Výstava Slovensko v 16.-19. storočí sa premiestnila z Békeša do Békešskej Čaby. V Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu na Garaiho ulici privítal prítomných, medzi ktorými bol aj generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky, generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Ján Süli. Podrobnejšie o výstave, ktorú otvoril riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz, porozprával kurátor zbierok Historického múzea SNM Pavol Komora. Otvoreniu výstavy predchádzala mimoriadna hodina histórie, ktorú viedol historik a učiteľ dejepisu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe Michal Lásik. Po jej skončení sme si uvedenú prednášku rozobrali v podobe otázok a odpovedí.
- Výstava má názov Slovensko v 16.-19. storočí. Ty si hovoril o vývine Slovákov do 16. storočia. Bolo to úmyselné?
- Áno. Mnohí tu, v Maďarsku, akosi nechcú pripustiť, že Slováci ako jednotné etnikum sú v tomto priestore tak isto starí, ak nie starší, ako Maďari. Správajú sa, akoby sme do tohto priestoru „z neba spadli” iba nedávno.
- Aj preto si chcel túto hodinu histórie predniesť po maďarsky?
- Áno, bolo to tak. Ale som rád, že sa tu nakoniec zišla taká spoločnosť, ktorej som sa mohol celý čas prihovárať po slovensky, aj keď táto prednáška mala byť hlavne pre tých druhých...
- Súhlasím. My, Slováci, teda ešte vždy máme pocit, že musíme svetu vysvetľovať, kto sme a kde sme sa tu vzali?
- Žiaľ, je to ešte stále tak. Veď to je aj cieľom tejto putovnej výstavy, ktorú už videli v mnohých krajinách sveta. V Maďarsku by ju mali vidieť hádam v každom väčšom meste. Aj keď sme už národ, povedal by som postarší, štát sme ešte stále mladý.
- Nemala by výstava niesť radšej názov Slováci v 16.-19. storočí? Stále tu počuť hlasy, že Slovensko v tom období ešte predsa neexistovalo.
- V štátoprávnom zmysle ešte nie, ale v geografickom a etnickom už dávno. A to bol vlastne cieľ mojej prednášky. Osvetliť obdobie do 16. storočia. Ostatne neviem prečo ten názov výstavy niekoho irituje. Veď aj tu, v Maďarsku, sa často používajú podobné spojenia, napr. Maďarsko v časoch Rímskej ríše. Kde bolo vtedy Maďarsko? Všetci však vieme, ako je to myslené. To isté platí aj pre názov tejto výstavy.
- Takže, kde sme sa tu vzali?
- Medzi historikmi panuje zhoda, že pravlasť našich predkov - Slovanov sa nachádzala medzi Dneprom a Vislou. Boli to roľníci, chovatelia a obchodníci. Platili napr. plátnom alebo medovinou. Územie, kde žili, bolo značne močaristé, išlo o chudobný kraj, a tak ho v priebehu 5. a 6. storočia začali opúšťať. Jedna časť Slovanov sa pohla na východ, druhá na juh a naši predchodcovia zamierili na západ.
- Takže západní Slovania sú predchodcami Poliakov, Lužických Srbov, Čechov, Moravanov a aj Slovákov?
- Áno, je to tak. Žiaľ, nemáme nijaké písomné záznamy o rodoch a kmeňoch, ktoré sa na dnešnom území Slovenska usídlili. Pramene ich nazývajú Slovienmi alebo Moravanmi. Po nich prišli do tohto priestoru Avari, tzv. „čierni obri”, s ktorými boli Slovania nútení istý čas spolunažívať.
- Rody a kmene však ešte neznamenajú vytvorenie etnika.
- Správne. K tomu je potrebný nejaký nadkmeňový útvar. Takým prvým nadkmeňovým útvarom Slovanov bola v polovici 7. storočia Samova ríša a v 8. storočí Nitrianske kniežatstvo na čele s Pribinom. Veď prvý kresťanský kostol v strednej Európe bol vysvätený v r. 828 práve v Nitre.
- Ale ešte stále nemôžeme hovoriť o štátnom útvare. Bola ním Veľkomoravská ríša?
- Dá sa povedať, že áno. V čase príchodu Cyrila a Metoda už mala Veľká Morava všetky znaky feudálneho štátu. Ide o teritoriálny princíp jej vzniku a vytvorenie spoločenských vrstiev.
- Ale to ešte neboli Slováci, alebo áno?
- Samozrejme, že nie. Ale po zjednotení Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy Mojmírom sa začala etnická konštitúcia tu žijúceho obyvateľstva. V 9. storočí boli naši predkovia na území dnešného Slovenska fyzicky prítomní a tvorili jednotné etnikum od Moravy až po rieku Uh. A je jedno, ako ich voláme.
- Ale nás, Slovákov, bytostne zaujíma a prirodzene trápi, že nevieme povedať, kedy presne sa zo Slovanov, Slovienov stali Slováci. Alebo to už vieme?
