Sarvaš ● Spolu a predsa každý svojský a osobitý
Spolu a predsa každý svojský a osobitý - aj tak by sa dalo charakterizovať medzinárodné stretnutie slovenských ochotníckych divadelných súborov Spolu na javisku (i mimo neho), ktoré sa konalo v Osvetovom stredisku P. Vajdu v Sarvaši.
Prehliadku divadelných súborov otvoril predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, ktorý spomenul tradície divadelníctva na Dolnej zemi - inšpiráciu z rumunského Nadlaku, ako aj najstarší ochotnícky divadelný súbor v Maďarsku zo Slovenského Komlóša. Predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši, spoluorganizátor prehliadky Tibor Mótyan pripodobnil osvetové stredisko, priestory, v ktorých sa odohrajú divadelné predstavenia, k chrámu. Aj v chráme človek odjakživa hľadal a nachádzal odpovede na svoje otázky. Každý, kto v dňoch 21. až 23. novembra prišiel aspoň na jedno z predstavení, si odnášal domov inšpirujúce vety, myšlienky, emócie, vracal sa do reality života s uznaním kvalitných hereckých výkonov. Riaditeľka Slovenského divadla Vertigo, hlavného organizátora podujatia Daniela Onodiová, uviedla prvú hru, čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb, ktorou sa predstavilo práve „jej” divadlo. Hra je výsmechom márnomyseľnosti hlavného hrdinu a jeho skresleného pohľadu na realitu. Amerikán Pohánka chce byť svedkom vlastného veľkolepého pohrebu. Predstava veľkolepej udalosti sa mení na triezvokrutú skutočnosť, pretože peniaze, zdá sa, sú hybnou silou ľudskej miloty a priateľstva. Pohrebný koč z múzea, čierne lakovky z Talianska, ktoré tak tlačili, truhla z Ameriky s osvetlením a klimatizáciou nevynahradia pocit, že ten, kto navždy odchádza, bol naozaj vážený a milovaný. „Vidíš, že umrieť, to nie je to najťažšie...” komentuje zvláštnu - pre hlavého hrdinu nepredvídanú a smutnú, ale pre diváka smiešnu situáciu. Diváci sa výborne zabávajú nielen preto, že téma i dialógy sú vtipné, ale aj preto, lebo herci sú zohraní, prirodzene hrajú svoje úlohy, zžili sa s postavami, zabudli na realitu a vtiahli diváka do deja. Dynamika predstavenia vrcholí - otázkou pre „pozostalých” i pre divákov. Umrieť nie je to najťažšie a pohrebom nič nekončí...
Piatkový večer pokračoval predstavením sarvašského slovenského národnostného divadla Cervinus Teátrum, spoluusporiadateľa prehliadky, slovenskou premiérou monodrámy Bayer aspirín maďarského spisovateľa a dramatika žijúceho vo Vojvodine Ottó Tolnaia v režijnom spracovaní László Gergelya. Zuzana Dósová predstavuje v monodráme ženu, budiacu sa ráno na neznesiteľnú bolesť hlavy (poznáte to?) a rekapituluje si nielen spomienky, ale hlavne sprostredkováva divákovi svoje pocity..., uvažuje o minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Na scéne sú namiesto zrkadiel, do ktorých sa žena pozerá, kamery, ktoré divákovi sediacemu na javisku približujú cez monitor televízora detaily tváre, mimiku... Hra sa snaží vyjadriť pocity a zaujať diváka aj zacielením na zmyslové vnímanie - prostredníctvom detailov, akými sú chuť, vôňa kávy, dymu, dotyky, múka, ktorú herečka rozsýpa a vníma inak ako zvykneme, múka, ktorú rozvieva ventilátor, aj prevaha bielej farby... Väčšina divákov odchádza po predstavení so zvláštnym pocitom - akoby naozaj cítila v ústach Aspirín...
Sobotňajšie dopoludnie patrí deťom. Tí väčší herci už navštevujú stredné školy v Bratislave a ich podanie a režisérske spracovanie Snehulienky je „z pohľadu a nadhľadu dnešných x-násťročných”. Ale nielen recesia, nezvyklé zobrazenie zrkadla, v ktorom je živá dvojníčka kráľovnej alebo trpaslíci, ktorí sú vlastne čiapky, zastupujúce trpaslíkov, aj rekvizity, ako uhorka aj jablko, sú veľmi dôležité súčasti deja. Dej totiž vôbec nie je vopred jasný. Diváci sú priamo spolutvorcami príbehu a jeho pokračovania, pretože hlasujú, ako sa má dej ďalej uberať. A preto kráľovná má otráviť Snehulienku uhorkou. Diváci si obyčajne vyberú túto možnosť, klasické jablko zostáva „v hanbe”. Ale čo keď Snehulienka nemá rada uhorky? Vôbec ich nejedáva? Ak ste zvedaví, čo sa dialo, mali ste tam byť, alebo si musíte pozvať divadlo Gong z Bratislavy k vám, aby ste to videli na vlastné oči. Tento divadelný súbor pôsobí v Bratislave ako jediný detský a mládežnícky divadelný súbor na Slovensku, ktorého činnosť trvá nepretržite už od roku 1954. Od roku 1993 je vedúcou súboru režisérka a dramaturgička Daniela Pápayová.
