Empatický sprievodca ● István Pálffy o Slovensku

Tvrdí to známa maďarská televízna osobnosť István Pálffy, ktorý napísal o Slovensku knižku s prozaickým názvom: Slovensko. Je to dobroprajný, zainteresovaný, nenamyslený, skrátka: empatický sprievodca. Slovensko má v poslednom čase v Maďarsku konjunktúru. A nemyslím na rôzne extempore rôznych politikov, na nich by sme mohli teraz zabudnúť, hoci v knihe, o ktorej budem hovoriť, možno naďabiť aj na štipľavé poznámky tohto druhu. Ekonomické úspechy Slovenska vyvolávajú úprimnú závisť, vidina skorého zavedenia eura zasa uznanlivé mľasknutie, veľa drobných a stredných podnikov premiestňuje svoje sídla k severnému susedovi - pre lepšie daňové podmienky - a prispieva k rastu „džídípí” Slovenska. No a jedna z najznámejších mediálnych osobností, niekdajší náš rozhlasový kolega, potom moderátor hlavného spravodajstva komerčnej televízie, dnes vo verejnoprávnych službách, teda István Pálffy sa odhodlal napísať dokonca knihu o Slovensku s podtitulom: Kuchyňa, kultúra, sprievodca. Pálffy si bol istý, že skôr či neskôr musí zapustiť korene spoločné uvažovanie Maďarov a ich susedných národov, čo by poskytlo muníciu pre spolužitie aspoň na ďalších tisíc rokov. Autor už má za sebou podobnú knihu o Chorvátsku, Česku a Sedmohradsku, chystá sa do a Vojvodiny a Zakarpatska. „Všade je citeľná dynamika a sila, ktorá tento región posúva vpred. Skutočným problémom, pre nás, je to, že v Maďarsku to necítime, ale vidíme iba v okolitých krajinách.” A čo vidí na Slovensku? Predovšetkým Slovákov, ale bohato popretkáva svoje rozprávanie aj odkazmi na udalosti maďarskej histórie. Tá je, samozrejme uhorská. No a tá je zasa aj slovenská, takže nemáme čo Pálffymu vyčítať, keď pripomína, udalosti z obdobia vpádu Tatárov, tureckého panstva, rákócziovského povstania až po našu spoločne zbožňovanú kráľovnú a cisárovnú Sissi. Keď podrobne opisuje neprávosti, ktoré pre maďarské obyvateľstvo znamenali Benešove dekréty a deportácie po druhej svetovej vojne, chce - takpovediac - liečiť pocit krivdy na maďarskej strane. Čiže to by mohlo byť skôr pre slovenského čitateľa. No v nemalej miere sa snaží vysvetliť pohnútky Slovákov, ich postoje, hnaciu silu, pozície vyplývajúce z podradenosti v spoločnom štáte, alebo ak chcete: komplexy Slovákov voči Maďarom. Dokonca „svojvoľne” mení výraz „Felvidék” na „Felföld”, lebo na to prvé sú Slováci hákliví. A toto je už pre maďarského čitateľa, ktorý sa, povedzme, v učebniciach dejepisu o „slovenskej duši” dozvie pramálo. Pálffyho však vedie jednoznačná snaha priblížiť Maďarom všetko, čo bolo spoločné - to na jednej strane, no a na strane druhej: aj slovenské špecifiká. Dalo by sa povedať, že láska - možno aj medzi národmi? - vedie cez žalúdok, a tak autor takmer každú kapitolku končí nejakým receptom, či už zo salaša, čárdy, alebo z päťhviezdičkového hotela. „Slovenská kuchyňa, keď ju charakterizujeme ako trojjedinosť syra, zemiakov a kapusty, mi maximálne vyhovuje, je pre mňa priateľská, mám rád aj jej kultúru a som s ňou spokojný.” Pred mojim mikrofónom je Pálffy skromný, no v knihe spieva ódy na bryndzové halušky, strapačky, zemiakové placky, divinu, knedlíky, hus a kačicu, všíma si aj miesta, kde podávajú plnené prepelice, a za pultom obsluhujú plnené holubičky, presnejšie prsnaté dievčatá. Aj doma, v Maďarsku patrí medzi znalcov vína, napísal aj vínneho sprievodcu, teda aj na Slovensku sa sústreďuje namiesto pálenky na slovenské biele a červené, pričom ho nadchýna celá šírka, od Pezinka až po Tokaj. István Pálffy svedomito pochodil, čo sa za poldruha mesiaca pochodiť dalo, dal si záležať na historických faktoch, hoci niektoré aktualizačné momenty, napríklad poznámka o starostovaní Jána Slotu v Žiline sú už teraz zastaralé. Jeho ruku pri písaní neviedla žiadna nadradenosť, akési tútorstvo, nebodaj podceňovanie. Nie, naopak. A kritiku namieril skôr do vlastných radov. „Zdá sa mi, že maďarskému človeku sa nechce učiť z historických skúseností a faktov. Pričom na Slovensku podaktorí politici už rúcajú tabu, napríklad uznali, že slovenský národ bol po tisíc rokov organickou súčasťou uhorského kráľovstva. K historickému slovensko-maďarskému vyrovnaniu je potrebné predovšetkým to, aby sme my, Maďari prijali, že tisícročná história Uhorska nie je výlučne históriou maďarského národa. Takže túto skúšku musíme podstúpiť a neodkladať ju ako lenivý študent, ktorý hľadá skôr náhradné termíny. Lenže medzitým sa stanú prominentnými študentmi Slováci, Chorváti, a pomaly aj Rumuni. Slovom: ten, kto sa neučí, zaostáva - a bude nútený opakovať ročník”.