Békešská Čaba ● So sálašskými učiteľmi na Gregora
Tradične sa na deň Gregora stretávajú v priestoroch Domu slovenskej kultúry
v Békešskej Čabe bývalí sálašskí učitelia. Kedysi totiž v tento deň žiaci a ich rodičia poďakovali „rechtorom“ za výchovu a vzdelávanie detí naturálnymi darmi.
Na tohoročnom stretnutí, na ktoré v zastúpení mestského úradu zavítali vedúca odboru pre školstvo, osvetu a šport Márta Túriová Kovácsová a národnostná referentka Božena Bačová Kutejová, v mene bývalých žiakov poďakovala pedagógom za celoživotnú prácu riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Zároveň zdôraznila, že tieto stretnutia usporadúvajú vyše jedno desaťročie vďaka pracovníčke DSK Alžbete Ančinovej, ktorá osobne zisťovala údaje o bývalých učiteľoch sálašských škôl v okolí Békešskej Čaby. Účastníci priateľského stretnutia zdôraznili, že Slováci evanjelickej viery vždy dbali o vzdelávanie svojich detí. Popri kostole bola najdôležitejšia budova školy, ktorú sa snažili postaviť medzi prvými. Zaujímavým faktom je, že vďaka prestíži učiteľov a vzdelanosti v tejto oblasti v roku 1919, keď celoštátny priemer negramotnosti bol 31 percent, v Békešskej Čabe činil o rok neskôr iba 9,8 %. Kedysi vo vyše 60-hektárovom chotári Békešskej Čaby pôsobilo 18 sálašských škôl, resp. podľa spomienok účastníkov ich bolo vyše 30. Veľmi málo z týchto budov sa zachovalo, väčšinou sú na ich miestach už oráčiny. V minulom roku sa organizátorom podarilo vydať publikáciu, ktorá je venovaná práve týmto budovám. Na tohoročnom stretnutí sa nadhodila myšlienka vytvoriť sálašským školám pamätník buď vo forme pamätného stĺpa, alebo múzea. Výstavné exponáty bývalí učitelia už raz pozbierali, bolo by ich treba iba oprášiť a zosystematizovať...
Na posedení, ktoré prebiehalo v priateľskom ovzduší v znamení spomienok, ožili rôzne tradície, anekdoty a príbehy z prostredia sálašských škôl, ako napr. prípad keď rechtor, napodobňujúc detské písmo, napísal na tabuľu: „Na pozajtra je Gregora, nezabudni na rechtora...!“
Niektorí účastníci sa o svoje spomienky podelili aj s nami. Ondrej Novák napríklad po skončení Vysokej školy pedagogickej v Jágri a po kratšom pôsobení v Kaszaperi sa dostal do svojho rodiska. Začal vyučovať v sálašskej škole v Gerendási Na pasienkoch, v budove, ktorú kedysi aj on navštevoval a ktorú videl zo svojho rodného domu. Sálašské školy sa v roku 1957 dostali pod jedno vedenie. Prvým spoločným riaditeľom bol Ján Kušňár, ktorý sa na Dolnú zem dostal z novohradských Terian. Ondrej Novák určitý čas pracoval s riaditeľovou manželkou, Mária Kušňárová mala na starosti nižšie ročníky, on vyššie. Štyri ročníky boli v jednej miestnosti. Kým jeden mal klasickú hodinu, preberal hlavnú učebnú látku, ostatné ročníky dostali samostatnú prácu. Vyžadovalo si to prísne zaobchádzanie s deťmi a dobré organizačné schopnosti. Učitelia už v nedeľu museli vypracovať podrobný týždenný harmonogram. Veľkú pomoc dostávali od Župnej knižnice v Békešskej Čabe, kam chodili raz za mesiac pre knihy, ktoré potom využívali práve počas týchto fakultatívnych prác. Túto školu zrušili v roku 1975, pán Novák sa dostal do Základnej školy v Jamine, kde sa potom venoval svojmu hlavnému odboru, maďarčine.
Zaujímavý je aj osud Jána Janečka, ktorý vyučoval v rokoch 1947 až 1954 v sálašskej škole pri Telekgerendáši. Aj tu sa vyučovalo v zlúčených triedach. Pri samostatnej práci využívali pomoc nadanejších žiakov. S deťmi popoludní nacvičovali rôzne scénky, s ktorými potom chodili navštevovať ostatné školy. V tom čase to bola cirkevná škola, rechtor bol zároveň kantorom a musel vedieť po slovensky, pretože náboženstvo sa vyučovalo po slovensky. Slovenčina ako predmet bola zavedená až v obvodnej škole v Telekgerendáši, v obci, ktorá bola čerstvo vytvorená v širokom chotári Békešskej Čaby. Pán Janečko bol krátky čas riaditeľom tejto školy, potom sa dostal do Gyuly, kde bol obvodný inšpektor, neskôr do Eleku a do dôchodku odišiel ako riaditeľ Gymnázia Ferenca Erkela v Gyule, ktoré má dobré meno v celej župe. Vďaka Jánovi Janečkovi a jeho znalosti slovenčiny gymnázium nadviazalo družobné styky s jednou školou na Slovensku, na výmenné pobyty dodnes rád spomína.
Mária Kiseľová Sasáková píše kroniku svojej rodiny podľa rodinnej korešpondencie. Jej manžel Michal Kiseľ sa dostal zo Sarvaša do sálašskej školy v Kismegyeri, ktorú vtedy navštevovala aj pani Mária. Bývali pri škole, ktorá mala svoju turňu, jej apov chodil zvoniť, ona nosila vodu rechtorovi a ona mu ukazovala prstom noty, keď hral na bohoslužbe. Prihlásila sa do strednej školy ekonomickej do Čaby, ale práve v tom čase tam založili slovenské gymnázium a jej mama sa rozhodla pre školu s internátom. Aj pán Kiseľ sa dostal do Čaby, bol profesorom fyziky na tomto gymnáziu a keď Mária zmaturovala (patrí medzi prvé lastovičky slovenského gymnázia), zosobášili sa. Popritom vyštudovala Vysokú školu pedagogickú pre učiteľky materských škôl v Sarvaši a do dôchodku pracovala v škôlke, ktorá patrila čabianskej tehelni. Narodili sa im dve dcéry. Manžel, ktorý odišiel do dôchodku ako riaditeľ internátu slovenskej školy, ich opustil v roku 1998. Pani Mária sa dodnes angažuje na slovenskom poli, je členkou speváckeho zboru Ružička a jej príležitostné básne uverejňuje aj Čabiansky kalendár.