Dva roky prázdnin prepísali do javiskovej a súčasnej podoby režisérky Mária Mravíková a Marta Dekrétová podľa románu J. Verna, ale dej je posunutý a dialógy „ušité” pre deti sarvašskej slovenskej školy (ktorá, mimochodom, všetkých účastníkov podujatia prichýlila a maximálne im otvorila svoju náruč). Pustý ostrov sa rozprestiera aj medzi divákmi, kam prídu uloviť ale neulovia zviera dvaja z protagonistov hry. Keď medzi vecami z lode nájdu deti ďalekohľad, musia sa schovať, lebo im priblíži kanibalov... Strach z kanibalov, túžba po domove, ochota pomáhať si, ale aj boj o moc sa odohrali pred obedom na javisku. A ten, kto bol príčinou, že sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, sa ocitol v úlohe záchrancu, lebo objavil loď na obzore... Radosť, beh, jasot: „Zachránil si nás!” Deti sa vedia vcítiť do postáv, do deja, komunikujú jasne, hrajú seba v nezvyčajnej, no nie nereálnej situácii... Čím nás prekvapia nabudúce?
Nadlacké divadlo má za sebou dlhú tradíciu - desiatky rokov na poli ochotníckej práce a zábavy. Divadelná skupina X z Nadlaku pri Aradskej oblasti DZČSR sa predstavila divákom hrou Ivana Stodolu Mravci a svrčkovia v réžii Jána Keleša. Veselohra, ktorá je kritikou negatívnych ľudských vlastností porovnávaním s ríšou zvierat, bola v podaní prevažne mladých hercov štúdiou charakterov. Predstavitelia jednotlivých postáv predostreli divákom typológiu usilovných mravcov i ľahtikárskych svrčkov. „Človek by mal byť stále opitý, vtedy by sa mu všetko darilo...”- zdôvodňuje a filozofuje inžinier, ktorý sa „svrčkom” stal životnými okolnosťami. Herci sa zžili so svojimi postavami a napríklad taká sekretárka Micka, ktorá sa podľa scenára chystala na konkurz do divadla, učila sa, čo je prízvuk a neprešla na skúške v piatich otázkach z piatich, ktorá si plietla slová a opakovala, že nebude partizánkou (kurtizánkou) hrala tak, že by mohla ísť na naozajstný konkurz. Aj výkony ďalších hercov boli dôkazom toho, že vedia nielen presúvať sa z úlohy do úlohy, ale majú záujem o slovenské divadlo a že tradícia divadelníctva v Nadlaku sa udrží.
Večer na doskách, čo znamenajú svet, hosťovalo Divadlo Commedia z Popradu hrou Zabíjačka. Diváci v napätí očakávali, čo nové uvidia, o čom to bude, veď zabíjačka je v tomto kraji tradíciou a každý presne vie, čo sa vtedy „misí” robiť. Dej sa odohráva v domácnosti, je sondou do pocitov a rutinného života ženy a muža, ktorí už dlho žijú pod jednou strechou. Spracovanie poviedky Dušana Dušeka v réžii Vlada Benka sa na javisku dostalo do roviny hry v hre. Hlavní protagonisti už niekoľko rokov hrajú spolu a ťažko povedať, či hra v hre začala pri otázke „Koľko je hodín?” v momente, keď neplánovane hodiny s prasiatkom spadli zo „steny” a bolo po nich, alebo prirodzene vyplynula z tvorivosti hercov. Komediálnosť a absurdnosť hry podčiarkuje aj skutočnosť, že postavu manželky zveril režisér chlapovi. Takže dialógy, v ktorých sa strieda hnev, irónia, podráždenosť i porozumenie, sa k divákovi dostávajú v iracionálnej podobe a on musí dešifrovať, pozrieť sa do svojej kuchyne, či tam niektoré ľudsky ľudské situácie tiež nepraktizuje. Ak na javisku na otázku odpovie váš partner - spoluhráč inak ako očakávate, inak ako je v pôvodnom texte, je otázkou kreativity a duchaprítomnosti, či sa divák bude zabávať, alebo ho to vyruší. Či to zaregistruje, alebo prijme ako súčasť hry. Teda ak „manželka” na javisku odpovie svojmu manželovi po sústredenom zadívaní sa na staré husle, ktoré sú vraj stradivárky, že je na nich napísané MADE IN ČÍNA a v hľadisku sa ozýva smiech, je to dôkazom toho, že divadlo nemusí byť len sprostredkovaním myšlienok autora, ale dáva množstvo príležitostí ochutiť hru vlastným korením, odovzdať vlastné posolstvá či zabávať publikum tak, aby sa vrátilo do reality smiechom očistené od tiaže vlastnej životnej roly. Prekvapivý záver, ktorý vrcholí, keď sa dozvieme viac o neprítomných postavách, keď divák v očakávaní zabíjačky náhlym zvratom v deji spozornie a keď všetko zvážnie, obraz dotvára symbolika rekvizít a Krista. A podtextov v hre je viac. Je dobré pozrieť si ju znova, pretože v podaní týchto hercov bude určite iná ako v sobotu večer v Sarvaši. Teda určite aspoň hodiny budú nové. Tie rozbité pozametala „manželka Maňa „a smeti vysypala do zásuvky stola...
