predstavenie Pohreb v podaní ochotníckeho súboru Slovenského divadla Vertigo.
Malá sála pod strechou Župného divadla Móra Jókaiho v Békešskej Čabe vyzerá ako skutočný dom smútku. Lepšiu scénu a miesto pre toto predstavenie si človek ani nevie predstaviť. Čierna komédia v čiernom prostredí. Napriek tomu nikto v hľadisku neplakal. Videli sme iba slzy smiechu, ktoré vie vyvolať len vynikajúci herecký výkon a ten podávali veru všetci, ktorí boli na javisku. Ak to takto budú robiť ďalej, ochotnícka zložka slovenského divadla predstihne tú profesionálnu. Proste, stálo to zato.
Téma bola absurdná iba zdanlivo, veď nejeden divák si naisto spomenul, že už aj jemu prišla na um myšlienka zorganizovať vlastný pohreb a potom si vypočuť, čo o ňom - mŕtvom, hovoria jeho najbližší, známi a priatelia. A hlavne ako sa budú správať, ak, nebodaj, zanechá aj nejaký majetok. Mne sa však vybavilo čosi iné. Vybavil sa mi príbeh z knihy Smrť, ktorú som čítal ešte zamladi (žiaľ, meno autora som už zabudol). V knihe nevystupovala tá Smrť, ale ten Smrť. Smrť-Muž. Tak tam sa odohralo niečo podobné, ako sa dialo na javisku. Smrť z knihy bol už unavený večným pobehávaním s kosou po svete, chcel si už konečne oddýchnuť, ísť do dôchodku, chodiť na ryby alebo len tak posedávať pred domom. Vybral si teda učňa, zaučil ho, až prišiel čas, keď sa mladý Smrť pobral za svojimi povinnosťami prvýkrát sám. Celý deň sa mu darilo, kosil kde bolo treba a ľudia boli spokojní, lebo sa stalo to, čo už dávno očakávali. Večer prišiel mladý Smrť do jedného kráľovstva, kde mal skosiť princeznú, ktorá sa v ten deň stala plnoletou a druhý deň ju mali vyhlásiť za kráľovnú. Každý však vedel, že sa nedožije rána, lebo prvý minister, ktorý dovtedy krajinu spravoval, ju zabije alebo dá zavraždiť. Ako tam stál a pozeral na krásnu spiacu princeznú, rozhorčil sa nad toľkou nespravodlivosťou, a keď prišiel vrah, aby skoncoval s jej životom, švihol nad ním kosou a princeznú zachránil. Čo bolo ďalej si už viete ľahko predstaviť. V krajine zavládol chaos, keď ju na druhý deň uvideli živú. Mesto bolo obtiahnuté čiernym súknom, lebo každý veril, že je mŕtva a to iba jej duch sa pohybuje po kráľovstve. Nikto jej neveril, že je živá. Chaos by vládol doteraz, ak by starý Smrť nenapravil chybu svojho mladého učňa.
Proste je jedno, či je to gazdovský, alebo kráľovský dvor, ľudia sú všade rovnakí a neverte, že ak by ste spravili to, čo Mišo Pohanka, že by to dopadlo inak.
Život je jedno veľké divadlo a máme šťastie, že pre Vertigo a jeho členov je to opačne. Divadlo sa pre nich stalo kusom života.
Vertigo závratne rozmaznáva milovníkov slovenského divadla v Maďarsku. V predchádzajúcom čísle sme na titulnej strane písali o premiére profesionálnej zložky budapeštianskeho slovenského divadla a už tu máme ďalšiu príjemnú zvesť. Ochotnícka zložka súboru v rámci Festivalu národnostných divadiel Arcusfest predstavila v Novom štúdiu divadla Thália čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb.