- Prirodzene, že to nikto presne nevie povedať! Podobný problém však majú aj iné národy. Ak to niekoho poteší, a nebudeme ďaleko od pravdy, tak môžeme vyhlásiť, že v čase vzniku Uhorského kráľovstva už toto nové a životaschopné etnikum, ktoré obývalo dnešné územie Slovenska, môžeme smelo nazvať slovenským. Vieme si predstaviť, že zo Slovienky vznikla Slovenka a odtiaľ pomenovanie Slovák.
- K dnešnému Slovákovi a Slovensku však viedla ešte dlhá cesta.
- To je pravda. Ale základy boli položené tu, pred vyše 1000 rokmi. Takže naozaj platí: „Starý národ, mladý štát”.
- Prečo ešte vždy máme taký pocit akoby Slováci istý čas, mám na mysli 11.-13. storočie, ani neexistovali?
- Je to hádam preto, že z tých čias máme o nich málo písomných záznamov. Veď ani dnes sa nepíše o jednoduchých, obyčajných ľuďoch. Pravdou je, že v tomto období vykonali hádam najväčší kus práce. Klčovali lesy, zakladali lazy, kopanice, začali rozvíjať remeslá, obchodovali... a čo je zvlášť zaujímavé, išlo o neobyčajne plodné etnikum!
- Plodné?
- Už začiatkom 13. storočia patrilo toto územie k najhustejšie osídleným oblastiam Uhorska. V čase rozvoja banských miest tu vyrástli jeho najväčšie a najbohatšie mestá: zlatá Kremnica, strieborná Štiavnica a medená Bystrica. Boli slávne už vtedy, keď Budapešť neexistovala. Slováci obývali 16. stolíc, 8 stolíc bolo zmiešaných a iba 8 bolo maďarských. Nachádzalo sa tu 12 slobodných kráľovských miest a 7 banských. Cez územie viedli dôležité obchodné cesty: napr. cez Levoču do Krakova. A mohol by som pokračovať...
- Povedal si Slováci?
- Áno! V podstate od 14. storočia začína tunajšie obyvateľstvo na označenie samého seba používať výraz Slovák.
- Sú o tom aj nejaké písomné záznamy?
- Dalo by sa povedať, že prvý. Ide o udelenie privilégií pre Slovákov, ktorí sú v Žilinskej listine pomenovaní ako Sclávi (Sclávus). Listina z r. 1381 je písaná, samozrejme, po latinsky.
- Čo malo v ďalšom období najväčší vplyv na rozvoj slovenského etnika?
- Bolo toho viac. Spomenul by som nájazdy husitov a vyhnanie Nemcov, čím vzrástol význam remeselníkov a ich presun do miest. Začína sa vytvárať slovenská inteligencia a farári, ktorí používajú biblickú češtinu. S nástupom renesancie začína aj rozvoj školstva... V neskoršom období to bola predovšetkým reformácia. Až 2/3 Slovákov sa stanú evanjelikmi!
- A čo slovenská šľachta? Bola, nebola? Akoby nás trápilo, že v dejinách Slovákov nemáme grófov a kniežatá. Čím to je?
- Túto otázku vyvoláva spomienka na obdobie národného obrodenia. Na území dnešného Slovenska pochádzali vedúce osobnosti národného obrodenia z radov nižších duchovných a mestskej inteligencie, kým na území s prevahou Maďarov to bola vyššia šľachta.
- Takže „slovenská šľachta” nebola?
- Bola. V období „Nácio Hungarica”, ktoré malo stavovský charakter, nerozhodoval o šľachtickom stave etnický pôvod. Šľachticom bol rovnako Nemec, Maďar, Žid alebo Slovák. Takže medzi šľachticmi boli naisto aj Slováci. Od 16. do 19. storočia sa však šľachta na dnešnom území Slovenska úplne pomaďarčila. Napríklad v Chorvátsku, ktoré si uchovalo autonómiu aj v stredoveku, k takémuto procesu nedošlo. Nakoľko Slovensko ostalo bez autonómie, ostalo aj bez šľachty.
- Asi sa s tým dá súhlasiť. Veď sa pozrime na dnešné Slovensko. Za krátky čas od získania samostatnosti tu vyrástla silná a bohatá „slovenská šľachta”, ktorej by závideli aj uhorskí grófi.
- (Smiech)
- Chceš dodať ešte niečo na záver?
- Ako historik-Slovák, ktorý sa narodil a žije v Maďarsku, som do určitej miery sklamaný, že ešte stále musím vysvetľovať, kto sme a kde sme sa tu vzali. Že sem, na Dolnú zem, neprišli žiadni Tóti, ale Slováci, že naše dejiny sú do veľkej miery spoločné a nie iba maďarské a že aj v tých spoločných mali Slováci významnú úlohu. Na druhej strane mám radosť, že medzi mladšou generáciou maďarských historikov sa objavujú autori, ktorí toto „veľkomaďarské klišé” začínajú postupne prehodnocovať. Len sa mi zdá, že verejnosť (a ani historici) na oboch stranách pomyselnej hranice ešte stále nie je pripravená na takéto slovensko-maďarské „vyrovnanie”.
- Ďakujem za rozhovor.