V nedeľu predpoludním do Sarvaša zavítali s hercami zo Slovenského Komlóša aj diváci z Pitvaroša. Idea byť spolu na javisku i mimo neho spontánne pokračovala príchodom nových účinkujúcich i hostí. Jednoaktovky divadelníkov z Komlóša, kde divadlo má už 101-ročnú tradíciu, voviedli divákov do „staroverského” sveta, ktorý je mladej generácii neznámy a v ktorom sa hodnoty merajú inou mierou ako dnes. Klasické ochotnícke divadlo, v ktorom je kľúčový dialóg a divadelné prerozprávanie reálneho príbehu, ktorý nielen popisuje život v minulosti na dedine (jednoaktovka Koza a nevesta) i v meste (Môj otecko), ale odovzdáva i mravné posolstvo. Ako vraveli ženy z Pitvaroša, predstavenia sa im páčia, videli ich už viackrát a vždy v nich nájdu niečo nové. Erna Lauková, režisérka a hlavná postava v jednoaktovke Koza a nevesta hovorí, že v škôlke, keď bola malá, nehrávala divadlo. No diváci videli, že jej učiteľka pred rokmi pochybila, keď ju nezapojila do vystúpení. Svoju úlohu režisérky a herečky plní zodpovedne a so zanietením.
Záverečné predstavenie patrilo divadelníkom z Vojvodiny - divadelnej odbočke Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen v Kulpíne a hre na motívy súčasného anglického dramatika Joa Ortona Kľúčovou dierkou. V úprave a réžii Jána Chalupku má hra názov, ktorý evokuje dej i absurdnosť deja Dierkovou kľúčou. Hra z prostredia psychiatrie je komédiou odhaľujúcou nielen skutočné úmysly a pohnútky, ktoré sa postavy snažia zamaskovať, ale práve tým sa dostávajú do momentov, ktoré riešia prekvapivo. Absurdnosť situácií a situačná komika, režisérske vedenie i herecké výkony umocnené scénou i hudbou diváka zabávali a voviedli ho do deja tak, že si vydýchol - vrátil sa do reality až po predstavení. Počas predstavenia sa striedavo smial a nestačil sa čudovať, čo sa ešte môže stať. Z koho sa čo môže vykľuť. Nevyhnutná zámena postáv, vyplývajúca zo strachu pred odhalením vlastnej identity a zámerov, je náročná nielen pre hercov, ktorí predstavenie odohrali vynikajúco a vžili sa do úloh tak, akoby javisko bolo skutočnou scénou života, ale je náročná aj pre diváka. Slovami jednej z postáv: „praktizujeme demokratické šialenstvo...” Divák je zaujatý príbehom, jeho pozornosť je náhlymi prekvapivými zvratmi v deji nasmerovaná k dianiu na javisku. Očista - katarzia, známa z čias antickej drámy, sa dostavuje buď podvedome (pre každého sú iné témy podnetné a citlivé), alebo až s potleskom, kedy fiktívne postavy zhadzujú masky a stávajú sa hercami, ktorí nám prišli zahrať obyčajné ľudské bláznovstvá.
Oni hrali výborne. Ako hráme my? Hráme svoj život, alebo ho naozaj žijeme vedomí si svojich úspechov i omylov, víťazstiev i sklamaní...? Rozohrávame komédiu alebo frašku, zastavujeme sa a sme spolu, alebo sa len ženieme za niečím, možno ani nevieme za čím...? Praktizujeme demokratické šialenstvo, opíjame svet, prevliekame si kostýmy, aby sa nám darilo, alebo vieme práve aj vďaka umeniu a jeho posolstvu identifikovať a spracovať v sebe to, čo nás priblíži a spojí so všetkými, ktorí hľadajú odpovede na otázky... Aj na otázku, ako byť sám a zároveň byť spolu s inými.
Divadelný víkend bol naozaj výborne zostavenou mozaikou rôznych žánrov, režisérskych postupov, hereckých výkonov a každý do spoločného „SPOLU” priniesol niečo, čím obohatil ostatných.
Dovidenia Spolu na javisku aj mimo neho.