Tých čitateľov, ktorí sa v prvom momente pohoršili nad bulvárnym titulom článku, prosíme o prepáčenie. Z perexu však iste pochopili, že išlo o divadlo, presnejšie o premiéru absurdnej drámy úspešného slovenského dramatika, režiséra Ivana Holuba, po ktorej siahla riaditeľka Vertiga, dramaturgička Daniela Onodiová. Ako nám prezradila, pri výbere mala troška obavy, ako prijmú naši diváci komédiu, v ktorej je hlavnou rekvizitou luxusná truhla. Nuž ale s funkciou je spojená aj zodpovednosť - dodávame s trochou sarkazmu a koniec-koncov riziko je asi tak fifty-fifty. Na začiatok len toľko, že názov hry divákov neodradil, ba viacerým sa ani neušla stolička.
Kým sme sa usadzovali, na javisku pri stole nerušene pracovali Ildika Záluská a Bibiana Budaiová a za svetelným pultom sa pripravoval dlhoročný technický spolupracovník Vertiga Gábor Bálint. Ktosi z divákov s obdivom poznamenal: - Pozri, čistia črevá. Naozajstné. A ony bez mihnutia oka čistili ďalej, až kým sa neozvali výstrely. Čierna komédia sa začala zabíjačkou v dome bohatého, ale dobrosrdečného Strýka Miloša Pohánku. Starý mládenec s rozvetvenou rodinou mal čudné chúťky. Z Ameriky si objednal truhlu s klimatizáciou a pohrebnou hudbou, aby sa mu raz, až príde jeho čas, dobre ležalo, aby mu v zime nebolo zima a v lete aby sa nepotil. Pri pohľade na tento luxus dostal nápad - nainscenovať svoju smrť. Aby neprišiel o ten nevšedný zážitok, keď rodina plače nad rakvou, vyzváňa umieráčik, všade je plno kvetov a na nebohého len v dobrom sa spomína. Situácia priam stvorená na groteskné scény. Na javisku nárek, hádky, chamtivosť po dedičstve, neopätovaná láska, bezduchý sex a ľahostajnosť, v hľadisku výbuchy smiechu. Ľahko zrozumiteľné dialógy strhujú divákov, veď tieto ľudské vlastnosti sú im dobre známe. Nie, nemajú s nimi nič spoločné, ale poznajú takých ľudí, ktorým peniaze krivia charakter. Riadia sa heslom: peňazí nikdy nie je dosť, hlavne keď ich je málo... Viac však o hre neprezradíme, nech nekazíme budúcim divákom šance dobre sa zabaviť.
Viac prezradíme o hre, teda o výkone hercov. Stručne - vynikajúci. Obšírnejšie - prichystali nám príjemné prekvapenie. Citlivá ruka, trpezlivá povaha a neochvejná predstava režiséra Andrása Nagya priviedli hercov na piedestál. Ešte jedna-dve podobné premiéry a budeme stáť v rade o autogramy. Ale žarty bokom. Pavol Hrťan v hlavnej roli prekonal sám seba, hral uvoľnene, presvedčivo, kreatívne, zjavne sa na javisku cítil ako ryba vo vode. Fantastický výkon podali aj ostatní - hrali prirodzene a nielen sa plne vžili do charakteru postáv, ale nás, divákov, dokázali presvedčiť, že to oni sú takí - hádaví, večne prikyvujúci, milujúci, nekompromisní, chamtiví, naničhodní oplani. Takže klobúk dolu pred Miroslavou Kováčovou (pani doktorka), Ivetou Nagyovou (Marta), Csabom Lampertom (Pišta), Ildikou Záluskou (Angela), Jánom Benčíkom (Paľo), Rozáliou Keleczovou (Ruža), Bibianou Budaiovou (Irenka) a Annou Kőszegiovou (Smrť). Najmä keď si uvedomíme, koľko voľného času venovali svojej záľube a našej zábave. Odmenou za ich prácu bol búrlivý potlesk, ktorý iste bude sprevádzať aj ich ďalšie predstavenia. Nech to znie akokoľvek absurdne, je to fakt - potlesk na Pohrebe sedel, veď bol plne opodstatnený.